fajnor-vladimir

 

* 23.10.1875 (Senica)               + 05.01.1952()

Brat Dušana, Ivana, Štefana ml. Fajnora. Študoval v Hradci Králové, Uherskom Hradišti, Banskej Bystrici, Šoproni, právo v Berlíne a Budapešti. R. 1922 menovaný docentom a 1936 univerzitným profesorom. Už počas štúdia pracoval v národnom hnutí. Vo zvolenskom a sliačskom volebnom okrese organizoval voľby národných kandidátov do uhorského snemu. Zakladateľ a riaditeľ Meštianskej banky a spoluzakladateľ Zvolenskej ľudovej banky.

Účastník porady sloven. politikov v Budapešti v máji 1914, na ktorej sa pripravovalo založenie SNR. V rokoch 1911-1918 advokát v Zvolene. Po vzniku ČSR zvolenský župan, prezident súdnej tabule v Bratislave a prezident Najvyššieho súdu ČSR v Brne. V 1920-21 minister pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy, 1938 minister spravodlivosti. Prednášal na Právnickej fakulte UK Bratislava. R. 1945 zástupca ČSR pri Stálom rozhodcovskom súde v Haagu. Veľkú úlohu zohral pri konsolidácii čs. práva a v rozvoji sloven. právnickej tlače a terminológie. Autor právnického slovníka a mnohých monografických prác, odborných štúdií a článkov. Spoluzakladateľ a predseda právnickej jednoty na Slovensku, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej.

 

