stibor

 

Pôvodom poľský šľachtický rod. V historických materiáloch uvádzaný i ako Štibor, Ctibor. Cisár Žigmund priviedol Stibora I. zo Stiboríc spolu s bratmi Markom, Mikulášom a Andrejom do Uhorska. Stibor I. sa osvedčil ako vynikajúci vojak i diplomat. Zastával funkcie župana Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej stolice. Bol sedmohradským vojvodom. Za svoje služby kráľovi získal koncom 14. stor. rozsiahle majetky na Slovenku. Medzi nimi i panstvá hradov Holíč, Branč, Korlátka, Ostrý Kameň, Dobrú vodu, Čachtice, Beckov. Neskoršie dostali do vlastníctva i Skalicu, Nové Mesto, Modru. Stibor I. v roku 1396 povýšil Senicu na mesto. Smrťou Stibora III.v roku 1434 rod vymrel po meči.

 

Ctibor zo Ctiboríc (uvádzaný i ako Stibor zo Stiboríc, či Štibor zo Štiboríc) bol šľachtic poľského pôvodu, pôsobiaci na našom území v období 14. storočia.Vojvoda Stibor patril k najbohatším oligarchom vo vtedajšom Uhorsku. Vlastnil približne 18 hradov a okolo 300 dedín, pričom sa vždy snažil hájiť záujmy kráľa Žigmunda. Bol mocný, bohatý, ovládal rovnako veľké územie ako Matúš Čák, mnohé z bývalých Matúšových hradov v Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej župe prešli do jeho vlastníctva. Stibor bol v porovnaní s Matúšom vo výhode, bol to Slovan a hovoril pravdepodobne aj po slovensky. Postava vojvodu Stibora sa priam ponúkala, aby sa stal „slovenským hrdinom“. Presne takto videl vojvodu Stibora Peter Záboj Hostinský (vlastným menom Peter Kellner), ktorý v roku 1862 uverejnil v Pešťbudínskych vedomostiach (číslo 101 a 103) v rámci rubriky Počiatky rodopisu slovenského historickú skicu Vojvoda Ctibor. Slovo samotného autora:

 

„Po zhaslej hviezde Matúša Trenčianskeho zaligotala sa na Považí hviezda druhá, bleskami slovenskými ďaleko svietiaca, ale jeho jasný meteor aj skoro zapadnuvšia. Hviezda tá je Ctibor, nástupca moci i slávy Matúšovej na Považí.“
Hostinský pripisoval len tie najlepšie vlastnosti, jeho „slovanstvo“ pritom ani na okamih nepúšťal zo zreteľa. Takto hodnotil Stiborove cirkevné základiny:
„Tak Slovan bol to, ktorý chudobných, ba žobrákov urobil pánmi a majiteľmi statkov zemänských, napriek tomu, že dary také zákony krajinské v ten čas prísne zakazovali. Duša slovanská utrímala a obránili i prestol kráľovský i krajinu. Prú, kde sa krajina na peť stránok rozpadla v hádkach o právo koruny, zosobnil sa génius náš v Matúšovi z Trenčína, o 50 rokov pozdejšie prejíma úlohu genia toho druhý pán Považia – Ctibor. On je strážcom anjelom kráľovnej Márii, on oslobodí jej muža a kráľa Sigmunda z pazúrov odbojných veľmožov, on bráni krajinu proti Nemcom, Moravanom, Poliakom, Bosňanom, Valachom, Benátčanom, Talianom a Turkom, on utrimuje ju samostatnou, on je zasa predchodca Matiašovi Korvínovi, on zastupuje krajinu v otázkach diplomatických, on stojí v obrane cirkvi kresťanskej – Ctibor bol tá vôľa oceľová, ktorej sa korili vybujnení aristokrati, a vôle tej dalo závažie Slovensko a jeho dôstojom, umom a mečom. Ctibor mal v moci osvojiť si pristol: povaha Slovana bola ale slúžiť idey obecnej, ľudskej a idea tá doviedla Uhorsko pod Ľudvíkom Vel. na najvyšší stupeň slávy a panovitosti – otočené troma morami.“

 

Takéto slová Hostinského zohrávali pozitívnu úlohu, boli súčasťou emancipačných snáh Slovákov, snažili sa ukázať Slovákov ako rovnoprávny národ v mnohonárodnostnom Uhorsku a prebudiť ich národnú hrdosť. A Stibor, bol ako stvorený na to, aby sa stal slovenskou historickou legendou. Básne slávnych národovcov Andreja Sládkoviča, Karola Štúra a Jána Bottu, zobrazovali Stibora v úplne opačnom svetle. Boli verným obrazom ľudových povestí, v ktorých Stibor vystupuje ako krutý a bezcitný človek. Nešťastná povesť aj tristo rokov po Stiborovej smrti žila už svojim životom, šírila sa literatúrou a usadila sa v historickej pamäti národa.

Mestský chudobinec – Štibor

V roku 1431 založil v Skalici vojvoda Ctibor zo Ctiboríc mestský chudobinec. Gotická stavba bola obnovená v roku 1640 a upravená v 2. polovici 19. storočia. V pivničných priestoroch sa zachovali pôvodné valené kamenné klenby. Prízemie a prestavaná kaplnka sv. Alžbety sú zaklenuté neskororenesančnými krížovými klenbami. Stavba si dodnes uchovala sociálnu funkciu a slúži ako Mestské centrum sociálnych služieb pre viacero organizácií so zameraním na sociálnu činnosť a pre seniorov.

Stibor mladší písal v slovakizovanej češtine

V listinách Stibora mladšieho sa objavuje viacero slovenských slov, napríklad slovo „robota“ , ale nájdeme ich aj v jeho závete z roku 1431. Stibor mladší síce vydával svoje listy v českom jazyku, lebo študoval na Pražskej univerzite, ale v oboch listinách, ktorá sa zachovali, cítiť duch aj vplyv slovenčiny. Daniela Dvořáková v knihe Rytier a jeho kráľ píše: Prvá z listín a súčasne najstaršie zachovaná písomná pamiatka z nášho územia, napísaná v národnom jazyku je dlhopis na 600 zlatých, ktorý Stibor zo Stiborzicz, odjinud z Beckova, hrabie hrabstwie Niterského napísal, alebo dal napísať v Skalici 13. decembra 1422. Obsahom oveľa zaujímavejšia je druhá listina, ktorú by sme mohli označiť priam za lahôdku. Stibor vydal opäť v Skalici 14. apríla 1432 a adresoval ju vojenskej družine na Hodonínskom hrade. V listine sa šťavnatými slovami sťažuje ne Jána z Vrbna, ktorý ho zradil, oklamal, sfalšoval listiny a pripravil ho o hrad. Stibor ich pred Jánom varuje a žiada aby ho nepodporovali. Tón listiny je veľmi rozhorčený a Stibor ml. svojho nepriateľa hanlivo tituluje, a to hneď niekoľkokrát: „ten zrádce falešný, bezectný, nešlechetný biednik, zrádny a samorostlý s kurvy syn

 

 

Zdroj: Ivan Knotek, Záhorie 2006, www.ctibor.sk, Šľachtické rody Drahoslav Machala, www.skalica.sk

Foto: Stibor I. zo Stiboríc