Frantisek-Madva-ludovy-liecitel

 

František Madva, rímsko-katolícky kňaz sa narodil v Skalici. Už ako študent sa učil v styku s rehoľníkmi, milosrdnými bratmi v meste poznávať liečivé byliny. Ako rudňanský farár bol už presláveným ľudovým liečiteľom.

V Skalici na budove kláštora milosrdných bratov, kde bola dlhodobo umiestnená lekáreň, mu odhalili pamätnú tabuľu v roku 1992. Pamätná tabuľa je dielom výtvarníka Juraja Meliša.

 

*14.09.1786 (Skalica)                +20.08.1852 (Nitrianske Sučany)

 

Narodil sa v Skalici 14. septembra 1786. Už ako desaťročného ujali sa ho skalickí milosrdní bratia. U nich sa naučil poznávať’ a pripravovať lieky, ošetrovať, rezať rany a dokonca pitvať. Ako štrnásťročný odišiel na štúdiá a r. 1811 sa stal kňazom. Pôsobil v Trenčíne, Predmieri, Nemšovej, Trenčianskej Teplej a napokon v Nitrianskom Rudne. Dňa 20. augusta 1852 zomrel v Nitrianskych Sučanoch. Madva bol populárny ľudový lekár.

Spočiatku liečil v Rudne iba svojich farníkov. Známym sa stal najmä úspešným vyliečením chlapca, ktorému vôl roztrhol rohom ústa až po ucho, a mladíka, ktorého oskalpoval v lese padajúci strom. Rýchly zásah, zošitie rany a prišitie vlasovej pokožky svedčili o Madvovej pohotovosti a zručnosti. A keď vyliečil istého kanonika, ktorého prípad lekári pokladali za beznádejný, začali do Rudna chodiť celé procesie pacientov z Vacova, Komárna, Bratislavy, Budína, ba až z Irkutska. Madva mal veľa nepriateľov medzi lekármi. Dr. Ľudovít Arányi, profesor patologickej anatómie v Budapešti, sledoval r. 1845 Madvove ordinácie a uverejnil aj veľa jeho receptov. Podľa Arányiho u Madvu sa denne obrátilo viac ľudí ako na viedenskom Burgu. Arányi chcel vo svojej knihe odhaliť Madvu ako podvodníka, ale to sa mu nijako nepodarilo. Sám musel priznať mimoriadne Madvove vlohy. Madva liečil ľudí bezplatne a bez ohľadu na ich sociálne postavenie. Bol tiež verným národovcom. Roku 1895 nitriansky biskup I. Bende, ktorého kedysi vyliečil z tuberkulózy, dal mu postaviť pomník a r. 1925 mu odhalili ďalší pomník v Hornej Nitre.

Autor foto, text:  Skalica 1992

 

“Divotvorný lekár”

František Madva – jedna z najvýznamnejších osobností ľudového liečiteľstva, ale i národných dejín. Žil v časoch, keď v našich krajoch jeden lekár mal na starosti okolo 40 000 obyvateľov. Čo iné zostávalo našim predkom pri hľadaní ochrany zdravia ako len ďalej dotvárať tradíciu, ktorá sa prenášala od dávnych pokolení, v hľadaní zdrojov proti chorobám v prírode?

Dejiny pestovania a používania liečivých rastlín sú teda známe odpradávna. Človek čoskoro vybádal liečivé účinky mnohých rastlín, potom ich užíval a liečil choroby. Jedným z tých, ktorý celý svoj život zasvätili bylinkám, pomáhali národu v dobách najťažších a svojimi mimoriadnymi schopnosťami a liečiteľským umením udržiavali  náš národ v jeho fyzickej sile, patril i František Madva. Na osobnosti F. Madvu uľpelo veľa legendárneho, tajomného a zázračného, a týmto mýtusom ho opriadli ešte súčasníci za jeho života. Aký bol životný osud F. Madvu?

 

Detstvo Fraňa Madvu

Na obdobie detstva Fraňa Madvu sú historické materiály skúpe, preto len s neurčitosťou môžeme nazrieť do detského sveta Fraňa. 14. septembra 1786 sa v kráľovskom meste Skalica v rodine čižmárskeho majstra Ondreja Madvu narodilo piate dieťa. Rodičia Ondreja a Kristína (rodená Šedá) dali synčekovi meno Fraňo. Chlapec rástol a o 3 roky neskôr Kristína priviedla na svet dcérku Rozáliu. Rodičia, ale hlavne otec, si čoraz viac všímal odlišné spávanie Fraňa od ostatných detí. Fraňo zostával rád sám, často býval zamyslený, pokým jeho súrodenci – Alžbeta, Pavol, Anna, Ignác a Rozália – sa venovali obyčajným detským hrám. V meste, v tých časoch, pôsobila cirkevná liečiteľská rehoľa milosrdných bratov. Fraňo často navštevoval kláštornú lekáreň. Návštevy podnietili jeho záujem o prírodu a rastliny, najmä ich liečivé účinky. Neskôr sa zoznámil s lekárnikom – frátrom Anastáziom. Pre vnímavého chlapca poskytovala lekáreň novú škálu zaujímavých vecí. Keď sa mohol vo veľkej lekárni voľne pohybovať, kedykoľvek brať do rúk tégliky, mištičky, nepoznala jeho radosť konca.

