zni2lqws

 

K tým osobnostiam, na ktoré sa, žiaľ, zabúda nielen medzi krajanmi, ale i na Slovensku vôbec, patrí celosvetove uznávaná astronómka a jedna z najväčších slovenských vedkýň Ľudmila Pajdušáková. Svetlo sveta uzrela vo štvrtok 29. júna 1916 v malej dedinke Radošovce, ležiacej medzi okresnými mestami Skalicou a Senicou. Narodila sa v rodine obchodníka Vendelína Pajdušáka (†1932) a matky Justíny Anny Pajdušákovej, rodenej Pazúrikovej (23. 9. 1897 – 31. 10. 1935). Bola najstaršou zo štyroch súrodencov. V miestnom kostole – dňa 4. júla 1916 – dostala meno Ľudmila – Paula. Krstil ju pápežský komorník, dekan okresu šaštínskeho a radošovský farár Dr. Štefan Rovenský (5. 11. 1865 – 22. 3. 1929). Krstnými rodičmi sa stali Hana Róna (Rónová) a L. Pajdušák. V miestnej r. k. farskej matrike je zaznamenané miesto narodenia Felsőrados, s popisným číslom domu N. 73 (uvedený maďarský názov obce sa datuje od roku 1913). V roku 1920 bola obec premenovaná na dnešné Radošovce (Majtán 1998, 244). Jej rodný dom (dnes s popisným číslom 83) sa nachádza pri vyústení cesty smerom od obce Mokrý Háj do Radošoviec.
O Ľudmile Pajdušákovej sa možno dočítať viac-menej len zo stručných biografických hesiel (ES 1980, 243; Mikuš 2012, 150; Palkovič 1993, 41; SBS 1990, 368), avšak jej osobný život zostával doposiaľ zahalený rúškom tajomstva. Pri tejto príležitosti je preto potrebné vrátiť sa späť do minulosti a začať skladať mozaiku jej života, počnúc spomienkami pamätníkov, rodinných príslušníkov a štúdiom písomných archiválií.
Moja nebohá teta hovorievala, že starenka nášho rodáka vdp. Felixa Mikulu si spomínala na malú Milku, ako ju v „oktuši“ nosievala na chrbáte. Chodievala ju vraj opatrovať do rodiny „na Rajíčkových“ pri potoku.
Základnú školu navštevovala Ľudmila v rodných Radošovciach. Po smrti otca sa spolu s matkou Justínou (dcéra Gabriela Pazúrika a Márie Pazúrikovej, rodenej Urbanovej) a súrodencami presťahovala k matkinej sestre  Hane Rónovej do Kláštora pod Znievom. Ľudmila tu v rokoch 1927 – 1935 navštevovala Rímsko-katolícke patronátne gymnázium, tzv. Znievske gymnázium. Z farskej matriky v Kláštore pod Znievom sa dozvedáme o náhlej a neočakávanej smrti matky v roku 1935, ktorá zomrela ako 38-ročná v nemocnici v Turčianskom Sv. Martine zaopatrená cirkevnými sviatosťami. Mladá Ľudmila si v tamojšom Učiteľskom ústave doplnila v rokoch 1935-36 vzdelanie, aby sa mohla čo najskôr zamestnať a postarať o svojich mladších súrodencov. Skorá smrť oboch rodičov jej na čas zmarila pôvodný zámer, pokračovať v štúdiu prírodných vied, matematiky a fyziky na Univerzite Komenského v Bratislave. Svojho cieľa sa však nevzdala.
Po úspešnom absolvovaní skúšky dospelosti (17. júna 1936) začala pracovať ako výpomocná učiteľka na r. k. ľudovej a obecnej škole v Kučišdorfe (od roku 1948 Vinosady, okr. Pezinok). V rokoch 1937-39 pôsobila ako výpomocná učiteľka na Štátnej ľudovej škole v Slepčanoch (okr. Zlaté Moravce) a v rokoch 1939-40 na Štátnej meštianskej škole v Brvništi (okr. Považská Bystrica). Počas nasledujúcich ďalších dvoch rokov vyučovala v Trenčianskej Teplej.