Advokát Vladimír Fajnor

V roku 1909, keď zomrel Štefan Fajnor, mal jeho syn Vladimír 34 rokov a pôsobil deviaty rok ako advokát vo Zvolene. Ďaľších 9 rokov mal toto povolanie vo Zvolene ešte vykonávať. Po smrti Štefana Fajnora sa stala „hlavou rodiny“ jeho manželka Emília, ktorá prežila manžela nakoniec o 21 rokov. Po manželovej smrti bývala v Lučenci s dcérou Želmírou, úradníčkou Tatra Banky, svoje osemdesiate narodeniny oslávila spolu so svojimi deťmi, 20 vnúčatami a 4 pravnúčatmi. Ešte za Štefanovho života si želala, aby syn Vladimír prevzal po ocovi jeho advokátsku kanceláriu v Senici a vybrala mu dokonca aj nevestu s tým, že Vladimír sa mal potom postarať v prípade potreby aj o svojich súrodencov, keď bude takto zabezpečený. Dnes už vieme, že tento sen sa Emílii nenaplnil.
Vladimír sa totiž rozhodol nájsť si nevestu sám a postaviť sa na vlastné nohy bez pomoci, podobne ako kedysi jeho otec, a tak sa vybral do Zvolena. Prečo práve do Zvolena, dnes už nevedno. Za svoju životnú družku si vyvolil Teréziu Máriu Novomeskú /29.10.1879, Čáčov, okr. Senica – 19.5.1960, Rimavská Sobota/, pôvodom zo západného Slovenska, ktorá bola vzdialeným potomkom českých šľachticov z Bielej Hory. Jej otcom bol Samuel Novomeský, matkou  Zuzana Lúžová. To, že v mladosti bola Terézia často chorľavá, sa stalo dôvodom, pre ktorý Vladimírovi svadbu s ňou vyhovárala jeho matka. Terézia ale nakoniec Vladimíra prežila o 8 rokov.
Po príchode do Zvolena žil Vladimír najprv v malom prenajatom byte v zadnej časti domu stojaceho na zvolenskom námestí neďaleko evanjelickej fary – mal tam prenajaté dve izby, jednu na bývanie a druhá bola advokátskou kanceláriou. V tomto dome sa mu narodil syn aj dcéra, avšak zatiaľ, čo v čase narodenia prvého z nich žil v podnájme, keď sa mu narodilo druhé dieťa, bol celý dom už jeho vlastníctvom.
Prvým Vladimírovým dieťaťom bola dcéra Anna Emília Daxnerová /29.12.1902, Zvolen – 26.7.1984, Žilina/, ktorá sa stala spisovateľkou /napr. romány Slavko v Tatrách, Slavko poznáva svet/, prekladateľkou, publicistkou a redaktorkou. Bola dva razy vydatá, jej prvým manželom bol Frank Wollman, profesor filozofickej fakulty v Brne, jej druhým  manželom pplk. JUDr. Vladimír Daxner /10.8.1888, Tisovec –27.3.1971, Žilina/, ktorý bol právnikom a dôstojníkom /legionárom v I.sv.vojne a priamym účastníkom SNP/, právo študoval 1907-1913 v Budapešti a pôsobil i ako verejný notár v Rimavskej Sobote. Jeho otcom bol JUDr. Samuel Daxner /4.5.1856, Banská Štiavnica – 27.4.1949, Tisovec/, politik a advokát, ktorý študoval právo v Budapešti a Bratislave, advokátsku prax vykonával v Tisovci. Na neho ako na váženého advokáta spomína vo svojich nedopísaných pamätiach i Vladimír Clementis, rodák z Tisovca. Starým otcom Vladimíra Daxnera bol tisovecký advokát Juraj Daxner /23.4.1811, Tisovec- 11.8.1880, Tisovec/, brat Štefana Marka Daxnera /26.12.1822, Tisovec – 11.4.1892, Tisovec/, ktorý rovnako vykonával advokáciu v Tisovci /od roku  1846/. Z tejto rodiny pochádzali aj ďalší advokáti, napr. JUDr. Cyril Daxner /20.7.1904, Tisovec – 7.6.1945, Bratislava/, ktorý bol advokátom vo Vranove nad Topľou do roku 1934 a zomrel v roku 1945 na následky pobytu v koncentračnom tábore Mauthausen /ostali po ňom štyri deti/.