Na jar, v lete, ba aj v zime dennodenne kráčal  s frátrom Anastáziom k chorým, alebo do širokého okolia zbierať zelinky. Fraňo bol dobrý a oddaný žiak. Jeho výborná pamäť ľahko zaregistrovala mená stoviek rastlín. Fráter Anastázius si Fraňa veľmi obľúbil a len vďaka jeho príhovoru si 10-ročný Fraňo Madva roku 1796 sadá do lavice gymnázia v Skalici. V škole síce nevynikal, ale bez problémov prechádzal z triedy do triedy. Postupne začínal chorľavieť. Diagnóza frátra Anastázia znela: „všeobecná vyčerpanosť.“ Fraňo stratil celý školský rok a iba lúky, polia a vôňa kvetov ho opäť postavila na nohy. Znovu nabral síl a mohol pomáhať frátrovi v apatieke. Pomáhal miešať maste, plniť tégliky. Ak prišiel chorý, podával frátrovi čo bolo treba a všetko si zapamätával.

Iba raz sa mu stala nemilá príhoda: chorý starec, celý obsypaný vredmi, prišiel frátra poprosiť o hojivú masť. Ten rozkázal chlapcovi odvážiť prípravky a masť vymiešať. Fraňo spravil všetko ako mu rozkázali, ale až po odchode starčeka si všimol, že namiesto hojivej masti vymiešal jed na kynoženie potkanov. Ustráchaný sa rozbehol za starčekom, pretože starý si mal potierať i ústnu dutinu. Všetko sa nakoniec dobre skončilo – Fraňo starčeka našiel a masť mu vymenil.

Školské roky Fraňa Madvu boli ovplyvnené udalosťami z roku 1801. Fraňo svoju mladosť prežíval v časoch, napoleonských vojen, ktoré zasiahli aj naše územie. Prvý úder nepriateľských vojsk zakúsila Skalica 12. februára 1801. V Skalickom kláštore bol zriadený vojenský poľný lazaret. Tu sa mu naskytla príležitosť pomáhať pri ošetrovaní ranených. Fraňo prestal chodiť do školy, stal sa pravou rukou frátra Anastázia. Po týždni už sám ošetroval a obväzoval ranených. S frátrom sedávali celé noci pri chorých. Na nich sa Fraňo učil poznávať ľudský organizmus. Neskôr sa fráter mohol úplne spoľahnúť na svojho mladého pomocníka. Takmer polovica ranených prechádzala rukami pätnásťročného chlapca. 7. marca 1801 opúšťajú vojaci Skalicu. Fraňo sa nechce vrátiť do školy i napriek tomu, že rodičia sa hnevajú. Otec napokon presadil svoje – už dávno chcel, aby mal syn isté remeslo – a dal Fraňa vyučiť za kupca.

 

Štúdiá a prvé pracovné pôsobenie

Fraňa však kupectvo vôbec nezaujímalo. Chlapec začal chradnúť a tak ho rodičia usadili u známych v Komárne. V meste plnom ruchu mu chýbali hory. Druhý rok Fraňo študuje na gymnáziu v Bratislave. Nasledujúci rok sa Fraňa ujal strýko Jozef Šedý, nitriansky kanonik, ktorý ho zapísal do triedy miestneho piaristického gymnázia. Fraňo skončil s úspechom povinné gymnázium v Nitre a roku 1805 ho prijali do Nitrianskeho seminára študovať teológiu. Keďže štúdium medicíny bolo v tých časoch veľmi nákladné, nezostávalo iné, ako využiť bystrý um a schopnosti talentovaného chlapca na štúdium za kňaza.

V roku 1811 vysvätil Madvu biskup Jozef Kluch, ktorý ho zároveň roku 1811 dosadil na kaplánsku stanicu v Trenčíne. Tu sa dal Madva na štúdium botaniky, voľný čas trávil botanizovaním po okolí alebo štúdiom liečivých rastlín a ich účinkov. Mladý kaplán dennodenne vychádzal z domu na lúky a do lesov. Niekedy pri tajnosti jedného kvetu strávil celé hodiny. Súčasne sa po prvý raz pokúsil liečiť domácimi prostriedkami.

Po dvoch rokoch ho preložili do Predmieru a odtiaľ do Nemšovej. Prirodzene i tu Madva s obľubou botanizoval a zbieral liečivé rastliny. Jeho herbár sa zo dňa na deň zväčšoval. Tretím pôsobiskom bola Trenčianska Teplá, kde sa mu otvorili nevídané možnosti. Tu sa otvoril pre jeho vedychtivosť nový svet. Prišiel do styku s trenčianskoteplickými pacientmi a zoznámil sa aj s tamojším kúpeľným lekárom. Popri botanických si znovu začal všímať aj lekárske knihy, ktoré s veľkým záujmom študoval celé noci. Madva sa s mladým lekárom dennodenne stretával na dlhých prechádzkach. Sympatia bola obojstranná. Obidvom bola medicína veľkou láskou. Lekárske vedomosti si navzájom dopĺňali v dlhých dišputách. Neskôr Madva dohonil mladého kolegu a ten u priateľa zistil akúsi intuitívnu schopnosť, ktorá hrala dôležitú úlohu pri stanovení diagnózy, najmä v ťažkých prípadoch. Madva údajne dosahoval veľmi dobré výsledky pri liečení chudobných pacientov v kúpeľoch.

Za administrátora fary v Nitrianskom Rudne ho určil ordinariát 19. januára 1822. Do Rudna nastúpil až 12. februára 1822. Túto faru spravoval od roku 1825 ako riadny farár – až do konca r. 1850, teda 29 rokov.