Prvého júla 1944 sa začal jej pracovný pomer v Štátnom observatóriu (hvezdárni) na Skalnatom plese, ktoré sa v roku 1953 stalo jedným zo zakladajúcich pracovísk Slovenskej akadémie vied (SAV) s názvom Astronomický ústav, v ktorom pracovala až do 31. mája 1979 (v rokoch 1958 – 1979 vo funkcii riaditeľky). Do služieb Štátneho observatória bola prijatá na základe inzerátu, ktorý už ako začínajúca študentka astronómie na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave našla v novinách. Štúdium si dokončila diaľkovo, s následnou obhajobou doktorátu (RNDr.) 16. septembra 1950. Vedeckú hodnosť kandidáta fyzikálno-matematických vied (CSc.) získala v roku 1966 obhajobou dizertačnej práce „Asymetria slnečnej koróny.“
Dňa 9. apríla 1949 sa vydala za svojho kolegu a spolupracovníka (1946 – 1950) Antonína Mrkosa (27. 1. 1918 – 29.5. 1996). Sobáš uzavreli v bratislavskej Katedrále sv. Martina. Manžel Antonín pracoval v rokoch 1950 – 1961 ako vedú- ci meteorologickej stanice na Lomnickom štíte. V roku 1953 sa im narodil syn Ivan. Ich manželstvo sa v roku 1961 rozpadlo. Druhé, tentokrát šťastné manželstvo uzavreté 26. 10. 1963 s Tiborom Hrčekom (28. 4. 1926 – 5. 8. 2010), pracovníkom Transporty Chrudim, pretrvalo až do jej smrti 5. októbra 1979.
Počiatočné práce v novej hvezdárni (budovala sa v rokoch 1941-43) mali predovšetkým charakter pozorovania, ktoré tu zaviedol jej zakladateľ Dr. Antonín Bečvář (1901 – 1965). Ľudmila Pajdušáková začínala pozorovaním slnečných škvŕn, meteoritov, komét a mapovaním hviezdnej oblohy. V tom čase sa vedecké a odborné práce zakladali na vlastných pozorovaniach. Z tejto etapy činnosti je dôležité uviesť, že sa stala spoluobjaviteľkou meteorického roja Umidy, ktorý bol pod vedením Antonína Bečvářa zachytený 22. decembra 1945. Nemožno vynechať ani jej spoluúčasť pri zakresľovaní slnečných škvŕn v roku 1946, keď dosiahla rekordnú sériu pozorovaní v dĺžke 304 dní (slnečné škvrny sú základným indexom prejavov slnečnej aktivity s periódou okolo jedenásť rokov). Výsledky pozorovaní sa už v tej dobe zasielali do centra pre koordinovaný výskum slnečnej aktivity vo švajčiarskom Zürichu. Spolu s Antonínom Mrkosom získali unikátnu fotografickú zbierku viac ako jedenástich tisícok meteorov (v roku 1946 druhá najväčšia po harvardskej) a aj dnes patrí medzi najpočetnejšie kolekcie na svete. V rokoch 1947–49 spolu zostavili unikátny fotografický atlas hviezdnej oblohy, obsahujúci 137 snímok. Do povedomia česko-slovenskej odbornej verejnosti však najviac vstúpila objavom piatich nových komét: Pajdušáková – Rotbart – Weber (30. máj 1946); Pajdušáková – Mrkos (15. február 1948); Honda – Mrkos – Pajdušáková (3. december 1948); Pajdušáková (4. február 1951); Pajdušáková (3. december 1953).
Kométy nesú mená po svojich objaviteľoch. V prípade, že tú istú kométu objavili viacerí pozorovatelia takmer súčasne, potom majú mená po prvých troch objaviteľoch, čo je práve prípad jej prvých troch, ňou objavených komét. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že hoci po uzavretí manželstva s Antonínom Mrkosom (1949) používala jeho priezvisko – Mrkosová, kométy sú pomenované menom Pajdušáková. Za objavy komét dostala v roku 1956 „Rád práce“ od vtedajšieho prezidenta Antonína Zápotockého (1884 – 1957).
