srh

 

Pri pokuse o ilegálny prechod cez hranice ho v roku 1951 chytili, a namiesto teologických štúdií v Taliansku absolvoval 98 mesiacov pod zemou v jáchymovských uránových baniach. Po amnestii pracoval ako robotník, no nakoniec ho v Ríme pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. V čase komunizmu mu za organizáciu národnej púte na Velehrad odobrali štátny súhlas na pastoráciu. Stal sa disidentom, ktorý hľadal odpovede na otázky slobody, morálky, ekumenického dialógu a zmien v katolíckej cirkvi. Po prevrate mu arcibiskup Sokol neobnovil súhlas, nevyhnutný na to, aby získal vlastnú farnosť. Obľúbený katolícky kňaz, ktorý zasvätil život pomoci najchudobnejším odišiel na večnosť.

 

* 12.06.1929 ( Skalica )                    + 7.1.2016 (Bratislava)

 

Narodil sa v Skalici v mnohodetnej roľníckej rodine. Počas stredoškolských štúdii narastala u neho túžba – stať sa kňazom. A táto túžba sa stala jeho životnou sudbou. V dôsledku politických zmien v ČSR (1948) nemohol študovať na teologickej fakulte. Preto sa rozhodol v rolu 1951 emigrovať do zahraničia. Pri ilegálnom prechode štátnej hranice ČSR bol pohraničnou strážou zaistený.

Súd ho odsúdil na dvanásť rokov väzenia. Trest si odpykával osem rokov v jáchymovských uránových baniach. V roku 1960 mu bola udelená amnestia. Pracoval ako robotník v Skalici, Ostrave, Bratislave. Myšlienke stať sa kňazom ostal verný i vo väzení, i ako robotník. Súkromne študoval teológiu. V roku 1969 mu bol umožnený odchod študovať teológiu na Pápežskej univerzite v Turíne (Taliansko). Pápež Pavol VI. ho v roku 1970 vysvätil za rímsko-katolíckeho kňaza. Po návrate domov vykonával kňažskú službu. V roku 1985 organizoval účasť veriacich na národnej púti vo Velehrade, za čo mu bol odobraný štátny súhlas na pastoráciu. Po politickom prevrate v roku 1989 bol Arcibiskupským úradom v Trnave penzionovaný.

Aj napriek tomu, že celý svet produktívny život mal veľmi ťažký, nezanevrel na ľudí, a podľa jeho slov „dokáže odpúšťať“, avšak zvýrazňuje „že naši ľudia si musia pamätať zlo, ktoré bolo na nich napáchané“. Anton Srholec – ako kňaz na dôchodku venuje sa organizácii pomoci ľuďom v núdzi. Stal sa zakladateľom resocializačného zariadenia pre bezdomovcov v Bratislave s názvom RESOTA. Širokej verejnosti je známy ako nositeľ mnohých renesančných myšlienok o náboženstve i o vývoji v spoločnosti. Je autorom kníh: Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov, Oceľové srdcia, a súbor úvah s názvami: Experiment lásky, Nová rodina v novom svete, Každodenné zamyslenia, Ako čerstvý chlieb. Redaktorka Tina Čorná zverejnila v časopise TV OKO č. 38 v roku 2004 rozhovor s Antonom Srholcom pod názvom: Omyl našej generácie – viera, že zmeníme svet. Z rozhovoru som pre čitateľa vybral tieto myšlienky:

… Patrím ku generácii starcov, ktorí sú morózni a nahnevaní, pretože snívali o inom svete, než aký je. Ja som však radostný človek. Mne sa zdá svet oveľa krajší, než ten, o akom som sníval na začiatku. … Duchovnú krízu našej doby do veľkej miery zavinili náboženstvá. Prežívajú krízu, ktorá sa prenáša do spoločnosti. Tá však trpí pre chyby, ktoré narobila veda, a vlastné omyly nedokáže napraviť. Nemá metódy na odstránenie zla, ktoré technika spôsobila. A to je jeden z dôvodov, prečo sa volá po duchovných zdrojoch obnovy. … Vysoko si cením slobodu, ktorú máme, vážim si demokraciu, ktorá sa človeku ponúka ako jedinečný dar. Som presvedčený o tom, že ju budeme vedieť uniesť. Urobí z nás ľudí, ktorí budú žiť v oveľa lepšom svete ako doteraz. …

Domnievam sa, že pozorný čitateľ sa zamyslí nad hĺbkou jeho slov a sám si utvorí názor na autora týchto myšlienok i pre svoj vlastný život.

 

Foto,  text: Ivan Knotek, Záhorie 2006,  sk.wikipedia.org, osobnosti.sk