 

Pôsobenie v Nitrianskom Rudne

Nitrianske Rudno bola malá, chudobná dedinka, o ktorej doposiaľ svet počul málo. Na 36 ročného kňaza zapôsobila okolitá príroda, ale samotná dedina bola veľmi zaostalá. V domčekoch, ktoré nemali komíny, bývali v jednej miestnosti ľudia i dobytok. Z povale a oblokov sa valil dym. Iba rudnianska kúria sa mohla popýšiť jediným komínom v dedine. Fara sa len málo líšila od slamou pokrytých stavenísk. Hnojnica bola kúsok od domu, plot zanedbaný. Jediné čo Madvu mohlo potešiť, bola záhrada ktorá sa rozprestierala okolo fary. Kňaz vraj v ten deň vyďobal len tak prstom na drevené veraje: „ 1822 – rok príchodu na Rudno.“

Madva sa hneď pustil do opráv. Najskôr dal do poriadku hnojnicu, dvor nechal vysypať štrkom, opravil plot a dal vylíčiť celú faru. Potom prišiel rad na záhradu. Farníci boli samozrejme pomocníkmi a nestačili sa čudovať nad zmenami, ktoré tu nový kňaz zavádzal. Dedina nechápavo hľadela na zelinky vo farskej záhrade a po dedine sa začali šíriť chýry, že kňaz po večeroch číta veľké knihy, inokedy triedi bylinky alebo mieša mastičky. Takto nie veľmi ochotne sa dedina zoznamovala s novým kňazom.

Vzájomné vzťahy sa zlepšovali potom, ako kňaz pomohol ťažko zranenému chlapcovi, ktorému zúrivý vôl rozpáral líce od úst až po ucho. Madva najskôr vymyl ranu čistou vodou, očistené miesto ošetril masťou zo zelín a pozorne ranu zašil. Po zranení neostala  chlapcovi takmer nijaká stopa. Onedlho nato padajúci strom v hore stiahol jednému mládencovi kožu z hlavy. Kým mládenca priniesli na faru oskalpovaná koža s vlasmi čiastočne obschla. Holú lebečnú kosť Madva potrel masťou, ktorú si sám pripravil z byliniek. Odtrhnutú a ošetrenú kožu Madva zošil, až potom, keď bol s operáciou hotový prebral mládenca z mdlôb. Potom sa už farníci k svojmu kňazovi správali s dôverou.

Zlá životná úroveň občanov si hneď v roku 1822 vyžiadala v Rudne 84 obetí. Podľa Madvovho zápisu v matrike bola neobyčajná suchota, takže sa nič neurodilo.

Dňa 23. augusta 1831 vypukla v Rudne cholera. Podľa Madvových záznamov ľahko (za 12 hodín) sa vyliečili tí, ktorí dostali zvracania a hnačky, tí, ktorí dostali kŕče a zvracanie umierali do 8 hodín a tí, ktorí dostali len kŕče umierali v časovom rozmedzí od 15-tich minút až do 4-och hodín. Ak po použití liekov a kúry niektorí prežili kŕče, zotavovali sa 4 týždne. Dňa 5. septembra 1831 vyslovil na župnom zhromaždení v Nitre cholerový výbor pochvalu a vďaku Františkovi Madvovi nielen za to, že svojich farníkov presvedčil o užitočnosti brania liekov, ale hlavne, že ich sám liečil.

Madvu hneď od začiatku jeho pobytu v Rudne znepokojovala nielen chudoba a bieda, ale aj ich dôsledky prejavujúce sa na telesnom a duševnom stave obyvateľstva. Po niekoľkých rokoch pastorizácie si vždy viac a viac uvedomoval, že jednou z hlavných príčin úpadku obyvateľstva rudnianskej doliny je ustálený zvyk uzavierania manželstiev v nezrelom, príliš mladom veku. 16. októbra 1836 napísal po zrelej úvahe rekurz generálnemu vikárovi do Nitry. Ako príklad v tejto záležitosti uviedol prípad farníka Jána Masného, ktorého musel zosobášiť. Dokazuje ním, že tento vek nie je ešte pre manželstvo vhodný. Zdôvodňuje to svojimi skúsenosťami. Pre neúrodu a hlad mládež v rudnianskej doline rastie pomaly a 14-ročné vydaté dievča sa vyčerpá, upadne ešte viac telesne i duševne a tým si zamedzí cestu k dozretiu. V celej doline sa máloktorý obyvateľ dožije veku 50 rokov. Zriedkakedy tu možno vidieť silnejšieho chlapa a zdravú ženu. Madva na záver prosí, aby ordinariát v jeho farskom obvode zvýšil vekovú hranicu potrebnú k právoplatnému uzavretiu manželstva na dvadsať rokov.

Odpoveďou mu bol list z 25. októbra 1836, ktorý odoslal Madvovi sám biskup Jozef Vurum. Vraj sa veľmi začudoval nad správaním Madvových farníkov, ktorí mu oznamujú, že ich nechce sobášiť pod podmienkou nedospelosti aj keď kanonický vek už pred rokmi dosiahli. (v tých časoch sa podľa cirkevných zákonov považuje za najnižší vek u ženícha 16 rokov a u nevesty 14 rokov.) Dôkazom sú priložené krstné listy. Ešte viac ho prekvapil list, ktorý adresoval Madva vikárovi a ktorý sa dostal do jeho rúk, v ktorom žiada posunúť vekovú hranicu na dvadsiaty rok a týmto zároveň reformovať vek stanovený cirkvou. Citát: „ Akýže novátorský duch to vstúpil do dôstojného pána? A či chce svojim čudáctvom vyvolať nedorozumenie snúbencov a zo sebou samým? Alebo či pán farár chce byť múdrejší ako cirkev, ktorá múdro určila vek súci pre manželstvo?“ Súčasne nariadil Madvovi, aby sa prispôsobil všeobecnej cirkevnej praxi. 31. októbra 1836 poslal Vurum Madvovi list z ktorého je nasledujúca argumentácia: „pri manželstve netreba hľadieť na štruktúru tela, na postavu ale na telesné žiadosti. Je preto lepšie sobášiť, než sa zamýšľať nad tým, či z takého manželstva narodia sa obry alebo trpaslíci, či z nich budú vojaci schopní a či nie . . .“