Vo svojich prácach sa Ľudmila Pajdušáková zaoberala prejavmi slnečnej činnosti v priebehu cyklu slnečnej aktivity, najmä štúdiom severojužnej asymetrie slnečných škvŕn a emisnej koróny, vznikom, životnosťou slnečných škvŕn a pod. Publikované práce (celkom 20) majú význam nielen pre poznanie Slnka, našej najbližšej hviezdy a zdroja svetla a energie na Zemi, ale aj vplyvy slnečnej aktivity na procesy v heliosfére a človeka. Z jej odborných publikácií možno spomenúť nasledovné: Ako vznikla Zem, Pozoruhodné úkazy na oblohe (obe 1953), Nekonečný vesmír (1954), Zrodenie našej Zeme (1955), Hviezdy a jadrová energia (1957), O Slnku a vzniku slnečnej sústavy a Pred letom na Mesiac (obe 1958). V roku 1970 jej vyšla pozoruhodná monografia „Dr. M. R. Štefánik astronóm“ (Obzor, Bratislava 1970), ktorá sa, žiaľ, pre pomery po roku 1968 musela skartovať. V knihe sa zaoberá rozsiahlou vedeckou činnosťou Štefánika ako astronóma, ktorý okrem iného svojho času povedal: „Astronómia je mierou kultúry.“ Tieto slová Ľudmila Pajdušáková uplatňovala formou popularizácie astronómie počas celého svojho aktívneho života po celom Slovensku.
Túžba človeka po vedomostiach je trvalá. Cieľom vedcov je objasniť skúmané procesy. A Ľudmila Pajdušáková bola v tomto smere veľmi aktívna. Populárno-vedecké prednášky realizovala už od svojej mladosti. Ako učiteľka mala k tomu blízko a prednášala veľmi pútavo. Vo svojich vedecko-populárnych článkoch, ktoré sa začali objavovať už okolo roku 1947 a publikovala ich viac ako sto, zrozumiteľnou formou písala o vesmírnych telesách. Viacerí jej poslucháči ešte i dnes spomínajú na jej zaujímavé astronomické prednášky, ba niektorí pod ich vplyvom zamenili štúdium humanitných vied za štúdium prírodných vied.
S nástupom do funkcie riaditeľky observatória 16. júla 1958 jej začali pribúdať členstvá vo vedeckých komisiách ČSAV a SAV. Bola členkou Vedeckých kolégií astronómie, geofyziky, geológie a meteorológie pri ČSAV a SAV, zodpovedným riešiteľom čiastkovej úlohy pre výskum slnečnej aktivity, od roku 1967 členkou Medzinárodnej astronomickej únie.
V roku 1959 sa stala spoluzakladateľkou Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV a v rokoch 1962 – 1974 jej predsedníčkou. V roku 1954 stála pri zrode slovenského amatérskeho hnutia. Tieto, ako aj ďalšie funkcie v iných spoločenských organizáciách jej pomáhali lepšie presadzovať zriaďovanie ľudových hvezdární v okresných mestách, astronomických krúžkov a kabinetov na školách. Mala výrazný podiel na vzniku populárno-vedeckého časopisu Kozmos, ktorého prvé číslo vyšlo v marci 1970 a ktorý Slovenská ústredná hvezdáreň v Hurbanove vydáva dodnes. Stopy po Ľudmile Pajdušákovej, prvej slovenskej astronómke a štvrtej riaditeľke Astronomického ústavu SAV, môžeme nájsť v celom astronomickom spektre na Slovensku, žiaľ, okrem Bratislavy. Hoci sústavne bojovala za výstavbu hvezdárne a planetária tiež v našom hlavnom meste, nič z jej zámerov sa doposiaľ nerealizovalo. Uvádzame však jej najdôležitejšie prínosy nielen pre tatranskú astronómiu, ku ktorým nepochybne patria: aktívna účasť na dobudovaní observatória na Lomnickom štíte (1957 – 1961); podpora účasti pracovníkov Astronomického ústavu SAV na pozorovaniach slnečnej koróny počas expedícií za zatmeniami Slnka, pričom mala rozhodujúci podiel na vyslaní osemčlennej expedície v roku 1973 do Nigeru a ďalšej expedície do Indie (1980); všestranná podpora účasti pracovníkov ústavu na astronomickom výskume v rámci medzinárodnej spolupráce; spoluorganizácia medzinárodných konferencií.
