cover

 

Jozef Kostka patrí k významným zakladateľským osobnostiam slovenského moderného sochárstva. Jeho tvorbu charakterizuje bádanie medzi protichodnými pólmi realistického stvárnenia a abstrakcie, ktoré čiastočne súviselo s dobovou spoločenko-politickou situáciou. Jeho hlavnou témou je človek ako jedinec a súčasť spoločenstva. Štylizácia figúry ponecháva uzavretý obrys, nechá vyniknúť plastickému tvarovaniu objemov. Lyrické, snové výjavy inšpirované ženským telom a krásou prírody kontrastujú s brutálnou skratkou výrazu diel, ktoré komentujú dianie v našom civilizovanom svete. Jozef Kostka čerpá z archetypálnych foriem ľudovej tvorby a modernej tradície európskeho sochárstva, ktoré transformuje a pretvára do novej skutočnosti, ktorá je vyjadrením osobných pocitov a ľudských tragédií. Pripomíname si 20. výročie úmrtia totoho umelca.

 

* 29.01.1912 (Stupava)  + 30.09.1996, (Bratislava)

 

Jozef Kostka pochádzal zo starého habánskeho rodu džbankárov v Stupave na Záhorí. Jeho prvým učiteľom mu bol strýko, ľudový keramik Ferdiš Kostka. Umelecké nadanie po svojich predkoch zúročil mladý umelec štúdiom na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe a na študijnom pobyte v Paríži v roku 1938. Po návrate domov sa bezprostredne zapojil do kultúrneho života v Bratislave. Vystavoval s Jánom Mudrochom a podieľal sa na vydávaní zborníkov nadrealistických slovenských básnikov s protivojnovým obsahom. Kostka priniesol na Slovensko impulzy českej sochárskej školy 20. storočia, ale aj francúzskeho sochárstva od Rodina po Maillola. Kostkove „živé“ sochy, ktoré zostúpili z piedestálu statických pomníkov, prijala mladá básnická generácia s nadšením. Básnik Rudolf Fabry ich nazval básnickými sochami – sochárskymi básňami. Jeho rané plastiky: Dievča s drapériou (1939), Poézia (1939–42), Noc (1940), Sen (1941–42), Rok štyridsiaty štvrtý (1944) dnes patria k zlatému fondu slovenského moderného sochárstva.

Kostka patrí k zakladateľom slovenskej povojnovej kultúry. V roku 1949 stál pri zrode Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a pri založení Slovenskej národnej galérie.  Ako profesor–pedagóg vychoval v rokoch 1948 až 1972 niekoľko generácií slovenských sochárov. V povojnovom období sa zapojil do monumentálnej pomníkovej tvorby s tematikou Slovenského národného povstania. Jeho súsošie Obranci  (Pomník SNP) v Partizánskom patrí k najlepším realizáciám pomníkovej tvorby tohto obdobia na Slovensku. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov naberá Kostkova tvorba komornejší charakter. Svoje výtvarné hľadania preveroval  stovkami kresieb, ktoré sú kľúčom k jeho sochám. Kostka sa stal v tejto súvislosti významným predstaviteľom sochárskej kresby v Československu. V roku 1962 vychádza umelcovi monografia venovaná jeho kresbám z pera Karola Vaculíka. V období spoločenského uvoľňovania prechádzali premenami aj Kostkove práce. Jeho básnická obrazotvornosť so silným sochárskym cítením nachádzala nové tvary a objekty v metamorfózach ženských postav a kvetov, v prírode, kameňoch, spomienkach na detstvo v Marianke a v Stupave. Šesťdesiate roky patria v tvorbe umelca k najplodnejším. Popri bohatej kresebnej činnosti vznikajú desiatky sochárskych štúdií i monumentálne plastiky (Veľká balada, Veľký kvet, Matica, všetky 1967; Vládca, Nájdený tvar, obe 1967–1968 a ďalšie).  V roku 1967 je na vrchole svojich tvorivých síl aj spoločenského uznania – ocenený titulom národný umelec. Kostkova tvorba tohto obdobia bola zhodnotená súbornými výstavami v bratislavskom Dome umenia a v pražskom Mánese (1968–1969).

Spoločenská angažovanosť v období tzv. Pražskej jari postihla, podobne ako mnohých ďalších intelektuálov a umelcov v normalizačnom období, aj Jozefa Kostku. V roku 1973 musí opustiť  Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Žije a naďalej tvorí vo svojom ateliéri a na záhrade v Záhorskej Bystrici, kde vznikli v týchto rokoch Kostkove drevené rustikálne, minimalisticky poňaté skulptúry. Jeho neskoré dielo, verejnosti menej známe, obsahuje mnohé kritické spoločenské aspekty, je zbavené všetkej ľúbivosti a až s akousi jadrnou formou vypovedá o duchovnom rozpoložení umelca. V posledných rokoch sa intenzívne venuje tiež keramickej tvorbe a maľuje. Kostkovo dielo bolo rehabilitované v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď mu Národná galéria v Prahe usporiadala výstavu v Letohrádku na Pražskom hrade (1983) a následne Slovenská národná galéria k 75. výročiu narodenia (1987).

Dielo Jozefa Kostku má na Slovensku zakladateľský význam. Vytvoril pomyselný most, ktorým sprostredkoval prijatie tendencií moderného európskeho sochárstva 20. storočia do našej kultúry. Na jeho podnetný a bohatý odkaz nadviazali ďalšie generácie slovenských sochárov.

 

Pedagogická činnosť

V rokoch 1940-49 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej, odbor modelovanie. Táto škola bola akousi predchodkyňou Vysokej školy výtvarných umení. 1949 spoluzakladá Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Spolu s Rudolfom Pribišom vychovali množstvo slovenských sochárov (Jankovič, Meliš, Huba, Roller ). V jeho ateliéri pôsobil dva roky ako asistent slovenský sochár Justín Hrčka. Až na nátlak normalizátorov školu opustil.

 

Tvorba

Kostkova tvorba je z väčšej časti figurálna, vyrovnáva sa s princípmi figurácie ako ju formuloval ešte Auguste Rodin. Avšak najmä v šestdesiatych rokoch 20. storočia inklinoval aj k archetypálnejším formám abstrakcie nadväzujúc na odkaz Constantina Brâncuşiho. V tejto časti tvorby sa u Kostku naplno prejavil zmysel pre materiál a citlivé až lyrické skúmanie procesu tvorby plastiky. Je tvorcom mnohých pamätníkov napr. pomník Víťazstva pre Bratislavu 1946-49. Pomník SNP pre Partizánske 1946-50 patrí medzi najlepšie pamätníky na tému SNP. V roku 1957 sa zúčastnil na medzinárodnom bienále v São Paulo. Na svetovej výstave v Bruseli roku 1958 bol odmenený za reliéf “Na brehu rieky” striebornou medailou, v tom istom roku sa zúčastňuje bienále v Benátkach. Je taktiež autorom súsoší Vďaka na bratislavskom Slavíne 1963, či plastiky Slovenská jar – pomník Ľudovíta Štúra v Modre 1964. V rokoch 1966-68 podnikol štúdijné cesty do Anglicka, Francúzska a Talianska. Patrí aj k laureátom ceny Cypriána Majerníka 1963, či k nositeľom titulu národný umelec 1967. Napriek ťažkému obdobiu v ktorom žil dokázal si zachovať svoj ľudský morálny kredit.

 

Zdroj: wikipedia.org, muzeum.artgallery.sk. ssgbb.sk/Marcela Macharáčková