Po obdržaní tohto listu Madva síce prestal písať biskupovi, ale nevzdával sa nádeje, že k náprave raz dôjde. Roku 1838 zomrel biskup Jozef Vurum a Madva sa opäť odvážil obrátiť sa na generálneho vikára listom z 5. novembra 1838. Sťažuje sa v ňom, že rodičia nútia svoje deti k sobášom v mladom veku, s čím on sám vôbec nesúhlasí. Zosnulý biskup Jozef Vurum vyhovel prosbám jeho farníkov, ale títo mladomanželia donútení k sobášu sa už rozišli, navzájom sa nenávidia a nikto ich viac neprinúti k spoločnému životu. Znovu prosí zvážiť celú záležitosť a podľa možnosti zamietnuť žiadosti farníkov o dišpenz.

Generálny vikár posiela Madvovi dňa 7. novembra 1838 odpoveď. Podľa nej „Madvove narážky nie sú vraj ani zákonné, ani rozumné a spočívajú len v názore na vec. Celú záležitosť treba posudzovať nie podľa litery, lež podľa zmyslu zákona“ zároveň generálny vikár Madvu upozorňuje aby mu táto odpoveď slúžila za pravidlo aj v budúcnosti. Madva teda nepochodil so svojimi názormi ani teraz.

Na to, aby sme pochopili význam Madvových liečebných metód, musíme poznať štruktúru zdravotníctva v tých časoch.

V roku 1733 Nitrianska župa rozhodla zriadiť miesto stáleho župného lekára. V roku 1764 na území župy poskytovali lekársku starostlivosť 4 lekári, 33 ránhojičov (felčiarov), 2 diplomované baby a 8 verejných lekární (dve z nich v Nitre). V roku 1772 sa vytvoril systém okresných felčiarov. V roku 1781 bolo zriadené miesto druhého hlavného župného lekára (začiatkom 19-steho storočia sídlil jeden z nich v Nitre, druhý v Topoľčanoch). V období napoleónskych vojen je vytvorená organizácia vojenskej zdravotnej služby a vystavaná župná vojenská nemocnica ( r. 1809). V roku 1876 zákl. čl. 14 nariaďuje, že v každom meste, presahujúcom 60 tisíc obyvateľov musí byť stály lekár.

Madvovými pacientmi boli spočiatku iba jeho farníci. Do pamäti obyvateľov Rudna a jeho okolia sa vryli najmä dva, už spomenuté, prípady. Nával chorých do Rudna sa začal od tých čias, čo Madva vyliečil akéhosi kanonika, nad ktorým už ostatní lekári vyriekli ortieľ smrti. Žiaľbohu dodnes nevieme o akého kanonika ide a kedy sa Madvova klientela podstatne zväčšila, ale z prameňov vysvitá, že za najfrekventovanejšie možno označiť obdobie medzi rokmi 1840 až 1848.

Vo svojich tvrdeniach sa môžeme oprieť o opisy ciest, ktoré k Madvovi merali niektoré známe osobnosti. Slávny maďarský básnik Imre Madach opísal svoju návštevu u Madvu v liste z 31.10.1843, ktorý adresoval priateľovi Szontágovi. Návštevu u Madvu mu pre zdravotné problémy doporučili príbuzní Majtényiovci z Novák. Madach opísal Madvu v liste takto: „Pokúsim sa vykresliť tohto zázračného muža. Je vysoký, chudý, počerný, má okrúhlu tvár, tenký nos, prenikavý pohľad, veľké, úzko formované ústa, málo vlasov. Jeho kňazská čiapka je poznačená zubom času. Izba a samotná fara sú veľmi biedne.“

Madach v súvislosti so svojim liečením v liste uvádza, že Madva mu odporúčal choré hrdlo a reumu liečiť sedem týždňov doma a zakázal mu cestovať. Práve v tom čase Madach napísal svoje najslávnejšie dielo „Tragédia človeka“.

Ďalším človekom, ktorý zanechal o Madvovi svedectvo bol maďarský vedec dr. József Szinegyi – bibliograf knižnice uhorského národného múzea v Budapešti. K Madvovi pricestoval r. 1844 až z Komárna. Opis tejto cesty uverejnil až r. 1905. podľa neho bol Madva malý, žltý, chudý človek s krátkymi lícnymi bradami, no jeho vonkajšia charakteristika sa odlišuje od názorov iných autorov.

V roku 1847 sa v Bojnicklých kúpeľoch stretol s Madvom i nitriansky dolnomestský kaplan Tomáš Špánik. Opisuje ho ako veselého červenolíceho človeka, ktorý rád spieval mal veľmi príjemný hlas.

V 40-tych rokoch devätnásteho storočia si na rudnianskej fare chorí priam podávali kľučku. Madva liečil bez rozdielu hodnosti, národnostného, spoločenského alebo náboženského postavenia. Dostať sa k zázračnému lekárovi nebolo ľahké. Vozári neustále dopravovali chorých z Vácova, Komárna, Bratislavy i z Nitry. Týždenne šli z Vácova do Rudna dva až tri vozy, z Nitry a Bratislavy premával povoz týždenne 5 krát. Cestovanie v tom čase bolo zdĺhavé a nepohodlné, napr. z Komárna trvala cesta celé tri dni.