Keď sa v roku 1958 stala riaditeľkou, pracovalo v ústave 18 zamestnancov, keď z neho odchádzala, lúčilo sa s ňou päťdesiat, z toho viac ako polovica vedeckých pracovníkov. Sústavne podporovala a nabádala svojich spolupracovníkov, aby si zvyšovali svoju odbornú kvalifikáciu – i vďaka služobným cestám do zahraničia, ktoré sama zriedkakedy využívala. V Kláštore pod Znievom mala príznačnú prezývku „Kométa“. (Pozn.: na tomto mieste sa chceme poďakovať Ing. Elene Majtánovej v Kláštore pod Znievom, Ing. I. Hrčkovi a RNDr. V. Rušinovi, DrSc. za sprístupnenie písomných i fotografických materiálov k Dr. Ľ. Pajdušákovej a za láskavú možnosť ich zverejnenia, rady a pripomienky.) Po celý čas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľky bojovala za výstavbu novej, dôstojnej prevádzkovej budovy a pozorovacích pavilónov v Tatranskej Lomnici. S ich výstavbou sa začalo 1. októbra 1979 na Starolesnianskych lúkach – areáli SAV. Hlavná budova Astronomického ústavu SAV bola do užívania odovzdaná v septembri 1987. Popri všetkých týchto aktivitách dbala o sociálne zázemie starších a nových, mladých pracovníkov ústavu formou zvýšenej starostlivosti pri prideľovaní bytov v Tatranskej Lomnici či Poprade. V práci však vyžadovala plnenie
pracovných povinností a netolerovala lajdáckosť ani povrchnosť. Jej najbližšími spolupracovníkmi sa stali Doc. RNDr. Pavol Paluš, CSc., RNDr. Vojtech Rušin, DrSc., RNDr. Július Sýkora, DrSc. Za svoju činorodú prácu získala viacero významných ocenení. Okrem spomínaného Radu práce (1956) patria k najvýznamnejším Cena SAV za vedecko-vzdelávaciu a popularizačnú činnosť (1973), Československá cena mieru (1971), Keplerova medaila ČSAV (1973), Kopernikova plaketa Poľskej akadémie vied (1973) a Zlatá medaila Slovenského zväzu žien (1974). Meno Pajdušáková nesie asteroid č. 3636. Návrh na toto pomenovanie, paradoxne, dal jej bývalý manžel Doc. Antonín Mrkos, CSc., ktorý asteroid objavil v Observatóriu Kleť pri Českých Budějoviciach dňa 17. októbra 1982 (Rušin 2016).
„Tam, kde medom vonia čaj, tam, kde trávne hory stoja, tam je môj rodný kraj. Tam, kde piesne rany hoja, tam, kde vítaš moja mama, tam je môj rodný kraj…..“ spieva sa v jednej známej ľudovej piesni. Hoci v mladosti utrpela Ľudmila Pajdušáková prvé rany spôsobené stratou svojich rodičov, predsa v dňoch 16. a 17. októbra (sobota a nedeľa) 1971 prijala pozvanie na stretnutie rodákov do Radošoviec, ktoré zorganizoval MNV v Radošovciach v spolupráci so Záhorským múzeom (ZM) v Skalici a Okresným osvetovým domom v Senici (Soukup 2016, 4). Po privítaní hostí sa pohol sprievod na čele s dychovkou a krojovanou skupinou mládeže k pomníku padlých I. a II. svetovej vojny. Napoludnie zasadli rodáci s poslancami okresu i obce ku spoločnej besede. Prítomným sa prihovoril predseda MNV Jozef Rajčák (19. 3. 1920 Popudinské Močidľany – 18. 9. 1993 Skalica), ktorý mal najväčšiu zásluhu na zorganizovaní stretnutia. Po spoločnom slávnostnom obede otvorili pracovníci Záhorského múzea výstavu pod názvom „Naše mjestečko“. Slávnosť pokračovala v nedeľu prednáškou o dejinách obce, ktorú predniesol JUDr. Stanislav Fordinál (25. 9. 1937 Skalica – 13. 8. 1999 Bratislava) a vyvrcholila národopisným pásmom „Radošovská svadba“ za réžie Antona Kudláča (11. 10. 1942 – 29. 10. 2014). Účinkovali v nej miestni ochotníci. Úspešnosť podujatia azda najlepšie za všetkých vystihla práve najslávnejšia Radošovčanka – hvezdárka Dr. Ľ. Pajdušáková: „Včera som bola na svadbe a verte tomu, že tie moderné svadby sú úbohé oproti tomu, čo som videla tu.“ (Papp 1971).