Druhým dieťaťom Vladimíra Fajnora bol syn Ján Fajnor /5.7.1904, Zvolen – 28.5.1905, Zvolen/ a tretím dieťaťom  syn JUDr. Ľudevít Samuel Fajnor  /7.12.1907, Zvolen – 17.10.1983, Pezinok/, ktorý sa stal neskôr advokátom v Bratislave. Po viacerých rozvodových konaniach, v ktorých  zastupoval Ľudevít vravieval, že „v rozvodových konaniach niet víťaza“. Život advokáta Ľudevíta bude poznačený spoločenskými zmenami. Ministerstvo vnútra vypracuje práve v roku, keď zomrie  Vladimír Fajnor niekoľko variantov postupu, ktorý neskôr dostane názov „Akcia B“, čiže akcia ktorej cieľom bolo nedobrovoľné a násilné vysťahovanie intelektuálov z miest na vidiek. Dvojice eštébákov budú navštevovať na jar rovnakého roku vybrané rodiny a určia im termín pre vykonanie „Akcie B“, teda pre „dobrovoľné“ vysťahovanie na vidiek do leta 1952. Za necelý rok sa z Bratislavy takto vysťahuje takmer 780 rodín. Rodina Ľudevíta Fajnora opustí, dom ktorý si kúpi Vladimír Fajnor v dvadsiatych rokoch, avšak tohto sťahovania sa už Vladimír Fajnor nedožije. Ľudevít je s rodinou vyvezený, resp. deportovaný do dedinky Tomášovce pri Lučenci, po smrti J.V.Stalina sa mu podarí dostať sa do Banskej Bystrice a po čase tam presťahovať aj svoju rodinu. Svoju právnickú kariéru završuje ako podnikový právnik Bytového podniku Banská Bystrica v lete 1969, keď sa mu podarí v rámci rehabilitačného konania vrátiť sa späť do  Bratislavy, kde jeho manželka Gabriela dnes žije ako 91 ročná učiteľka na dôchodku.
Vladimíra  Fajnora však do tých čias čakajú ešte ďalšie roky advokátskej práce a neskôr post predsedu Súdnej tabule v Bratislave a Najvyššieho súdu ČSR. Ako advokát si vo Zvolene získal povesť šikovného právnika a priateľského človeka, založil a viedol vo Zvolene Meštiansku banku, bol spoluzakladateľom Zvolenskej ľudovej banky. Vladimír Fajnor sa vo Zvolene nevenoval len advokátskej práci. Organizoval  voľby národných kandidátov do uhorského snemu vo zvolenskom a sliačskom okrese v máji 1914 je účastníkom porady slovenských politikov v Budapešti, na ktorom sa pripravovalo založenie SNR.
Vladimír podporoval aj svojich súrodencov. Brat Štefan píše Vladimírovi 1.9.1907: „Oznamujem Ti brat môj drahý, že ohľadom mojich štúdii sme sa ustálili tak, že ja pôjdem študovať do Pešti“, podporovať ho prisľúbi švagor dr.Ľudovít Bazovský, ktorého volajú „Lajkom“ a pýta sa i brata: „či budeš, brat môj, môcť niečím prispieť mesačne ku mojmu štúdiu a budeš tak láskavý aj Ty mňa podporovať. Deviateho t.m. by som išiel do Pešti a dal  bych sa zapísať“. Po bratovom prísľube pomoci do Pešti vzápätí aj odchádza. V liste Vladimírovi z 3.10.1907, píše mu 19 ročný Štefan z Budapešti po tom, čo ho informuje o zmene svojej adresy v dôsledku toho, že jeho predchádajúci byt bol „temný a príliš strohý“ a navyše aj drahý: „Z domu mi nič zvláštneho nepísali. Budú mi posielať mesačne 30 zlatých. Želka išla do Prahy na obchodný kurz. Tak nás majú rodičia zasa trochu na krku“. V roku 1909 ďakuje Vladimírovi v liste z 2.marca, teda mesiac pred smrťou ich otca, za pravidelnú