Dostať sa v Rudne na rad bolo veľmi ťažké. Pre veľký nával však museli chorí dlhé dni vyčkávať, kým príde na nich rad a preto „výlet“ do Rudna trval aj s protekciou najmenej týždeň. Prečo sa spomína v spojitosti s Madvom slovo protekcia, keď on sám bol nesmierne spravodlivý človek? Madva bol síce spravodlivý, ale to sa nedalo povedať o jeho gazdinej, ktorá nebola veľmi zásadovým typom človeka a za peniaze bola ochotná pomôcť tým zámožnejším dostať sa na rad oveľa skôr. Správy o Madvových výnimočných schopnostiach sa šírili závratnou rýchlosťou. Spôsob jeho liečenia uznávali mnohí lekári. Madva mal nepriateľov nielen medzi odborníkmi v hlavnom meste Uhorska – Pešti, ale aj Nitre a Bratislave. Tak sa stalo, že na neho Bratislavskí lekári pripravili úskok. Poslali do Rudna dvoch zdravých mládencov, ktorí pred ním predstierali veľké bolesti. Madva ich pozorne a trpezlivo vypočul, vyšetril a napísal recept, na ktorý vraj dostanú lieky iba v Topoľčianskej lekárni. Keď tam prišli lekárnik im kázal prísť o dve hodiny, pokiaľ nepripraví zložitý liek. Po dvoch hodinách sa mládenci objavili a to ich už čakal predpísaný liek – misa pariacich sa bryndzových halušiek. Lekári sa nevzdávali, z existenčných dôvodov chceli za každú cenu zastaviť procesie chorých,ktoré smerovali do Nitrianskeho Rudna.. Podarilo sa im vymôcť u župy zákaz vyhotovenia receptov pre Madvu, ktorý mohol svojim chorým dávať kn opisy – kópie receptov diplomovaných lekárov.

 

Návšteva Arányiho

Mnohé podrobné údaje, najmä z oblasti liečenia F. Madvu, sa dozvedáme z obšírneho diela dr. Ľudovíta Arányiho – profesora patologickej anatómie lekárskej fakulty univerzity v Pešti, ktorého univezitní profesori s Pešti poslali na zvedy, aby usvedčil Fraňa Madvu zo šarlatánstva. Arányi pobudol v Rudne zopár dní a v roku 1846 napísal o Madvovi knihu pod titulom ,, Rudno és lelkésze 1844 és 1845 – ten.“– „Rudno a jeho farár.“  Kniha má 224 strán, ilustruje ju rytina formátu 22 x 17 cm s panorámou Nitr. Rudna, na ktorej v hornej časti vidieť aj jediný autentický portrét Madvu. Arányi cestoval do Rudna v auguste 1845 ako oficiálny vyslanec z Budapešti, aj keď je pravdepodobné , že Rudno navštívil pár krát i pred tým , ale inkognito. Trasu Pešť – Vacov – Komárno – Nitra – Nitr. Rudno úspešne absolvoval a v Rudne pri svojom príchode narátal pred farou 4vozy a 7 rebrinákov plných chorými. V Rudne to vyzeralo ako na jarmoku – vozy koče, krčmy a hostince plné ľudí. Arányi sa rád pohyboval medzi dedinčanmi, ale i pacientmi, ktorý merali dlhú cestu k Madvovi. Vždy sa dozvedel niečo o ňom samom, jeho liečbe, chorobách ale i klebetách, ktoré prechádzali z úst do úst. Pri jeho prvom stretnutí s Madvom sa nepredstavil, iba požiadal kňaza či môže niekoľko dní sledovať metódy jeho liečenia. Madva súhlasil, a tak mohol byť Arányi celý svoj pobyt v Rudne spoluúčastníkom Madvových posedení s pacientmi. Arányi, ktorý strávil v Nitr. Rudne vyše týždňa sleduje Madvu, jeho metódy i knižnicu, referuje o lekárňach v Topoľčanoch a v Nitre, kde sa najviac pripravovali Madvove lieky. Len vďaka nemu dnes môžeme vedieť viac o osobnosti Fraňa Madvu , o jeho výnimočných schopnostiach.

Arányi opísal Madvu dosť podrobne, pričom jeho opis sa pomerne zhoduje s opisom básnik Madácha. Podľa neho bol Madva vysoký, štíhli chlap v čiernej zamatovej čapici , ktorú snímal len pri rozlúčke. Vlasy mal ešte hnedé, čelo nadmieru vysoké a široké, husté obočie, oči ťažko opísateľne – šedohnedé, bystré, všetko naraz, aj na viac strán pozorne sledujúce. Bol v stave počúvať naraz dvoch hovoriacich a pritom tretieho vyšetrovať. Pravé oko mal väčšie, roztvorenejšie. Často sa usmieval. Tvár mal hladkú, nos troch doprava. Madva rozprával po slovensky a po latinsky čistou rečou, po nemecky akýmsi dialektom, ale tiež plynule, maďarčinu vôbec neovládal.

Jeho každodenná práca začínala sa v lete už o tretej hodine, resp. o piatej hodine ráno a končila neskoro v noci. Ordináciu prerušil len na rannú omšu a na obed. V letných mesiacoch vyšetril denne 60 – 100 chorých, v zime okolo 10 –15. Fraňo Madva bol spravodlivý, nerobil rozdiely medzi bohatými a chudobnými, každého rád a ochotne vypočul,  nikoho neuprednostňoval. Mnohí chorí museli čakať 5 – 6 dní, kým na nich prišiel rad, pretože podľa slov prof. Arányiho sa denne obrátilo u Madvu toľko ľudí ako na viedenskom burgu. V niektorých prameňoch sa udáva, že k Madvovi chodili pacienti i z ďalekej cudziny, ba dokonca až z Kamčatky a južnej Ameriky. Záujem o jeho liečenie možno dokázať aj správou, podľa ktorej obrat topoľčianskej lekárni počas jeho pôsobenia zrástol desaťnásobne a lekárnik na zvládnutie práce musel prijať ešte štyroch pomocníkov.

