Fašiangy predstavujú obdobie od Troch kráľov (šiesteho januára) do Popolcovej stredy. Názov je odvodený z nemčiny. Označoval posledné dni pred pôstom, ktoré sú vyvrcholením prechodného obdobia medzi zimným a jarným cyklom.

 

Fašiangové obrady sú spojené s očakávaním zmeny – prírodnej, alebo aj spoločenskej – a svojským spôsobom dočasne rušia zavedené poriadky a normy. Pre fašiangy je typické imitovanie a parodovanie zavedených vzťahov v bežnom živote a bujaré veselie. Ženy v rozpore s niekdajším tradičným životným štýlom poriadali počas fašiangov roztopašné ženské zábavy, na ktorých nechýbal dostatok alkoholu, tance a divé vyskakovanie alebo sánkovanie, čo nebolo nič iné ako pokusy o mágiu a symbolické aktivity na zabezpečenie úrody a plodnosti.

Fašiangy sú nemysliteľné bez masiek. Na dedinách robili pochôdzky po domoch s maskami muži. Tradičné masky – medveď, turoň, koza, kôň – znázorňujú mužskú silu plodnosti. Masky predvádzali najčastejšie smrť a ožitie zvieraťa, čo malo vyjadriť obnovu, prebúdzanie prírody k životu po zime. K najstarším maskám patria muži preoblečení za ženy, prespanky alebo Cigánky, ktoré zdôrazňujú alebo parodujú erotické momenty, napríklad v správaní svadobného páru. Muži v maskách majú aj typické rekvizity, napríklad ražeň na napichovanie slaniny, šabľu, ale aj tanečné rekvizity, zvonce a hrkálky.

Fašiangy v mestách dostali inú podobu, vychádzala z tradícií mestských stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych slávnostiach karnevalového typu.

 

Fašiangové rekvizity (ražeň, šabľa, hrkálky a iné)

K fašiangovým maskám neodmysliteľne patrili aj rekvizity. Slúžili jednak na upútanie pozornosti bubnovaním, zvonením na zvoncoch, hrkaním hrkálkami, práskaním bičov, ale chlapci a chlapi ich využívali najmä na zbieranie výslužky. Šable a ražne boli najlepšie nástroje na napichávanie slaninky, klobás a iných fašiangových pochúťok. Aj tanečníci boli vybavení typickými rekvizitami, napríklad hrkálkami.

Na Záhorí chodili na fašiangové pochôdzky regrúti so šabľami. V Borskom Mikuláši ich volajú šablári, v Borskom Petri, Šaštíne a Štefanove turci. Spievali pritom pesničku s takýmto textom:

 

Pod šable, pod šable, aj pod obušky,
všetko my berieme, aj plané hrušky.
Hentam nám nedali, tuto nám dajú,
zabili komára, slaninu majú…

 

Osobitý význam mal bič. Čerstvo upletený bič museli mládenci natrieť odvarom z vareného údeného mäsa, ktoré sa v ten deň varilo v hojnom množstve. Bič mal magickú moc – keď sa ním poháňali kravy – tučnota z neho prešla aj na ne.

 

Pochovávanie basy

Posledné tri dni fašiangov boli najveselšie a zábavy vyvrcholili v utorok poslednou muzikou pred Popolcovou stredou, keď sa pochovávala basa. Pri symbolickom pohrebe muži prestrojení za farára, organistu, kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa smiechu a zábavy. Tradičným jedlom tohto obdobia sú fánky, šišky, slaninka s klobáskou, huspenina.

A aké pesničky sa spievajú pri pochovávaní basy? Napr. Už je toho fašánečku namále…

 

Už je toho fašánečku namále,
komuže tí staré dievky predáme?

Predáme ich do Trenčína židovi,
dá nám za ne tristo zlatích šajnovích.

Predáme ich my židovi na millo,
dá nám za ne štiri groše na pivo.

 

Zdroj: panorama.sk (ID, podľa Etnografického atlasu Slovenska) upravené redakciou

 

 

Fašang na Záhorí a Myjavských kopaniciach

Vrádište

Dubovce

Šaštín

Borský Mikuláš

Štefanov

Fašangové chodzení ve Velkých Levároch

■ Fašangy na Myjavje