mesačnú podporu, prosí ho, aby mu ju zasielal začiatkom mesiaca a nie až v polovici, pretože tak musí platiť za bývanie a k začiatku mesiaca mu už nič neostáva. Píše „veru veľmi smutne by to so mnou vyzeralo, keby si ma Ty nepodporoval. Ja dobre viem, čo by to pre mňa znamenalo, keby som dal príčinu, aby ste sa na mňa nahnevali a preto sa chcem usilovať, aby som sa stal hodným Tvojej priazne. Ale nie len výlučne preto sa chcem usilovať, ale aj preto,lebo cítim  potrebu, by som bol čím skôr hotovým“ juristom. Štefanovi ostávala však už iba posledná tretina života – ako sme už spomínali, bolo mu súdené zomrieť už počas prvej svetovej vojny v Buzuluku.
Vladimír Fajnor sa stal vo Zvolene známy aj tým, že v roku 1904 založil Zvolenské noviny, tieto redigoval a sám do nich prispieval. Prvé číslo vyšlo 25.februára 1904, v tom čase boli noviny politicko-spoločenským mesačníkom, ktorý vychádzal vždy 20. dňa v mesiaci, mali rozsah 8 strán, boli národne orientované a ich ročné predplatné bola koruna a päťdesiat halierov. Obsahovali i rubriky ako čierna kronika, inzercia, uverejňovali sa v nich aj básne, avšak ich hlavnou úlohou bolo informovať o dianí vo Zvolene a okolí. Zvolenské noviny vychádzali do roku 1910, dnes však pod rovnakým názvom vychádzajú naďalej už ako týždenník. Vladimír Fajnor prispieva i do rubriky „Chýry“  krátkymi správami ako napríklad touto pod názvom Mátoha v kaštieli. „V železnianskej stolici zomrel nedávno Géza Záthurecký, veľkostatkár. Od jeho pohrabu nevyskúmateľné zvuky robia nezbedu v jeho kaštieli a najmä v komore. Ako do komory voľakto vstúpi, hneď sa začne všetko triasť a taniere, nádoby, fľašky so zaváraninou letia mu do hlavy. V kočiarni mátoha tiež všetko poprevracia. Domáci sa pre strach vysťahujú z kaštiela. Vrchnosť ešte nenariadila vyšetrovanie a veru by dobre bolo. Iste by sa vykľulo, že mátoha je daktorý nezbedník, ktorý si hlúpe žarty tropí“.
V archívnych dokladoch  sa dochovalo z tých čias i rozhodnutie Kráľovského prokurátora v Nitre /č.12843/1912 z 23.12.1912/, ktoré ilustruje medziľudské a národnostné vzťahy v mieste jeho pôsobiska a ktorým bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o zastavení trestného stíhania Vladimíra Fajnora, advokáta Dr. Bazovského z Lučenca a advokáta Dr. Janka Krnu z Myjavy, začatého na podnet „niektorých maďarských akcionárov Myjavskej banky, a.s.“, podľa názoru ktorých mali tieto osoby údajne poškodiť Myjavskú banku, a.s. a to tým, že v roku 1911 sa obrátili na banku so žiadosťou o poskytnutie úveru, ktorý nebol údajne dostatočne zabezpečený nehnuteľnosťou a chceli tak využiť okolnosť, že Samuel Jurenka, riaditeľ banky je blízkym príbuzným Vladimíra Fajnora, všetci podozriví sú príbuznými /švagrovský pomer/, pričom za dostatočné zabezpečenie nebola považovaná ani zabezpečovacia zmenka vystavená Bazovským a Fajnorom, ktorých považovali oznamovatelia „za nemajetných“, pričom za to dostali údajne i úplatok. Trestné konanie bolo zastavené s poukazom na to, že označené konanie nie je trestným činom, banke žiadna škoda nevznikla a po prešetrení bolo zistené, že podpísaní oznamovatelia sú fiktívnymi osobami.