Okrem vyšetrovania pacientov sa Madva musel starať o kostol, odbavovať omše, vybavovať úradné povinnosti kňaza, odbehnúť do dolinky, dozrieť tam na liečenie i oddych pacientov po kúpeli. Na zábavu alebo iné rozptýlenie nezostavalo kňazovi času. Vo voľných  chvíľach – hlavne v nedeľu  – študoval odborné knihy alebo pitval zvieratá.

Na dvore, ale aj vo fare  panovala vzorná čistota a poriadok. Popri kuchyni bola vo fare jedna väčšia miestnosť, kde vyšetroval chorých a pri nej komôrka , kde Madva spával. Izba, v ktorej prijímal návštevy bola priestranná , svetlá, vďaka trom oknám, ktoré smerovali do záhrady a do dvora.  V spálni bola okrem skromného nábytku aj jeho knižnica, v ktorej určite nechýbali tieto knihy : akási stredoveká učebnica anatómie z roku okolo1500 – Joannis Theodori Taternaemontani, Botanica z roku 1588 – Junken, Der lustigi Medicus z roku 1700, Alcimia metalica z roku 1830 a z roku 1687, Kurioser Botaniker und Sonderbares Krauterbuch z roku 1745, Institutiones material medical z roku 1780, viacej Plenkových prác, napr. jeho Pharmacopoea. Farskú záhradu obklopoval ovocný sad. V záhradke trávieval  celé dni s knihami, ale hlavne s pacientmi. Žil skromne a veľmi striedmo, ale bol vždy veselý.

 

Spôsob liečby F. Madvu

Základom Madvovej metódy bola liečba preháňadlami. Madva skutočne použival vo svojich receptoch celý rad preháňadiel, čiže tzv. drastik – slabších, stredných ale aj veľmi prudkých. Predpisoval ich aby dôkladne prečistili organizmus. Veď ešte v 17. a 18. st. bol v oficiálnej medicíne presadzovaný názor, že všetko zlo, choroby a smrť zapríčiňujú nedostatočne odstránené zvyšky potravín z tela.

Nepoužíval len prejímadlá, ale aj mnoho liekov rastlinného, nerastlinného a živočíšneho pôvodu. Bylinky si pestoval sám v záhrade pri fare a neskôr ich sadil aj v dolinke. Zo zelín potom pripravoval bylinné čaje a masti – napr. preslávené rudnianské pilule a prievidzské prášky

Často predpisoval:

nechtík lekársky – Calendula officinalis – radil pri búšení srdca

georgína – radil pri vodnatieľke

rebarbora pontická – Rheum raponticum – použival ako dobré prejímadlo

puškôrec obyčajný – pakoreňa listy posiľňujú žalúdok

palina – Artemisia – radil ju neplodným ženám

drchnička, borák lekársky, senitika lekárska, breza, lastovičník , náprsník , kôra z jelše, borievka, muškátový orech….

Z liekov nerastného pôvodu používal:

Anthracokali – zmes alkoholového antracitu draselného proti vyrážkam

Kalomel – chlorid ortuťnatý – ako silné prejímadlo

Oleum Succini – produkt získaný destiláciou jantáru

Pulvis hidrargiri rubi – červený precipitát – na zásypy a masti

Z liečiv živočíšneho pôvodu občas používal:

Castoreum – bohov stroj proti kŕčom pri hystérii

Najsilnejšími liekmi, ktoré Madva používal boli:

Aloe – horká zaschnutá živočíšna šťava rôznych tropických rastlín

Helleborus – čemerica – v malých dávkach cenný liek pri vodnatieľke, melanchólii, záchvatoch zúrivosti

Jalappa – hľuzy tropickej rastliny Exexogonium purga  ako drastikum

Niektorých chorých liečil vodou. V dolinke, kde pestoval liečivé rastliny a vysadil aj niekoľko stromov,  pramenil potôčik Rohôška. Vodu z neho Madva zberal do veľkých kadi a liečil nemocných trpiacich na nervové choroby. Praktizoval liečbu šokom – najskôr pacientov ponoril do studenej vody a potom zabalil do teplých diek. Na žalúdočné ochorenia predpisoval osobitnú diétu, ktorá pozostávala z kyslých ovocných prípravkov a z pitia mlieka na rozličné spôsoby okrem toho niektorým pacientom zakazoval piť kávu alebo víno.

Akým spôsobom  určil Madva diagnózu? Keď prišiel chorý takmer nič sa ho nespitoval ale sa pozorne zadíval do očí chorého a z nich vyčítal všetko čo potreboval k určeniu choroby. Bola tzv. očná diagnostika. Ak si nebol istý prípadne si vypomohol jemným dotykom končekov prstov na hrudi a chrbtici pacienta. Pulz ohmatával pri korení ucha, pri brade, na krku, žlazi na prsiach, pod pazuchou alebo na krku. Tlkot srdca počúval na chrbte. Keď prezrel pacienta zvyčajne hovoril       : „ Jam katemus morkum !“ („Už sme našli chorobu !“). Potom napísal recept, podal ho pacientovi a dal mu na záver niekoľko rád. V „ordinácii“ mal naraz niekoľko pacientov, ktorý od neho odchádzali s úľavou a nesmiernou nádejou v uzdravenie, aj keď boli vyčerpaní po namáhavej ceste a viacdňovom čakaní.