Syn Ivan, ktorý nepokračoval v šľapajách svojej matky, vyštudoval VŠD v Žiline na Strojníckej fakulte – odbor spaľovacie motory, spomína na svoju mamu ako na výbornú kuchárku, ktorá varila ako terajšie staré matere, ktoré nám vymierajú…, parené buchty, kysnuté koláče, halušky s bryndzou, s kapustou, kačicu s červenou kapustou a domácou knedľou, červenú omáčku s hovädzím mäsom…, jednoducho veľa a dobre a hlavne s nesmiernou láskou. Víkendy najradšej trávievala so svojou rodinou, prípadne cestovala na chatu za sestrou Máriou Zelnikovou do Žiliny. Rada chodievala do prírody a športovala. Obzvlášť obľubovala lyžovanie. Jej koníčkami boli ručné práce, štrikovala, háčkovala, vyšívala, šila, rada fotografovala a krásne maľovala obrazy. Mala záľubu v počúvaní vážnej hudby. Od roku 1964 cestovala s manželom a synom každoročne k moru do Juhoslávie, Bulharska a Rumunska. Bývali v autokempingoch, pod stanom a neskôr v karavane, ktorí si chlapi sami vyrobili.
Jedného dňa roku 1946 sa dostali na stránky domácej i zahraničnej tlače titulkové správy, že slovenská hvezdárka menom Pajdušáková objavila kométu. Roku 1948 priniesli noviny správu o jej dvoch ďalších objavoch „a aké bolo naše prekvapenie, keď jedného jarného dňa nakukla k nám do redakcie útla, vkusne odiata mladá žena a vzápätí sme sa dozvedeli, že to nie je nikto iný ako Dr. Pajdušáková – hvezdárka a objaviteľka nových komét. Padli nám všetky predstavy o fúzatých dedkoch i o prísnych a neprípustných vedátoroch. V rozhovore sme sa dozvedeli, že dnešní vedci sa neuzatvárajú pred ľuďmi. A hľa, tu sedí pred nami. Pozeráme do úzkej, inteligentnej tváre mladej hvezdárky. Moríme ju otázkami i o súkromnom živote. Ona však s úsmevom odmieta odpoveď. Aký význam môže mať pre verejnosť môj súkromný život? O svojej práci, ktorou chcem prispieť k zveľadeniu vedy a získaním mojich objavov, o tom si rada s ľuďmi pohovorím, ale načo hovoriť o sebe? Na veľký nátlak predsa sa stručne dotkne svojej osoby. K vážnej vedeckej práci dostala som sa pomerne dosť neskoro. Ako 18-ročná bola som úplnou sirotou a ako najstaršej pripadla mi starosť o troch mladších súrodencov. Tak boli moje túžby o štúdium na vysokej škole načas udusené a musela som sa uchýliť k praktickému zamestnaniu, aby som mohla uživiť a dať školiť svojich súrodencov. Ale napriek tomu, môj smäd po vedomostiach uhášala som súkromným štúdiom, hlavne v obore prírodných vied. Veľký zlom v mojom živote nastal začiatkom leta 1944, keď som sa na základe svojich súkromných štúdií uchádzala o miesto v Štátnom Observatóriu na Skalnatom plese. Bola som prijatá ako prvá pracovníčka v tomto obore po riaditeľovi Observatória. Bol to skutočne veľmi významný obrat v mojom živote. Z dedinskej školskej katedry ocitla som sa odrazu na vysokom štíte našich tatranských veľhôr. Bol to nový svet, ktorý ma priam uchvátil. Hvezdáreň vo vysokých polohách, v pásmach, kde končí život stromov a nad ktorým utešene klenie sa obloha. Miesto, ktoré je priam stvorené pre pozorovanie hviezd. Hneď na začiatku som sa zúčastnila všetkých prác v programe hvezdárne a to ako pri pozorovaní, tak aj fotografovaní. Svoje vedomosti som usilovne dopĺňala z bohatej hvezdárskej knižnice. Prvé tri roky strávené na Observatóriu po stránke praktickej neobyčajne obohatili môj život. Pýtate sa, ako došlo k by som večery, ba noci nebola trávila pozorovaním hviezd. Hneď na začiatku musím zdôrazniť dve významné skutočnosti, ktoré podmienili môj objav: na prvom mieste to bola obloha, ktorá je na Skalnatom Plese neobyčajne priaznivá pre pozorovanie a po druhé, je to zásluha nášho vysoko vyspelého optického priemyslu, ktorý vyrába veľmi zdokonalený ďalekohľad (trieder), zvaný binár. Tento má tú výhodu, že je veľmi ľahko pohyblivý a má veľkú sveteľnosť, pomocou ktorej možno vidieť na oblohe aj veľmi slabé objekty. Tak vďaka týmto dvom priaznivým činiteľom, podarilo sa mi objaviť prvú kométu.“
Pri takýchto príležitostiach sa objavený objekt sfotografuje a ihneď sa podá správa Medzinárodnej astronomickej únii v Kodani, ktorá telegraficky posiela šifrovanú depešu do celého sveta. A tak behom niekoľkých hodín sú o každom novom objave informované vedecké kruhy na celom svete. Kométy sa líšia od hviezd tým, že sú to hmlovité objekty, slabo viditeľné, z ktorých vychádza hmlovitý výbežok podobný chvostu. Od ostatných nebeských telies sa líšia tým, že menia svoje miesto na oblohe.