 

Vladimír Fajnor – sudca

Ako advokát vo Zvolene ukončil svoju činnosť Vladimír 31.januára 1919, pretože od 2.februára 1919 bol vymenovaný za prvého slovenského župana zvolenskej stolice, teda do funkcie mimoriadne váženej, ktorá bola spojená s mnohými právami i povinnosťami o to viac, že sa tak stalo po zásadnej štátnopolitickej zmene – vzniku samostatnej ČSR. Keď bol Vladimír Fajnor županom vo Zvolene a v rámci svojich reprezentačných povinností navštívil spolu s deťmi a manželkou akýsi ples, jeho syn Ľudevít spomínal, ako nepríjemne sa cítil, keď všetci preukazovali jeho otcovi mimoriadnu úctu a keď vstúpil do sály zahrali mu tuš a všetci tlieskali.
V tejto funkcii však zotrval iba do 5.júla 1919, keďže bol povolaný na Súdnu tabuľu do Bratislavy – budúci Vrchný súd, kde od 7.7.1919 pôsobil ako jej prezident. Vladimír Fajnor po príchode do Bratislavy zo Zvolena býval s rodinou najprv v služobnom byte Krajského súdu, ktorý bol na 1.poschodí dnešnej Univerzitnej knižnice na Michalskej ulici. Z tohto bytu sa presťahoval do domu, ktorý kúpil na Ventúrskej ulici, kde je dnes VŠMU. Počas tohto pôsobenia vybudoval a upevnil organizáciu súdnictva na Slovensku, podstatne prispel k zdokonaleniu organizácie práce Súdnej tabule. Po roku 1918 trpelo Slovensko nedostatkom sudcov, väčšina sudcov maďarskej národnosti odišla do Maďarska, nedostatok sudcov bol tak citeľný, že niektoré súdy nemohli vykonávať agendu takmer vôbec. Fajnor presadzoval pribratie sudcov z Čiech a Moravy, práve s cieľom uľahčiť im prácu sa spolupodieľal i na vydaní  Právnického terminologického slovníka maďarsko-slovenského a slovensko – maďarského, so Záthureckým vydáva Nástin súkomného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v decembri 1923 nákladom Právnickej Jednoty. Toto dielo pre slovenské súkromné právo znamenalo asi toľko ako v Čechách komentár Roučka a Sedláčka k Všeobecnému zákonníku občanskému, ba možno viac, hoci išlo iba o útle dva zväzky, pretože na Slovensku v tom čase platilo v oblasti súkromného práva uhorské obyčajové /nekodifikované/ právo. Ďaľšieho vydania sa práca dočkala už v roku 1935 a obsahovalo judikatúru až do júna 1935 a nie bez zaujímavosti je, že pred krátkym časom bolo na Slovensku vydané znova. V apríly 1927 vydávajú rovnakí autori Zásadné rozhodnutia bývalej uhorskej kráľovskej kúrie do 29.IX.1918 a Najvyššieho súdu ČSR do r.1926 vo veciach občianskych z odboru práva súkomného platného na Slovensku a v Pokarpatské Rusi, v ktorom spolu na 1282 stranách systematicky a starostlivo zhrnuli všetky zásadné judikáty tak ako to vyplýva z názvu práce. Okrem týchto knižných publikácii uverejnil Vladimír Fajnor i množstvo článkov v odborných periodikách.
Vladimír Fajnor bojuje však nie len za zlepšenie justície, ale i proti neprajníkom. V roku 1924 akýsi súdny kancelista Johann Németh podáva na neho v nemčine sťažnosť ministrovi, v ktorej popisuje údajné príjmy Vladimíra Fajnora a uvádza, že jeho činnosti, ktoré vykonáva popri práci predsedu Súdnej tabule sú s touto prácou nezlučiteľné, poukazuje na to, že Republika poskytla napriek tomu služobný byt Vladimírovi Fajnorovi, ktorý kúpil svojej dcére ako svadobný dar vilu za 90 000 Kč, sám vlastní dom v Bratislave a zdôrazňuje, že Fajnor nehospodárne nakladá s prostriedkami rozpočtu Súdnej tabule, kupuje za ne veci, ktoré potom sám používa v služobnom byte, napríklad koberec, či obrazy a na upratovanie bytu využíva štátnych zamestnancov počas ich pracovnej doby. Fajnor musí vysvetľovať, že oznamovateľ je bývalý úradník, ktorého musel riešiť disciplinárne pre spôsob jeho života a prepustiť pre neznalosť štátneho jazyka a oznámené údaje sú nepravdivé – pracne vypočítava, že jeho príjmy pozostávajú z platu predsedu Súdnej tabule /po zdanení a odvode penzijného príspevku mesačne 5 600 Kč/, honoráru za revíziu slovenského textu Zbierky zákonov /1 500 Kč/, že preklady, na ktoré upozorňuje sťažovateľ Fajnor nevykonáva, ako súkromný docent prednáša na právnickej fakulte bezplatne, za redigovanie časopisu Právny obzor poberá mesačne 500 Kč a iné príjmy nemá. Pokiaľ obýva služobný byt ako predseda súdu, ide o 5 izbový byt v budove súdu zriadený ešte maďarskou vládou pre jeho predchodcu vo funkcii, pričom tento neobýva bezplatne, ale za úhradu 4.650 Kč ročne. V byte má dve pomocnice a preto nie je  pravdou, že mu ho upratujú štátni zriadenci v pracovnej dobe, iba výnimočne im vypomôže domovník súdnej tabule Štefan Bakora, pričom tak robí po pracovnej dobe a za odmenu od Fajnora. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že údajne do svojho bytu za štátne prostriedky zakúpil rôznu výzdobu, Fajnor uvádza veci na pravú mieru, konštatuje, že „do svojho bytu nezakúpil ničoho a do služobných priestorov svojej kancelárie iba v roku 1920 bustu pána presidenta Masaryka a v roku 1922 jeden obraz od slovenského maliara. Pokiaľ ide o kokosovú rohož pred dverami služobného bytu, o ktorej oznamovateľ uvádza, že je to koberec, táto bola skutočne zakúpená z prostriedkov súdu spolu s rohožami do celej budovy, pretože pred bytom sa v čase nástupu do funkcie žiadna rohož nenachádzala a táto rohož je riadne evidovaná v majetku Súdnej tabule“. Žiadnu vilu svojej dcére za 90.000 Kč ako svadobný dar nezakúpil, jeho dcéra s manželom dostavujú družstevný rodinný domček, ktorý začal stavať jej manžel ešte pred rokom 1923, v ktorom sa zosobášili. Je pravdou, že Vladimír Fajnor vlastní spolu s manželkou v Bratislave na Ventúrskej ul.č.7 dom, ktorý zakúpil ešte na jar v roku 1920 za 450.000 Kč, avšak tento zaplatil z peňazí získaných za predaj svojho domu vo Zvolene a svojej advokátskej kancelárie. Navyše na ňom viazne hypotéka na 200.000 Kč. Aj takéto starosti mal Vladimír Fajnor ako predseda Súdnej tabule v Bratislave.
Dňa 29.septembra 1920 bol vymenovaný Vladimír Fajnor v úradníckej vláde J.Černého ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy a bol ním do 31.11.1921. V rozlúčkovom prejave konštatoval, že mnohí českí  právnici sa nielen, že dobre oboznámili s uhorským právom, ktoré naďalej na Slovensku prevažne platilo, ale naučili sa i maďarskú terminológiu. Poukazoval i na to, že k rozvoju slovenskej právnej vedy v maďarskom jazyku prispieva i sama Republika vydávajúc Zbierku zákonov a nariadení i vo vzornom preklade maďarskom /ako je známe vychádzala i v preklade nemeckom a poľskom/.
V októbri 1921 sa vrátil na bratislavský Vrchný súd, kde pôsobil ako jeho predseda až do 31.12.1930. Z titulu tejto funkcie sa naďalej pokúša zlepšiť personálne vybavenie súdov na Slovensku. V liste z 16.8.1922 adresovanom ministrovi spravodlivosti po tom, čo popisuje priebeh svojej dovolenky pri Jadrane, ktorú mu znepríjemnilo zranenie nohy po pošmyknutí sa na neosvetlených schodoch hotela, zrejme ako odpoveď na skoršiu korešpondenciu týkajúcu sa istého neúspešného uchádzača o pozíciu auskulanta, Rudolfa Schwartza, píše: „Pri negatívnom vybavení žiadosti pôsobili dôvody jazykové a národnostné až v druhom rade. Úprimne povedané ide o človeka sangvinického .. ak si podá v budúcnosti novú žiadosť o pripustenie k službe sudcovskej, umiestníme ho v nemeckom alebo maďarskom kraji. Potrebujem auskulantov ako soľ na všetky strany. Tým viac, že valná časť prideľovaných radšej rezignuje, než by šli na Slovensko“. V závere tohto listu ďakuje Fajnor ministrovi za jeho „vzácny záujem pri vymáhaní staveniska pre náš bratislavský justičný palác“.
Od 1.1.1931 bol Vladimír Fajnor vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho súdu ČSR v Brne, ako svoju adresu uvádzal „Brno, Veveří 52 /tel.č.12624/“. V tejto funkcii pôsobil do roku 1939 s krátkou prestávkou v roku 1938, keď pôsobil v Syrového vláde ako minister spravodlivosti a správca Ministrestva pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. Funkcie prvého prezidenta Najvyššieho súdu sa vzdal krátko pred Mníchovom a odišiel na zaslúžený odpočinok. Vo svojej sudcovskej práci sa riadil heslom – veľkou nespravodlivosťou je zachádzať s rovnakými nerovnako, ale nie je menšou nespravodlivosťou zachádzať s nerovnakými rovnako. Ako sudca mal vždy pred očami zásadu slušnosti, v sudcovskom kresle sa neobmedzoval na otrocké aplikovanie paragrafov. V období po 1.sv.vojne zohral pozoruhodnú úlohu pri konsolidácii československého práva, v rozvoji právnickej tlače a terminológie.
Od roku 1920 bol ako jeden zo zakladateľov starostom Právnickej Jednoty na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, bol spoluzakladateľom časopisu Právny obzor, v rokoch 1921-1936 jeho hlavný redaktor, zodpovedným redaktorom v tom čase bol Cyril Bařinka, bol členom Učenej spoločnosti Šafárikovej. Vladimír Fajnor bol vysokým funkcionárom československej slobodomurárskej lóže, keď sa stal predsedom NS z lóže vystúpil a požiadal slobodomurárov o písomné potvrdenie, že sa tak stalo, aby nebolo pochýb o jeho nezávislosti. Lóža mu skutočne požadované potvrdenie vystavila, čo bolo raritou.

