jurkovicova

 

Anička Jurkovičová Hurbanová bola prvou slovenskou herečkou a divadelnou ochotníčkou, ktorá vo významnej miere prispela k odstráneniu spoločenských predsudkov proti vystupovaniu žien na divadelných doskách. Od roku 1841 hrávala v Slovenskom národnom divadle nitrianskom v Sobotišti. Bola manželkou Jozefa Miloslava Hurbana, prvého predsedu Slovenskej národnej rady (SNR), významného slovenského spisovateľa, novinára a politika.

 

* 06.04.1924 (Sobotište)                       + 02.02.1905 (Martin)

 

Anna Jurkovičová sa narodila 6. apríla 1824 v Sobotišti do rodiny národného buditeľa Samuela Jurkoviča, ktorý pôsobil v Novom Meste nad Váhom ako notár a učiteľ. Samuel Jurkovič veľmi skoro ovdovel a svoje tri dcéry vychovával sám. Dievčatá vyrastali v prostredí ovplyvnenom osvetovými a buditeľskými ideami Ľudovíta Štúra. Detstvo v takomto prostredí malo výrazný vplyv na Aničkino hlboké národné cítenie. V polovici 19. storočia bolo vystupovanie žien v divadle spoločensky neprípustné, všetky ženské úlohy stvárňovali zásadne muži. Anička Jurkovičová však považovala divadlo za jeden z prostriedkov šírenia vlasteneckých myšlienok.

Na divadelné dosky sa prvýkrát postavila ako 17-ročná v úlohe Aničky Dobrožilovej v Kotzebuovej fraške Starý kočiš Petra III., v ktorej nezabudnuteľne zažiarila. Neskôr si zahrala Betušku v Klicperovom Divotvornom klobúku a Oľgu v Paupachovej tragédii Izidor a Oľga. Obdivuhodné herecké výkony Anny Jurkovičovej posmelili ďalšie mladé ženy vystúpiť na divadelné javisko. Anička Jurkovičová bola pôvabnou a vzdelanou mladou dámou, ktorá padla do oka nejednému mládencovi. Medzi jej ctiteľov patrili študenti Ľudovíta Štúra a mnohí mládenci z divadla chceli hrať jej partnerov. Počas predstavení sa do seba zahľadeli s Jánom Franciscim. Ich láska však padla za obeť boju za národné ciele, ktoré boli pre Francisciho na prvom mieste.

Jozef Miloslav Hurban vnímal Aničku Jurkovičovú ako nadané a obetavé dievča, ktoré pomáhalo štúrovcom pri národno-buditeľských snahách. Ona ho obdivovala ako váženého evanjelického farára a spisovateľa. Anna Jurkovičová Hurbanová verne stála po boku manžela a aktívne ho podporovala aj počas ťažkých chvíľ, ktorých bolo v živote tohto bojovníka za práva Slovákov mnoho. Manželia spolu vychovali 9 detí, jedným z nich bol spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský.

Anna Jurkovičová Hurbanová zomrela 2. februára 1905 a svoj odpočinok našla na martinskom Národnom cintoríne. Na jej počesť sa od roku 1998 v Novom Meste nad Váhom uskutočňuje Festival Aničky Jurkovičovej, celoslovenská prehliadka neprofesionálnych divadelných súborov s inscenáciami slovenskej a svetovej dramatickej tvorby mapujúcej postavenie a poslanie ženy v živote spoločnosti.

 

Herečka

Vzdelávanie i kultúra boli rezervované pre chlapcov. Ochotnícke divadlo ako forma osvety na dedinách (pretože vtedy nie každý vedel čítať), sa považovalo za ľahtikárske a preto bolo nevhodné, aby ženy hrávali. Chlapci tak „fasovali“ sukne a hrali ženské roly. Anička Jurkovičová ale pri jednom takomto divadle vyrastala, keď ho jej otec ako učiteľ a nadšený ľudovýchovný pracovník v Sobotišti podporoval aj sponzoroval. Aj ona v divadle videla cestu, akou možno vzdelávať jednoduchý ľud a sama sa chcela zaradiť medzi hercov – učiteľov na javisku. V roku 1841 tak spolu so štúrovskými študentmi našli hru s jedinou ženskou úlohou – Kotzebueho frašku Starý kočiš Petra III., v ktorej Anička debutovala – zažiarila na doskách, ktoré znamenajú svet ako Anička Dobrožilová a stala sa prvou slovenskou ochotníckou herečkou! Jej herecká kariéra pokračovala aj ďalšími úlohami a postupne sa k nej pridávali aj ďalšie odvážne mladé dámy. Každoročnou pripomienkou prvej slovenskej herečky je od roku 1998 aj Festival Aničky Jurkovičovej pre neprofesionálne divadelné súbory v Novom Meste nad Váhom.

 

Nezapomenuteľná mladá dáma

Krásna a vzdelaná mladá dáma mala pytačov nadostač. Vraj poplietla hlavu aj viacerým štúrovcom – od „pekného Janka“ Francisciho, ktorý jej venoval nádherné básne, až po Samka Štúra. V oboch prípadoch to ale bola to „láska nesvadbová“, pretože kým Janko Francisci si nakoniec po vzore Ľudovíta Štúra vybral veci národné a odmietol Aničkinu lásku, ktorá by „dávala krídla orlovi“, u Samka Štúra išlo skôr o lásku platonickú.

Pamätáš, milá, na tie krásne časy?
Na krásne časy nášho sa poznania,
keď mňa prvý raz milým pozvala si,
a Ťa predmetom môjho milovania,
keď sme len v sebe nebo, svet videli,
všetko krem seba, všetko zapomneli.

Boli to časy! boli časy zlaté,
hodné by k sláve ich pomníky stáli,
keď sa dve duše čistou láskou vzňaté
zbožným objatím prvý raz objali.
A v tom objatí v jediný tón zliate
slávne do chóru večnosti sa vliali.

 

Manželka

Zranená odmietnutím „orla“, sa ale Anička pomaly zamilovala do ďalšieho štúrovca – Jozefa Miloslava Hurbana. Ani táto láska však nemala ľahký začiatok, pretože Jozef Miloslav mal podľa názoru mnohých patriť celému národu. Ich svadbu Ľudovít Štúr nazval Hurbanovým pohrebom. No po nej Anička Jozefovi Miloslavovi vytvárala také rodinné zázemie, v ktorom sa činnosť štúrovskej generácie mohla bohato rozvíjať – veď práve u Hurbanovcov (nie len u Hurbana, ako sa zvykne písať) sa dohodli Nitrianske žiadosti či spisovný slovenský jazyk, práve tu sa plánovala revolúcia …

 

Zdroj: teraz.sk, sk.wikipedia.org, dikda.eu