Madvov bystrý zmysel pre zistenie diagnózi dokazuje tento prípad :

Na Jeseň r.1845 navštívil Madvu istý pacient nemeckej národnosti na pohľad celkom zdravý, urastený chlap. Madva ho rýchlo vyšetril a podal mu recept na rozlúčku. Odohralo sa to v čase keď profesor Arányi pôsobil v Rudne a pozoroval Madvu pri práci. Arányi, ktorý si zapisoval každé jeho slovo a odpisoval každý recept nemal ani potuchy čo by mohlo Nemca trápiť. Nedalo mu to a cez obed sa mu prihovoril. Nechcel mu veriť, keď sa po chvíli rozpačito priznal, že dostal liek proti padúcnici. Arányi po roku dostal na základe sľubu list od Nemca, v ktorom mu píše, že jeho stav sa po užívaní liekov podstatne zlepšil.

Zvláštne liečebné postupy Madvu potvrdí nasledujúci prípad :

Raz prišli k Madvovi matka s dcérou. Potom ako kňaz dcéru prezrel povedal jej matke, aby si išla obzrieť krásne mesto Bojnice. Matka sa z obhliadky vrátila príliš skoro a videla dcéru priviazanú k stĺpu, pri ktorom Madva pripaľoval nejaké mäso a prikladal ho dievčaťu k otvoreným ústam. Týmto spôsobom jej vyťahoval z tela hlísty. Matka pri pohľade na tento obraz zamdlela a Madva mal v ten deň o jedného pacienta naviac .

Arányi  bol počas svojho pobytu v Rudne dennodenne v kontakte  s Madvom , ktorý k nemu nepociťoval ktovieakú dôveru v dôsledku už spomínaného nepredstavenia sa zo strany  Arányiho. Taktiež sa stáva svedkom mnohých vrúcnych  poďakovaní pacientov svojmu záchrancovi, či už za vyliečenie tuberkulózy, čiastočnej  nevidomosti, za zmiznutie záhadného  fľaku .

Známe osobnosti cestovali do Rudna  zvyčajne potajme. Dávali si cudzie mená, pretože nechceli, aby sa niekto dozvedel o ich návšteve u kňaza , ktorý bol zle zapísaný u lekárov ale i vládnucej vrstvy. Medzi ne sa radí i peštiansky profesor  chirurgie a pôrodníctva, člen Kráľovskej lekárskej akadémie  Ignác Stahly , ktorý sa predstavil ako kupec z Viedne. Povrávalo sa, že pani de Stahly tu stretla i viedenského fabrikanta so zakrivenými ústami od pakostnice .

 

Profesor Arányi  po pobyte v Rudne získal a spracoval odpovede na nasledujúce otázky verejnosti a kolegov :

–         Je pravda , že Madva ihneď spozná každú chorobu ?

–         Nie. Niektoré choroby vždy presne  neuhádne a v takých prípadoch sa opýta chorého . Stane sa, že občas si zmýli i diagnózu .

–         Ktoré choroby určí najlepšie?

–         Odpoveď bola: nervové choroby, skrafulóza (druh tuberkulózy), očné a pľúcne choroby, choroby pečene a sleziny, zlatú žilu, zákal rohovky, zákal šošovky atď.

–         Ktoré choroby neurčí, prípadne ich pomenuje naslepo?

–         Všetky vonkajšie choroby, hlavne vyrážky  a vredy.

–         Na otázku či je pravda že ani jeden Madvov pacient nezomrel odpovedá, že sám sa zúčastnil pri pitve 4 pacientov z Pešte a okrem toho počul o 6 zomrelých v Budíne a 2 v Pešti, ktorí zomreli pre jeho silné lieky.

–         Na otázku či má Madva vyzvedačov, kt. by počas cesty chorých do Rudna vyzvedali a Madvovi donášali informácie  odpovedal negatívne.

–         V liečení niektorých chorôb pri ktorých lekári nedosiahli úspechy  Madva vyniká?

–         Sú to: – škrofulózne vredy

–   kŕčovité choroby – padúcnica a žalúdočné kŕče

–    zlatá žila

–            zákaly

–          zastaralé kožné vyrážky

–          hluchota

–          hlísty

–          komplikované nervové choroby

–         S ktorými chorobami si Madva nevie poradiť?

–         Sú  to ženské choroby .

–         Na otázku či je veľký rozdiel v liekoch, ktoré dostávajú jeho pacienti odpovedá, že každý dostane prejímadlo, potom rastlinné čaje a napokon masti alebo pilulky .

–         Na otázku z akých liekov pozostávajú Madvove recepty uvádza Arányi  vo svojom diele 15 najčastejších receptov .

  1. Pilulae Rudnenses – Rudnianské pilulky
  2. Pulvis Prividiensis – Prievidzský prášok
  3. Unguentum Rudnense – Rudnianska masť
  4. Pilulae antiepileptikal – Pilulky proti padúcnici

–         Ktoré z liekov by bolo možné zaviesť do medicíny?

–         Hlavne Rudnianské pilulky, ktoré Madva podáva v 2–4–5 kusoch, tiež Rudnianska masť, ktorá hojí najmä vredy .

–         Na otázku čo si treba myslieť o Madvovi ako o lekárovi odpovedá :

–         Je to človek s vynikajúcim pozorovacím talentom, prirodzenou  inteligenciou, avšak nemá nijaké lekárske vzdelanie. Napriek tomu sú jeho chirurgické hmaty  závidenia hodné .

