pavol_palfi

 

Pôvodne málo známy uhorský šľachtický rod. Priezvicko sa odvodzuje od člena rodu Pavla, ktorý od kráľa Mateja Korvína roku 1459 získal erb a predikát ab Erdod. Slávu rodu založil Mikuláš (1552-1600). Vyznamenal sa v bojoch proti Turkom. V roku 1583 odkúpil od Fuggerovcov Červený Kameň, a tým aj predikát Vorosko. V roku 1598 získal dedičné panstvo Bratislavského hradu a s ním aj hodnosť hradného kapitána a župana Bratislavskej stolice. Postupne sa stal hlavným kapitánom novozámockým, komárňanským, preddunajským. Z jeho synov značne zväčšil majetky syn Pavol, ktorý nadobudol panstvá Malacky-Plaveč, Devín, Bátorové Kosihy, Bojnice a Marchegg (Rakúsko). Ďalšie generácie Pálffyovcov sa rozdelili na tri vetvy: malackú (zakladateľ Mikuláš), pajštúnsko-stupavskú (zakladateľ Leopold), červenokamenskú (zakladateľ Rudolf). Členovia rodu zastávali najvýznamnejšie funkcie v kráľovstve a patrili k opore habsburského rodu až do rakúsko – uhorského vyrovnania (1867). Pálffyovci boli spriaznení s viacerými šľachtickými rodmi. Vlastnili vyše 181 tisíc katastrálnych jutár pôdy (jedno jutro=0, 5754 ha). Po vzniku I. ČSR odovzdali štátu hrad Devín. Po roku 1945 bol majetok Palffyovcov skonfiškovaný.

 

Pálfiovci z Erdődu (staršie Pálffyovci) bol jeden z najznámejších aristokratických rodov v Uhorsku.

Ide o pomerne mladý rod, ktorý sa do popredia dostal v prvej polovici 16. storočia hneď na počiatku vlády Habsburgovcov v Uhorsku. V roku 1526 v bitke pri Moháči zahynul nielen český a uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský, ale aj mnoho príslušníkov vysokého kléru a uhorskej šľachty. Medzi šľachticmi, ktorí v bitke zahynuli, bol aj Vavrinec Pálfi. Jeho potomkovia sa po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón priklonili na stranu nového panovníka a habsburskému rodu zostali verní až do zániku Rakúska – Uhorska.

 

V tieni Habsburgovcov získali Pálfiovci ako pôvodne zemiansky rod najskôr titul barónov, na prelome 16. a 17. storočia grófsky titul a v 19. storočí získali dve vetvy právo užívať titul kniežací. Genealógia rodu je veľmi komplikovaná, rod sa bohato rozvetvil. V 18. storočí prišlo k dvom veľkým delbám majetku: počas prvej deľby sa v roku 1707 rod rozdelil na dve veľké vetvy – staršiu vetvu, ktorej zakladateľom sa stal gróf Mikuláš Jozef Pálfi (1657 – 1732) s manželkou Katarínou Alžbetou, rod. Weichsovou, a mladšiu vetvu, ktorú založil Mikulášov brat – gróf Ján Bernard Pálfi (1663 – 1751) s manželkou grófkou Annou Teréziou, rod. Coborovou. V roku 1735 prebehla druha deľba majetku a výsledkom rodinnej dohody bolo rozdelenie staršej vetvy rodu na tri samostatne línie, ktoré vytvorili vnukovia Mikuláša Jozefa Pálfiho: Mikuláš Jozef Pálfi (1710 – 1773) s manželkou Annou Sidóniou, rod. Althanovou sú zakladateľmi malackej línie, Leopold Štefan Pálfi (1716 – 1773) s manželkou Máriou Jozefínou, rod. Waldsteinovou založili stupavskú líniu a Rudolf Jozef Pálfi (1719 – 1768) s manželkou Máriou Eleonórou, rod. Kaunitz-Rietbergovou založili červenokamenskú líniu staršej vetvy rodu. Tieto línie nesú mená podľa lokalít, ktoré boli ich hlavnými sídlami.

 

Na hrade Červený Kameň sídlila trvalo červenokamenská línia. Práve tento hrad bol prvým rodovým majetkom Pálfiovcov a postavenie hlavného sídla celého rodu si udržal až do roku 1945. Hrad Pálfiovci získali v roku 1583 a rodinou bol trvale obývaný od roku 1588, kedy bola ukončená jeho prestavba na reprezentatívne sídlo. Prvým vlastníkom z pálfiovského rodu bol rábský hrdina Mikuláš Pálfi (1552 – 1600) s manželkou Máriou Magdalénou, rod. Fuggerovou. Posledný vlastník, gróf Karol Maria Pálfi (1905 – 1992) hrad Červený Kameň opustil na konci marca 1945 spolu s matkou.