Ako pozerali ľudia, že ste si vybrali ako žena tak neobyčajný vedecký odbor, ako je hvezdárstvo? – pýtala sa redaktorka. Aby som vám povedala pravdu, aby som sa vyhla posmeškovaniu, pred ľuďmi som vždy zamlčala svoje povolanie. A teraz, keď sa už naozaj môžem venovať pokojne svojej vedeckej práci, tak sa venujem boju za svetový mier, ktorý je zárukou spokojného a šťastného života všetkých ľudí na svete. Útla postava na stoličke sa zahniezdila, mlčala a prešla so zápalom z rozhovoru o svojej milovanej práci k medzinárodnej situácii. Potom tíško ako prišla, pobrala sa ku dverám, ako by sa bola zahanbila pre svoju mnohovravnosť, ktorá je u vedcov tak zriedkavá. Ešte spoza dverí šibalsky na nás pozrela a povedala: „Zaiste si ma mnohí ľudia predstavujú ako suchopárneho človeka, ale ja vás môžem uistiť, že vo svojom súkromnom živote v plnej miere sa viem tešiť zo všetkých denných drobných radostí, ako všetci ostatní smrteľníci.” (Vo hviezdnatých výšinách – vybraný úryvok z rozhovoru s hvezdárkou Dr. Mrkosovou–Pajdušákovou v relácii Slovenského rozhlasu.)
Astronómia nie je bežné povolanie ani pre muža, nieto ešte pre ženu. Keď sa pre toto povolanie rozhodlo dievča zo záhoráckej dediny Radošovce, niektorí obyvatelia si mysleli, že bude čítať z hviezd osudy ľudí. V tom čase mnohí nepoznali rozdiel medzi astronómiou a astrológiou. Cesta prvej slovenskej astronómky bola veľmi kľukatá. Možno si ju predstavovali ako sedí v pohodlnom kresle a vydáva rozkazy. Život tohto povolania mal ale ďaleko k pohodlnej idylke. Nespočetné hodiny presedela pred ďalekohľadom vysoko v hore a v čase, keď iní ľudia spali spokojným spánkom. Ľudmila Pajdušáková patrí bezpochyby k najvýznamnejším ženám, ktoré sa výrazne presadili v slovenskej vede. Zostane navždy vrytá do pamäti mnohým obyvateľom nášho regiónu. Môžeme právom povedať, že sme hrdí na svoju krajanku, ktorá sa stala nielen známou vedeckou pracovníčkou u nás na Slovensku, ale taktiež ju poznajú ako celosvetovú osobnosť príslušníci mnohých väčších národov. Bola vyhľadávaná redaktormi československej televízie či rádia. Taktiež bývala často pozývaná pedagógmi a žiakmi na besedy, kde veľmi pútavo prednášala o svojej náročnej, ale krásnej práci. Ako si na ňu spomína Mgr. Ladislav Košinár (nar. 6. 2. 1929 v Piešťanoch, žijúci v súčasnosti na dôchodku v Senici), pedagóg, predseda Slovenského zväzu astronómov – amatérov (SZAA), člen Slovenskej astronomickej spoločnosti, zakladateľ astronomického krúžku v Sobotišti (1969) a autor i realizátor vybudovania astronomickej pozorovateľne (1972) v Sobotišti? „S Ľudmilou Pajdušákovou som sa stretával na Bezovci za Piešťanmi, kde mala Slovakofarma Hlohovec svoju rekreačnú chatu. Tu sa organizovali v 70-tych rokoch 20. stor. po niekoľko rokov 3-4-dňové prednáškové stretnutia o astronómii. Hlavným organizátorom bol RNDr. Elemír Csere (16. 1. 1917 Sobrance – 29. 10. 1992 Sobrance) z Hlohovca, rovnako horlivý stúpenec amatérskej astronómie (Mikuš a kol. 2012, 29). Ľudmila bola zanietená propagátorka amatérskej astronómie a to je jej nesporná a prvoradá zásluha. Naposledy som sa s ňou stretol asi dva roky pred jej smrťou (zomrela v r. 1979) – v roku 1977 na pracovnom stretnutí v Trenčianskych Tepliciach. V Sobotišti nebola nikdy, a to ani pri otvorení hvezdárne. Dôvodom bolo jej pracovné zaneprázdnenie, neskôr zrejme jej zdravotné problémy.“ (Rozhovor zo dňa 18. 2. 2016)