 

Kniha namiesto očakávanej obžaloby priznáva Madvovi veľké liečiteľské hodnoty. Arányi zakončil svoju 224 – stranovú prácu slovami: „Dajme bohu, čo je božie, cisárovi, čo je cisárovo! A ctime si v osobe rudnianského farára nesmierne bystroumného človeka bez toho  že by sme  v ňom  hľadali dôkladného lekára .“

 

Aký honorár mal Madva za svoju obetavú prácu? Málokedy bral peniaze. Ak, tak isto od zvlášť bohatých chorých. Peniaze potom dával hostinským, aby za ne stravovali chudobných pacientov. Jeho plácou boli väčšinou potraviny, ktoré odovzdával do farskej kuchyne na prípravu jedla pre chorých. Chudobným chorým sám dával peniaze na cestu, pokiaľ mal z čoho, lebo on sám žil chudobne niekedy doslova biedne . Madva bol od prírody skromný tvor, ktorý si na slávu, honor nikdy nepotrpel  Liečil každého, kto k nemu prišiel. Nenávidel povýšenectvo a nadutosť. O tom spomína viac príhod:

– Raz Madvu navštívil s akýmsi neduhom istý vysoký vojenský hodnostár , samozrejme inkognito . Na záver si neodpustil , aby po vyšetrení neodovzdal Madvovi svoju navštívenku so slovami: „ Aby ste vedeli , kto  to dnes u vás bo !“ Madva si ju prečítal a odvetil: „Prepáčte, ale to nieje ani do kuchyne, ani pre apatieku.“

– Inokedy akýsi vysoký vojenský štátny úradník  poslal za Madvom z Pešti koč a objednal si ho, aby ho vyšetril a doma liečil. Madva poslal prázdny koč späť s odkazo : „ Povedzte jeho excelencii, že má tak ďaleko ku mne ako ja k nemu, iba s tým rozdielom, že jeho robota počká ale moja nie. Pre jedného nemôžem predsa zanechať stovky chorých, ktorí ma potrebujú.“

Pri osobe Františka Madvu treba vyzdvihnúť jeho silný vzťah k slovenskému národu v období silného maďarského útlaku. Bol členom spolku Tatrín, hmotne naň prispieval, stretával sa s poprednými slovenskými dejateľmi. Okrem toho hmotne podporoval chudobných slovenských študentov nezabúdajúc pritom na vlastné ťažké študentské roky. Nepodľahol maďarizácii, nevšímal si ani výsad, ktoré by mu prináležali, keby sa bol k Maďarom pridal. Nečudo, že sa o ňom verejne hovorilo ako o panslávovi.

10.august 1847 skupinka slovenských národovcov, ktorú tvorili medzi inými Ľudovít Štúr, Janko Francisci a Ctibor Zocha navštívila Madvu. Počas rozhovoru Madva povedal: „vidine, pán brat, my sme kolegovia.“ „Ako prosím?“ opýtal sa Štúr. Madva nato: „ My obidvaja liečime náš národ. Ja telesne, vy duchovne.“

 

Jeseň života

Prelomovým rokom v živote Františka Madvu bol rok 1848. V týchto pohnutých meruôsmych rokoch ustali návali chorých . Revolučný pohyb neobišiel ani utiahnutého Madvu. Pri dočasnom víťazstve Maďarov sa dostal u „ kossuthovcov“ do nemilosti – vyrabovali mu byt a krátky čas bol aj väznený.

V roku 1850 sa 66–ročný Madva znechutený a unavený utiahol do neďalekých Nitrianskych Sučian. Je známe, že Madva sa tu po večeroch venoval pitvaniu žiab, len závistliví ľudia si mysleli, že vyrába peniaze. Vie sa isto o jednom človeku, ktorého Madva zasvätil do tajov svojich liečebných metód. Bol ním pomocný kaplán František Bulla, ktorý žil v šľapajach svojho učiteľa. Začiatkom augusta 1852 Madva ochorel a určiac si presne čas svojej smrti, zomrel 20. augusta1852 vo veku 66 rokov. Pochovali ho 23 augusta 1852, ale nenašiel sa nikto, kto by označil jeho hrob. Až po 43 rokoch dal biskup Imrich Bende postaviť Madvovi pomník z vďaky zato, že ho vyliečil z TBC. Nápis na pomníku znie: „zbožnej pamiatke niekdajšieho rudnianského farára Františka Madvu, ktorý Reskulapovým umením  liečil choroby. Narodil sa roku 1786 v Skalici, zomrel 20 augusta 1852. z vlaky dal postaviť  Imrich Bende, nitriansky biskup =  1895.“

 

Záver

Fraňo Madva dlho zostal v srdciach ľudí ako národovec, kňaz ale hlavne ako človek, ktorý dokázal nezištne pomáhať ľudom v ich najväčších trápeniach, akými boli choroby tela i ducha. (Na Balkáne dlhé roky spomínali „popa rudnianskoga“, Viedeň rozprávala: „ Vom Rudnoer Wunderdoktor“a Debrecín často spomínal a híres rudnói papot.“) 15. júna 1925 pri príležitosti oslávenia 100. výročia inštalácie F. Madvu na rudniansku faru, mu slávnostne odhalili pamätník pri kostole v Nitr. Rudne s nápisom: „na pamäť Františka Madvu, ktorý ako r.k.kňaz a Slovák účinkoval v rokoch 1822 – 50 na rudnianskej fare ako divotvorný lekár preslávil meno svoje a svojho národa slovenského doma i v ďalekej cudzine.“ (viď fotogaléria)

Pri poslednej významnej spomienkovej slávnosti k 120. výročiu úmrtia F. Madvu v Nitr. Sučanoch odhalili pamätnú tabuľu na dome, v ktorom dožil svoj život.

 

www.infovek.sk