 

Šľachtický titul, ktorý získali za statočnosť v boji proti Turkom, rod považoval za dlhodobý záväzok voči korune. Život pretkaný skutkami chápali ako hodnotu najmä vtedy, ak bol vydláždený čestnými postojami. Uprednostnovali ľudskú dôstojnosť, erbovým znakom konanieá Pálffyovcov bolo šlachtiské správanie, stavovská hrdosť, aj pripravenosť odpovedať na výzvy doby činmi.

 

 

Posledné malacké knieža Mikuláš XIII.

Spravodlivý vládca so zlými radcami. Takto vraj možno charakterizovať posledného malackého Pálffyho Mikuláša XIII

Mikuláš XIII. Pálffy sa narodil v Malackách 11. novembra 1861 ako štvrté dieťa grófa Pavla Jozefa Mikuláša Pálffyho a grófky Geraldine z rodu Károliovcov.V tom čase bol hlavou malackej línie Pálffyovcov knieža Anton Karol, starší brat Mikulášovho deda Mikuláša XI. Kniežací titul mala v malackej línii od začiatku 19. storočia vždy len hlava rodu. Po smrti bezdetného Antona Karola v roku 1879 sa ďalším kniežaťom stal práve osemnásťročný Mikuláš XIII. Mal síce tri staršie sestry, ale rodová moc sa dedila v mužskej línii.

 

Mikuláša XIII. v Malackách vychovával františkán P. Dionýz Kasa, ktorý vychovával aj ostatné deti grófa Pavla Pálffyho. Neskôr Mikuláš študoval vo Viedni a stal sa husárskym poručíkom.Zrejme sa zapájal aj do občianskych aktivít v meste. Po vzniku Dobrovoľného hasičského zboru v Malackách v roku 1875 bol zvolený za jeho prvého predsedu a hlavného veliteľa. Táto informácia je pozoruhodná aj tým, že vtedy mal Mikuláš štrnásť rokov… 15. februára 1885 uzatvoril manželstvo s o päť rokov staršou Margitou Ziči, na ktorú Malačania spomínali v dobrom.

 

Z rozprávania jedného z pamätníkov máme informáciu, že knieža obýval severné krídlo zámku (smerom k Liečivým rastlinám), jeho manželka južné krídlo a brat kniežaťa východné krídlo. Čelné západné krídlo bolo reprezentačné. Ďalšia spomienka sa viaže na zámockú kaplnku Sv. kríža. Keď tu slúžieval sv. omše františkán P. Mansvét Olšovský, knieža mu vraj miništroval.

 

Veľa času trávil vo Viedni, kde často zastupoval cisára na rozličných ceremóniách. Zastával aj hodnosť cisárskeho maršala a tajného radcu. V malackej kláštornej kronike je záznam z roku 1916 o korunovácii uhorského korunného princa Karola sa uhorského kráľa. Korunováciu previedol ostrihomský arcibiskup kardinál dr. Ján Černoch. Z Malaciek sa zúčastnil korunovácie knieža Mikuláš Pálffy s manželkou. Z občanov Malaciek bolo v delegácii prítomných šesť dievčat v krojoch z Dolného konca.  Uvádzajú sa aj priezviská niektorých – Písečná, Gajdárová a Michálková.

 

Malacky boli sídlom Mikuláša XIII. a celej línie rodu až do prevratu v roku 1918. Počas prevratu odišiel do bezpečia a keď už nebezpečenstvo nehrozilo, rozhodol sa vrátiť.  Niektorí ľudia sa však za ním vybrali a ubezpečovali ho, aby sa nevrátil. Malačania ho vraj chcú zabiť… Zrejme to nebola pravda, každopádne sa Mikuláš rozhodol presťahovať na svoje letné sídlo do rakúskeho Marchegu

 

Panstvo, resp. veľkostatok sa po vzniku prvej ČSR zmenšoval, ale zámok v Malackách Pálffyovcom stále patril. Nie všetkým sa to páčilo, v zápisnici z jedného zasadania obecného zastupiteľstva sa zachoval záznam, podľa ktorého chcel jeden z poslancov zabrať zámok a zriadiť tam okresný úrad. Istý čas v zámku zotrvala armáda a úradníci. Neskôr ho Pálffyovci dali františkánom, výmenou za svoje patronátne povinnosti voči nim, siahajúce do 17. storočia do čias Pavla IV. Pálffyho.

 

V Marcheggu žil Mikuláš až do svojej smrti. Zomrel vo Viedni 6. marca 1935 a pochovaný je v hrobke v zámockom parku v Marcheggu vedľa svojej manželky, ktorá zomrela v roku 1925.

Mikuláš XIII. s manželkou nemali potomka, preto ďalším kniežaťom stal bratranec Mikuláša XIII. Ladislav, ktorý sa narodil tiež v Malackách, o šesť rokov neskôr ako Mikuláš. Po jeho smrti v januári 1947 vymrela malacká (v literatúre sa potom uvádza aj marcheggská) línia Pálffyovcov.

 

 

Zdroj: Ivan Knotek, Záhorie 2006, sk.wikipedia.org, www.dejinyslovenska.eu, malackepohlady.sk

Foto: Pavol IV. Pálfi (1592 – 1653)