V archíve RTVS so sídlom v Mlynskej doline sú zaevidované štyri relácie (v rokoch 1961, 1965, 1967, 1968) pojednávajúce o živote a práci Ľ. Pajdušákovej (Pozn.: za výpisy ďakujeme vedúcemu archívneho oddelenia Milanovi Antoničovi.) Rovnako v Záhorskej knižnici v Senici možno nájsť v biografickom oddelení množstvo výstrižkov z rozhovorov týkajúcich sa Ľudmily Pajdušákovej. V roku 2014 bol natočený i filmový dokument Lenky Moravčíkovej-Chovanec o významných slovenských ženách v dejinách. Medzi nimi má svoje čestné miesto i RNDr. Ľudmila Pajdušáková, CSc.
Ľudmila Pajdušáková zomrela po dlhšom boji s neúprosnou a zákernou chorobou v sobotu krátko pred polnocou dňa 5. októbra 1979 vo Vyšných Hágoch. Je pochovaná na cintoríne v Tatranskej Lomnici v spoločnom hrobe s druhým manželom.
Radošovskí rodáci by uvítali, aby k okrúhlemu jubileu jej narodenia a zároveň 45. výročiu pobytu pri stretnutí rodákov mala obec vybudovaný pamätník, pri ktorom by si mohli ďalšie generácie pripomínať život a dielo tejto veľkej vedkyne. Poslanci Obecného zastupiteľstva uvažujú tiež o pomenovaní školy po svojej slávnej rodáčke, kde by sa mohli v budúcnosti uskutočniť rôzne žiacke súťaže a olympiády z odboru prírodných vied. Zviditeľneniu obce by to nepochybne prospelo.

Pramene a literatúra
Archív RNDr. Vojtecha Rušina, DrSc., Ing. Ivana Hrčka, Ing. Eleny Majtánovej a autorky.
Bača, Robert. Kto bol Dezider Tomeček? In: Záhorie, roč. XXIV, 2015, č. 9, s. 15-19.
Biografický lexikón Slovenska. Matica slovenská, Martin 2016.
Encyklopédia Slovenska. IV. zväzok (N – Q), Veda, SAV Bratislava 1980, s. 243.
Farská matrika narodených obce Radošovce. Krstný list Ľudmily Pauly Pajdušákovej, 1916.
Kolektív. Encyklopédia astronómie (zost. A. Hajduk – J. Stohl). Obzor, Bratislava 1987, s. 454.
LSŽ. Lexikon slovenských žien. SNK a NBÚ Martin 2003, s. 182-183.
Majtán, Milan. Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773-1997. Veda, Bratislava 1998.
Mikuš, Tibor a kol. Kultúrno-historický kalendár. TTSK Trnava 2012.
Obecný úrad Radošovce. Archív – osobný spis Antona Kudláča a Jozefa Rajčáka.
Palkovič, Konštantín. Osobnosti Záhoria. Heslár osobnosti Záhoria. In: Okresná knižnica Senica 1993, s. 41.
Papp, Štefan. Radošovce privítali rodákov. In: Záhorák, roč. XI., č. 43, 20.10.1971, s. 2.
Rušin, Vojtech. Život pod slnkom. In: Tatry, 2/2016, s. 8-10.
Soukup, Milan: Všetko je na webe. Čo je v nás? Hviezdy medzi osobnosťami – tohtoroční jubilanti zo Záhoria. In: My. Týždenník pre Záhorie, 22. február 2016, č. 7, s. 4.
SBS. Slovenský biografický slovník. Matica slovenská, Martin 1990.
Schematismus archidioecesis Strigoniensis, Strigonii 1910.

 

Zdroj: Záhorské múzeum, PhDr. Alena Minarechová

Foto: vedanadosah.cvtisr.sk