srh

 

Pri pokuse o ilegálny prechod cez hranice ho v roku 1951 chytili, a namiesto teologických štúdií v Taliansku absolvoval 98 mesiacov pod zemou v jáchymovských uránových baniach. Po amnestii pracoval ako robotník, no nakoniec ho v Ríme pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. V čase komunizmu mu za organizáciu národnej púte na Velehrad odobrali štátny súhlas na pastoráciu. Stal sa disidentom, ktorý hľadal odpovede na otázky slobody, morálky, ekumenického dialógu a zmien v katolíckej cirkvi. Po prevrate mu arcibiskup Sokol neobnovil súhlas, nevyhnutný na to, aby získal vlastnú farnosť. Obľúbený katolícky kňaz, ktorý zasvätil život pomoci najchudobnejším odišiel na večnosť začiatkom tohoto roku. Zajtra by sa dožil 87 rokov.

 

* 12.06.1929 ( Skalica )                    + 7.1.2016 (Bratislava)

 

Narodil sa v Skalici v mnohodetnej roľníckej rodine. Počas stredoškolských štúdii narastala u neho túžba – stať sa kňazom. A táto túžba sa stala jeho životnou sudbou. V dôsledku politických zmien v ČSR (1948) nemohol študovať na teologickej fakulte. Preto sa rozhodol v rolu 1951 emigrovať do zahraničia. Pri ilegálnom prechode štátnej hranice ČSR bol pohraničnou strážou zaistený.

Súd ho odsúdil na dvanásť rokov väzenia. Trest si odpykával osem rokov v jáchymovských uránových baniach. V roku 1960 mu bola udelená amnestia. Pracoval ako robotník v Skalici, Ostrave, Bratislave. Myšlienke stať sa kňazom ostal verný i vo väzení, i ako robotník. Súkromne študoval teológiu. V roku 1969 mu bol umožnený odchod študovať teológiu na Pápežskej univerzite v Turíne (Taliansko). Pápež Pavol VI. ho v roku 1970 vysvätil za rímsko-katolíckeho kňaza. Po návrate domov vykonával kňažskú službu. V roku 1985 organizoval účasť veriacich na národnej púti vo Velehrade, za čo mu bol odobraný štátny súhlas na pastoráciu. Po politickom prevrate v roku 1989 bol Arcibiskupským úradom v Trnave penzionovaný.

Aj napriek tomu, že celý svet produktívny život mal veľmi ťažký, nezanevrel na ľudí, a podľa jeho slov „dokáže odpúšťať“, avšak zvýrazňuje „že naši ľudia si musia pamätať zlo, ktoré bolo na nich napáchané“. Anton Srholec – ako kňaz na dôchodku venuje sa organizácii pomoci ľuďom v núdzi. Stal sa zakladateľom resocializačného zariadenia pre bezdomovcov v Bratislave s názvom RESOTA. Širokej verejnosti je známy ako nositeľ mnohých renesančných myšlienok o náboženstve i o vývoji v spoločnosti. Je autorom kníh: Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov, Oceľové srdcia, a súbor úvah s názvami: Experiment lásky, Nová rodina v novom svete, Každodenné zamyslenia, Ako čerstvý chlieb. Redaktorka Tina Čorná zverejnila v časopise TV OKO č. 38 v roku 2004 rozhovor s Antonom Srholcom pod názvom: Omyl našej generácie – viera, že zmeníme svet. Z rozhovoru som pre čitateľa vybral tieto myšlienky:

… Patrím ku generácii starcov, ktorí sú morózni a nahnevaní, pretože snívali o inom svete, než aký je. Ja som však radostný človek. Mne sa zdá svet oveľa krajší, než ten, o akom som sníval na začiatku. … Duchovnú krízu našej doby do veľkej miery zavinili náboženstvá. Prežívajú krízu, ktorá sa prenáša do spoločnosti. Tá však trpí pre chyby, ktoré narobila veda, a vlastné omyly nedokáže napraviť. Nemá metódy na odstránenie zla, ktoré technika spôsobila. A to je jeden z dôvodov, prečo sa volá po duchovných zdrojoch obnovy. … Vysoko si cením slobodu, ktorú máme, vážim si demokraciu, ktorá sa človeku ponúka ako jedinečný dar. Som presvedčený o tom, že ju budeme vedieť uniesť. Urobí z nás ľudí, ktorí budú žiť v oveľa lepšom svete ako doteraz. …

Domnievam sa, že pozorný čitateľ sa zamyslí nad hĺbkou jeho slov a sám si utvorí názor na autora týchto myšlienok i pre svoj vlastný život.

 

Foto,  text: Ivan Knotek, Záhorie 2006,  sk.wikipedia.org, osobnosti.sk