K výbuchu náboženskej nespokojnosti u evanjelikov v Uhorsku došlo v roku 1603 v Košiciach. Cisár Rudolf II. nariadil vtedy Košičanom, aby odovzdali katedrálu sv. Alžbety, ktorú evanjelici mali už 50 rokov, jágerskemu biskupovi. Dňa 21.januára 1604 cisársky generál Barbiano odňal lutherským 28 dedín na východnom Slovensku, z ktorých dal vyhnať evanjelických kňazov  a zakázal evanjelické bohoslužby.

Keď uhorský snem rokoval o rozličných veciach a nespomínal v schválených zákonoch náboženské veci, Rudolf II. pridal k zákonom článok, ktorým potvrdzoval staré uhorské protikacírske zákony zo 16. storočia a snemom prikázal, aby sa viacej nezaoberali náboženskými vecami.

Rudolfov postup rozhorčil uhorskú šľachtu, ktorá sa postavila panovníkovi na odpor. Na čelo nespokojných sa postavil Štefan Bočkaj. Tento sa stal vodcom hnutia, ktoré malo predovšetkým ráz politický, ale pritom aj náboženský. Roku 1604 podarilo sa mu poraziť cisárskeho generála Belgiosa a snem v Serenči  zveril mu vládu nad Sedmohradskom i nad Uhorskom a vyslovil rovnoprávnosť evanjelického a katolíckeho náboženstva. Po ovládnutí Slovenska postupoval Bočkaj na mesto Skalicu a na Moravu a nikde sa nestretol s odporom.

Bočkaj na sneme v Krupine v roku 1605 uzákonil 15 zákonných článkov, z ktorých dva sa týkali náboženských otázok (rovnoprávnosť katolíkov s evanjelikmi a vyhnanie jezuitov z Uhorska). Pre Rudolfovu neústupnosť uhorský snem v roku 1606 zvolil za kráľa Mateja, ktorý uzavrel vo Viedni s Bočkajom mier, ktorým bol zrušený 22. článok zákona z roku 1604 potvrdzujúci protikacírske zákony zo 16. storočia.

 

Celé severné Záhorie prišlo  do styku s vojskom už v roku 1602, keď v Nitrianskej stolici bolo rozložené cisárske vojsko. Na Holíčskom a Šaštínskom panstve bolo umiestnených 5000 vojakov – Nemcov. Ako sa vojsko správalo zanechal svedectvo Michal Safarik v liste Nitrianskej stolici: Obyvateľstvo je tak zúbožené, že nevládze platiť dane, vojaci zakladali požiare v mestách i na dedinách, mrzačili a často i zabíjali roľnícky ľud, ženy a dievky znásilňovali, kostoly vylamovali a vykrádali, odvádzali dobytok, odnášali šatstvo a zariadenia, pocestných olupovali. Toto bol obrázok cisárskeho vojska. Hneď na to prišlo zoznámenie s povstaleckým bočkajovým vojskom, už koncom  apríla 1605, keď mesto Skalica im otvorilo brány a povstalci tak mali ideálnu základňu pre výpady, či skôr na drancovanie Moravy. Prvý takýto výpad urobili povstalci, či ako ich vtedy nazývali „hajduci“ a ich spojenci Turci a Tatári 1.mája 1605. Moravské dediny blízke Skalici zažili prvé lúpenie, vraždenie, odvádzanie do zajatia a vypaľovanie.  O dva dni neskôr povzbudený úspechmi i tým, že nikto nekládol odpor, v noci z 3. na 4. mája 1605 hajduci vpadli do opevnenej Strážnice. Dobitie mesta mali tým uľahčené, že „vartu“ na bráne našli spitú, tú pobili a začali lúpiť a drancovať. Krvavé výčiny boli ukončené 5.mája, keď mesto zapálili. Ďalšie výpady zaznamenané kronikármi sa uskutočnili 14.mája 1605, kedy sa hajduci preplavili cez rieku Moravu u Rohatca, ktorý vylúpili a po jeho podpálení sa obrátili na Bzenec, ktorý mal ten istý osud ako Rohatec, čiže po vydrancovaní začal horieť.

Je ťažko pochopiť myslenie cisarkých vojakov v tomto období, hlavne ich ľahkomyseľnosť, keď miesto zvýšenej ostražitosti si 31. mája 19605 vystrojili na rohateckých hatiach vojenskú svadbu. A ako to dopadlo? Na druhý deň na nich vpadli  hajduci a tu citujem kronikára „je jak hovada sekali, mordovali a někteří sami do vody skákali a utopili se“. A bolo po kocovine.

Zvrat a ukončenie drancovania Moravy sa očakával 6. júla 1605, kedy cisárskym prišla na pomoc sliezska jazda. U Strážnice zobrali so sebou pechotu a pustili sa ku Skalici. Pechotu ako zálohu nechali u Sudomeríc. Keď sa priblížili ku Skalici, hajduci na nich urobili výpad a rozohnali ich. Pechota, keď videla porážku jazdcov, bez toho, že by zasiahla do potýčky nie žeby začala ustupovať, ale bezhlavo utekala k rohateckému prechodu a pribehnúc k Morave, začali skákať do vody.  Vtedajšie zdroje odhadujú, že sa tam utopilo asi  150 vojakov.

Ďalšie výpady boli v dvojtýždňových intervaloch a to 14.júla, kedy hajduci prešli pri Rohatci cez Moravu a vypálil Hodonín a okolité usadlosti. Na tom istom mieste opäť prešli rieku a smerovali opačným smerom – na Bzenec. Keď zistili, že v meste sú cisársky jazdci, udreli na nich, pobili ich a zoberúc kone znova podpálili mesto.

Aké je vojenské šťastie vrtkavé pocítili Skaličania a okolité dediny 29.júna 1605, keď cisárske vojsko dobylo Skalicu. Vojaci ju vydrancovali a zobrali všetko, čo sa zobrať dalo a nakoniec ju podpálili. Obyvateľstvo sa rozutekalo po okolí, no polovica mesta ľahla popolom. Cisárske vojsko po víťazstve opustilo Skalicu, bez toho, že by tam nechalo posádku, čo umožnilo hajdukom návrat. Nie však nadlho. Cisársky sa 6.augusta 1605 vrátili a natrvalo obsadili Skalicu nechajúc tam posádku až do konca roka 1607.

Tieto udalosti neboli nešťastím iba pre Moravské obce, ale aj pre Skalicu a celý jej región, keď obce Záhoria museli živiť hajducké vojsko a jeho pomocné oddiely. Vojsko si na obyvateľstve vynucovalo nielen stravu a ubytovanie pre seba, ale i pre kone a ostatný dobytok vrátane pomocných služieb. To však nebol koniec. Koncom augusta 1619 sa do oblasti Skalice na ochranu hraníc presunulo uhorské vojsko. Jeho časť urobila výpad na Moravu, ale boli vytlačený späť. Boj sa preniesol až ku Kopčanom, Gbelom a Brodskému.

Keďže nešťastie nechodí samo o sebe, vojenské nepokoje priniesli zo sebou mor, ktorý kosil obyvateľstvo na oboch brehoch Moravy, miestami s takou intenzitou, že mŕtvych nestačili pochovávať.

 

Autor: Ing. Miroslav Čársky