dubrava

Gbelané! Kto by zo starších Gbelanov, seniorov, nepoznal túto tvár, kto by nepoznal meno Lacka Dúbrava, kto by nepoznal tohto veľmi skromného človeka, o ktorom môžeme povedať slovami básnika, „človeka s veľkým Č“. Vie sa o ňom dosť a to nielen v Gbeloch, ale i po celom Slovensku, lebo Lacka nebol iba Gbelanom, pedagógom, ale i uznávanou vedeckou osobnosťou v oblasti vodných tokov a jeho meno je spojené s riešením praktických problémov s Gabčíkovom, jedným z najúchvatnejších vodných diel v Európe.

Pre tých neskôr narodených, ale v podstate pre všetkých čitateľov pripomeňme aspoň v krátkosti životnú púť tohto nášho rodáka.

* 13. 08 1934 (Gbely)    † 03.09 1982 (Bratislava)

Ladislav Dúbrava sa narodil 13. augusta 1934 v Gbeloch v roľníckej rodine, kde i vyrastal so svojou sestrou Máriou. Ak by sme ho chceli bližšie lokalizovať, tak bol „Končaňák“. Odtiaľto ako školák každý deň chodil do obecnej školy ku kostolu, na Jágarňu a neskoršie takmer cez celé Gbely na mješťanku. Patril medzi dobrých žiakov a čo hlavne, bol dychtivý po nových poznaniach. Doma bol vychovávaný ako silne veriaci katolík a preto ho i rodičia dali na ďalšie štúdium do cirkevného gymnázia v Šaštíne. Keď bolo toto gymnázium na začiatku päťdesiatych rokov z moci vládnucej politickej strany doslovne rozprášené, stredoškolské vzdelanie dokončil v roku 1953 na gymnáziu v Skalici. Jeho ďalšie kroky, kroky maturanta viedli do Bratislavy, kde v rokoch 1953 až 1957 vyštudoval matematiku a fyziku na fakulte prírodných vied vysokej školy pedagogickej. Už počas štúdia ako pomocná vedecká sila na katedre fyziky prejavoval veľké nadanie na vedeckú prácu. Skončenie vysokej školy, radosť z ďalšieho životného úspechu bola skalená trpkým poznaním. Miesto určeného nástupu na Vyššiu školu pedagogickú v Banskej Bystrici musel ísť na rok do výrobného procesu, aby s lopatou v ruke dokazoval lojalitu k režimu. Až potom mohol podľa svojej kvalifikácie nastúpiť dráhu stredoškolského profesora. Jeho prvé učiteľské kroky viedli do Dunajskej Stredy, kde v rokoch 1959 až 1962 učil na gymnáziu. Tuná sa spoznal so svojou kolegyňou Irenou Rehorovskou, pôvodom z Nitry, s ktorou po dvojročnej známosti v roku 1962 uzatvoril manželstvo. Jeho ďalšie pedagogické pôsobenie bolo v Čalove (1962 – 1964) a opäť v Dunajskej Strede (1964-1971). V tejto dobe absolvoval postgraduálne štúdium matematickej štatistiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Ako posledná „štácia“ bol Šamorín (september – december 1971). Tu mu preverovacia komisia, ako tvrdá päsť normalizácie oznámila, že ako politicky nespoľahlivý a človek šesťdesiateho ôsmeho roku, musí opustiť dráhu pedagóga.

Bol to pre neho tvrdý úder pod pás znásobený tým, že ten istý osud postretol aj jeho manželku, matku synov Mariána (1963), Petra (1965) a Pavla (1969). Pedagogický svet týmto politickým rozhodnutím stratil uznávaného odborníka v metodike fyziky, agilného organizátora študentskej odbornej činnosti, organizátora a funkcionára Fyzikálnej olympiády.

V roku 1972 ako zrelý muž začína od začiatku. Jeho druhý začiatok je v Ústave hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde nastúpil ako odborný a neskôr ako vedecký pracovník. Aby sa mohol plnohodnotne zaradiť do pracovného tímu, musel v prvom rade študovať problematiku, pracovať a znova študovať. Popri tomto vedeckom zamestnaní pôsobil v roku 1973/1974 ako externý prednášajúci na katedre matematiky Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Problematika výskumu turbolencie vodného prúdu v otvorenom koryte ho natoľko nadchla, že neskôr absolvoval vedeckú prípravu a vypracoval dizertačnú prácu „Príspevok k energetickej bilancii turbolentného vodného prúdu“, ktorú obhájil a získal vedeckú hodnosť CSc. Bol vynikajúcim tímovým pracovníkom, trpezlivý a bystrý v hľadaní nových vecí. Bol človekom s organizačným talentom. Spolupracoval s mnohými odborníkmi vtedajších vedeckých ústavov, vysokých škôl a projektových inštitúcií. Pracoval aj na úlohách aplikovaného výskumu, najmä pri overovaní projektov plavebných komôr vodného diela Gabčíkovo a Kráľová pri Senci.

Lacka Dúbrava sa ako matematik v živote prerátal iba raz. Zákerná choroba ho skosila takmer zo dňa na deň. Zomrel 3. septembra 1982. Zanechal po sebe vdovu, troch synov, 13 vedeckých prác a rozpracovanú vedeckú prácu, ktorú dokončil jeho kolega Stanislav Vajcik. Práca vyšla vo vydavateľstve SAV ako vedecká monografia pod názvom Energetická bilancia turbolentného prúdu. Zostalo po ňom i prázdne miesto v Matici slovenskej a v Jednote slovenských matematikov a fyzikov.

Jeho kolegovia si aj dnes na neho spomínajú ako na človeka výnimočných osobných kvalít. Dokázal vždy poradiť, vždy pomôcť. Bol hlboko veriacim človekom, čo nikdy neskrýval s rešpektom slobody politického a náboženského presvedčenia ostatných.

Dodnes je v pamäti jeho úsmevný výrok: „Nech je po tvojom, ako ja chcem“.

 

Ing. Miroslav Čársky