Slovenský horolezec, priekopník extrémneho horolezectva, ale aj jeho Enfant terrible, horolezec storočia.

O ľuďoch, ktorí zahynuli v horách a spájala ich láska k nim, vyšla pozoruhodná publikácia, ktorá vzbudila záujem nielen horolezcov. V jej prvej časti publikácie Koniec Pavúkov v Tatrách autor Milan Vranka v deviatich kapitolách napísal príbehy vynikajúcich horolezcov, ktoré spojila smrť. „Našli ju priskoro a všetci v horách,“ skonštatoval v úvode knihy autor. Pripomeňme, že Pavúci bola prezývka kontroverzného extrémneho horolezca Pavla Pochylého a jeho brata Ondreja, rovnako úspešného horolezca.

 

* 25. september 1945 (Galanta)     † 25. február 2000 (Malý Kežmarský štít)

 

Korene týchto úspešných horolezcov siahajú do Petrovej Vsi. Narodili sa v Galante – to sa písalo v knihe a bývali v Bratislave. Do Petrovej Vsi  chodili iba na prázdniny, lebo ich otec pochádzal odtiaľto. Rodičia až potom na staré kolená sa sem vrátili a kúpili tu dom, kde dožili.

Pána si nepamätám, ale pani Pochylú áno. Raz sme od nej kupovali marhule. No a na hrobe majú iba spomienkový kameň  na synov – horolezcov, ale tí tam pochovaní nie sú, lebo že ich po tej tragickej udalosti dodnes nenašli povedala nám pamätníčka z Petrovej Vsi.

Vyše tri stovky výstupov v Tatrách. Vari vo všetkých väčších stenách spravil prvovýstup (v Galérii Gánku päť), aj v niektorých poľských – Kazalnica Mengusovská. Tiež mnoho zimných prelezov. Bol lídrom skupiny, ktorú Poliaci nazvali Pavúci. 1. úplný zimný prechod tatranského masívu 1970, prvé zimné sólo tohto hrebeňa bez podpory 1979. V Alpách Mauriho cesta na Grand Capucin 1969 a veľký ohlas mal zimný sólový prvovýstup ideálnou direttissimou sev. steny Eigeru 1983. Pre nekonformné postoje sa dlho nedostal na himalájske výpravy. Až keď sa zaňho zaručil Ivan Fiala, bol pozvaný na expedíciu Sagarmatha 1984. Už v Káthmandu však ohlásil vlastný program a v podstate sa oddelil od zvyšku expedície. Potom vystúpil asi na 8000 m. Po návrate síce vyšla o Evereste 1984 krásna kniha, ale meno Pochylý z nej muselo byť orwellovsky vypustené. Neprehľadný štýl podnikania ho totiž doviedol až k tomu, že November 1989 uvítal vo funkcii hovorcu leopoldovských väzňov. Čoskoro bol amnestovaný.

Významným horolezcom a častým spolulezcom bol aj jeho brat Ondrej. Spolu sa v zime r. 2000 vybrali do sev. steny Malého Kežmarského štítu. Pri zostupe Nemeckým rebríkom sa zrejme jeden z nich zošmykol a strhol aj druhého. Našli ich pod najväčšou tatranskou stenou mŕtvych, stále na spoločnom lane.

Pri hlasovaní čitateľov časopisu Jamesák získal P. Pochylý najviac hlasov a zvíťazil v ankete o Horolezca storočia.

Spomienkový kameň v Petrovej Vsi, foto: Peter “Falk“ Čimbora

Spomienkový kameň v Petrovej Vsi, foto: Peter “Falk“ Čimbora

Vo svojej dobe v československom horolezectve evidentne stelesňoval extrémne športové horolezectvo. Bol takou výraznou osobnosťou, že som ho nazval horolezeckým Einsteinom.  Jeho meno je späté s tatranskými výstupmi i prvovýstupmi, ktoré sú výpoveďou jeho neskrotnej energie, čo sa počas lezenia nevybíjala, ale znásobovala. Bol neobyčajným horolezcom! Vlastným úsilím sa vypracoval na jednotku tatranského horolezectva svojej éry, no do rebríčka boľševických hodnôt ho nebrali. Paľovi to bolo absolútne jedno, jeho nezaujímalo víťazstvo boľševizmu na celom svete, a ani doma v rodnom kraji. Totálne sa odovzdal horám a ako sa v nich choval? Najskôr sa im vnútorne prispôsobil, až potom konal. Vedel, že bez voľnej lezeckej techniky by bol odsúdený iba k priemernosti, vedel, že to, čo chce robiť, môže byť iba výsledkom starostlivej prípravy a tréningu. Bol rozhodnutý liezť to, čo pre iných bolo ešte nemožné. Nemiešal horolezectvo s vlastenectvom, ani medailami, titulmi majstra športu, či zaslúžilého majstra športu. O to boli jeho výstupy priamočiarejšie, neporovnateľne zaujímavejšie a   vzrušujúce. Bol mysliaci taktik, analytik, ťahúň na výstupoch. Nepotreboval nikoho kopírovať! Všetko čo robil, chcel najskôr pochopiť, aby vedel, prečo to robiť. Nestačilo mu vysvetlenie, že sa to tak má, že to tak robia všetci ostatní. Bol súborom všetkého osobitého, neobyčajného, rytierskeho a bilancia jeho horolezeckej činnosti ostala úžasná. Jeho horolezectvo prospelo stovkám u nás! Túžba po opravdivosti voviedla ho do konfliktov a sporov, v ktorých bol neúprosný – hľadal pravdu! Mnohí mu chceli zapečatiť ústa, mnohí sa ho zriekli ako nepriateľa ľudu, pretože nerátali s tým, že sa môže zrútiť svetový nezmysel, s ktorým oni rátali prinajmenej na tisíc rokov.  Pavúčik, predposlednýkrát stretli sme sa asi pred 20-timi rokmi, posledný raz pred štyrmi a nenadávali sme na tých, ktorí nám sflákali životy. Práve naopak, pripíjali sme na stranu a vládu, na štát, na ČSZM, JRD, vojnových veteránov, partizánov, raketové vojská, námorníctvo, na hrdinské výroky proti kapitalistom – a Ty si mal na tvári iba recepčný úsmev. Bol si vždy hlboko veriacim, bol si nekompromisný a formálny program si neuznával. To, čo bolo zidealizované, si neprevzal. Tebou vyslovené myšlienky mladá generácia prijala, pretože Ty si formoval československé horolezectvo s najhorolezeckejšími cieľmi! Pavúčik, Oriešok! Správa o vašej smrti je bolestivá. Hlboko sa skláňam pred vašou pamiatkou.

 

Zdroj:  sk.wikipedia.org, www.jamesak.sk