 

Vladimír Fajnor – učiteľ na právnickej fakulte

Po príchode zo Zvolena do Bratilavy sa Fajnor zapája i do výučovania na Právnickej fakulte Komenského univerzity. K jeho habilitačnej žiadosti podáva doporučujúce stanovisko prof. Augustín Ráth. Poukazuje v nej na publikačnú činnosť Fajnorovu, najmä na jeho články v Právnom obzore venované manželskému právu majetkovému, jednotnému občianskemu zákonníku, ale aj v iných periodikách, napr. v Slovenskom peňažníku pod názvom „Exekučná novela“ v roku 1909  ale aj na už spomínaný terminologický slovník. A tak sa Vladimír Fajnor v roku 1922 stáva súkromným  docentom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednáša občianske právo spolu s Augustínom Ráthom, Karolom Kizlingom a Štefanom Lubym a skúša ako „examinátor rigoros a štátnych skúšok“. Svoje pedagogické povinnosti nezanechal ani po tom, čo odišiel z bratislavského vrchného súdu na najvyšší súd do Brna.
V roku 1935 oslavuje 60-tku. „Plné zdravie  a hojne zdaru v činnosti!“ želá Vladimírovi Fajnorovi telegramom z Lán prezident T.G.Masaryk. Blahoželanie mu posiela i Pavol Socháň, ktorý si kedysi pred rokmi ako 24 ročný potykal s jeho otcom. Aj Vladimír Fajnor si v poďakovaní na túto udalosť spomenul, keď napísal „Drahý baťko, dobre si dodnes pamätám na prvú príležitosť, keď som Vás – ešte ako chlapec – poznal v našom rodičovskom dome. Teší ma, že si dosiaľ zachovávate svoj nezmerný životný optimizmus, s ktorým ste vystačili vždy nie len pre seba, ale vedeli s ním aj podeliť s tými, ktorí ho nemali od prírody toľko ako Vy!“.
Rozhodnutím z 13.8.1936 je prezidentom Republiky menovaný bezplatným riadnym profesorom občianskeho práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho povinnosťou bolo vykonávať prednášky v rozsahu dvoch hodín týždenne v každom semestri bez povinnosti konať seminárne a praktické cvičenia. Prednášal tradične v pondelok v zimnom semestri od 16. do 18. hod. a v letnom semestri od 15 do 17 hodiny a to počas dvoch akademických rokov.
Listom z 8.11.1938 sa Vladimír Fajnor vzdáva funkcie profesora na právnickej fakulte. Píše: „Pre zvýšené povinnosti svojho sudcovského úradu a pre pokročilý vek som prinútený odvolať svoje prednášky z občianskeho práva československého, ktoré som ohlásil na zimný semester 1938/39. A poneváč nieto nádeje, že by mi vykonávanie profesorských povinností v blízkej budúcnosti bolo umožnené, žiadam, aby bola moja dosavádna katedra riadneho bezplatného profesora československého občianskeho práva uvoľnená … Lúčim sa s našou fakultou nerád. Veď som bol členom učiteľského sboru vyše šesťnásť rokov! Robil som pre slovenskú právnu vedu čo bolo v mojich silách, popri mojom úrade sudcovskom, ale nové časy a starší môj vek mi radia, abych umožnil uplatnenie mladších síl.“

 

Na sklonku života

 Po tom, čo Vladimír Fajnor rezignoval v 1938 na svoje profesorské povinnosti na Slovensku a v Čechách sa vzdal v roku 1939 funkcie prvého prezidenta Najvyššieho súdu ČSR, žil od toho času na dôchodku v Brne.
Spoločenské zmeny a druhá svetová vojna mu znemožňujú návrat na Slovensku. Jeho syn Ľudevít sa v Bratislave žení a Vladimír Fajnor mu nemôže prísť ani na svadbu. Svoju nevestu tak spozná až po skončení 2.sv. vojny, keď sa do Bratislavy vráti.
Listom Ministerstva zahraničných vecí z 6.11.1945 mu je ponúknutá pozícia zástupcu ČSR pri Stálom medzinárodnom rozhodcovskom súde v Haagu a Vladimír Fajnor túto ponuku prijíma. Posledné roky života venuje tejto práci. Dňa 5.1.1952 v Bratislave zomiera.
            Vladimíra Fajnora opísal Ivan Dérer slovami: „V zastávaní práv svojho národa nekompromisný a bezohľadný, vo všetkom ostatnom používal merítka prísnej, chladnej, logickej objektivity bez každej náruživosti. Vladimír Fajnor, ač vo veciach národných nikdy nebol prostý idealistického elánu, nedal sa ním uchvátiť na úkor veci. Idealistická náruživosť mu predpisovala iba celkový smer, ale metóda práce určená pre dosiahnutie cieľov vedená bola prísnou logičnosťou, reálnosťou a právnickosťou“.

 

fajnorovci_01

 

Foto,  text: Eva Fordinálová, Božena Juríčková, Dana Janáčková, Senica dejiny mesta

www.nasaadvokacia.sk