Po úteku z Československa sa usídlil v USA. Pracoval najprv pre americkú armádu, neskôr začal podnikať. Bol spolumajiteľom kasína v Las Vegas, venoval sa hotelierstvu a prenájmu nehnuteľností. Vyvíjal a podporoval charitatívnu a kultúrnu aktivitu Slovákov v zahraničí. Od roku 1993 bol predsedom Svetového kongresu Slovákov.

 

* 18.3.1923 (Uhorská /Záhorská Ves)              + 14.3.2003 (Kalifornia)

V mladosti poznával život i prostredie na Záhorí, vo svojej rodnej obci. Študoval na gymnáziu v Bratislave. Počas druhej svetovej vojny mu v bojoch pri Žiline zahynuli priatelia, jemu sa však podarilo tajne vrátiť do Bratislavy. Ako dezertér emigroval cez rieku Moravu do Pariža. Odtiaľ odišiel do USA, kde vstúpil do služieb americkej armády. Vo vrecku mal vtedy 20 dolárov. Prvý rok v USA strávil v kláštore v Pittsburgu, kde sa učil americkú angličtinu a účtovníctvo. Po roku odišiel do Kalifornie, začal podnikať v obchode a hoteliérstve. Zanedlho sa stal známou osobnosťou a veľmi úspešným podnikateľom. Bol jedným zo štyroch majiteľov kasína v Las Vegas. Vlastnil tam aj hotelový komplex a v Los Angeles bol majiteľom 2000 nájomných bytov.

 

Leopold Danihels spolu s manželkou vyvíjal na Slovensku rozličné charitatívne aktivity a sponzorsky sa angažoval aj v kultúre. Vytvorili tiež osobitný sociálny fond, do ktorého finančne prispievali aj ich americkí priatelia. Na znak ohodnotenia jeho činnosti v prospech Slovenska mu udelili Pamätnú medailu k vzniku Slovenskej republiky. V Spojených štátoch Amerických dostal Republikánsku senátorskú medailu slobody. Toto ocenenie dostali okrem iných aj bývalý prezident USA Ronald Reagan a bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová.

Leopold Danihelsbol v roku 1993 zvolený za predsedu Svetového kongresu Slovákov. V Amerike bol váženým človekom, o čom svedčia mnohé vyznamenania, napríklad Medaila slobody. Zdržiaval sa často na Slovensku a stál aj pri zrode samostatnej Slovenskej republiky. Veril v budúcnosť Slovenska : „ Verím, že Slovensko bude platnou časťou Európy a sveta, kde demokratické princípy ovládnu rozum, srdcia i mysle všetkých, čo tu žijú, nech sú akejkoľvek národnosti.”  Zomrel v Kalifornii 14.marca 2003.

Charakteristiku tohto významného (ako sa v Záhorskej Vsi hovorí) „ Uhrana „ môžeme nájsť vo venovaní jeho knihy Hľadanie rodného hniezda: „ Kniha je venovaná pamiatke môjho starého otca Mateja Bartalského, mojich rodičov a väčšine vrstovníkov, ktorí snívajú svoj večný sen na cintoríne v Záhorskej Vsi, mojej manželke, tiež mojej dcére a synom spolu s ich deťmi, všetkým Záhorákom a ľuďom Slovenska, roztrúsených v šírom svete. Má to byť spomienka na slabých, chudobných ľudí bez groša a skúseností v ďalekej cudzine, bez znalostí jazyka v boji so životom. “ V tomto venovaní sú vyjadrené jeho city k rodnej hrudi, ktoré ho viedli počas jeho života v zahraničí k mnohým humanitným, kultúrnym i sociálnym programom aj v prospech Slovenska.

 

Zásluhy nášho rodáka, bohatého citom i majetkom, veľkého mecéna, sú značné – napríklad štedro podporoval našich spisovateľov, deti v detských domovoch a nemocniciach, podporil náboženské programy a opravy kostolov, dal skrášliť a vybaviť aj náš kostol sv. Michala v Záhorskej Vsi.

Vo vtedajšej Uhorskej Vsi, kde sa narodil 18. marca 1923, v dome, dvore a ulici, kde sa hrával so svojimi rovesníkmi, kde sa o 16 rokov neskôr narodila a tiež s deťmi hrávala Lucia Poppová, sa rodili jeho sny do budúcnosti. Mal rád svoju Uhorskú Ves a takto na ňu spomína : „ … nadchýnal som sa pesničkami a zvykmi našich ľudí. Musím vám však úprimne povedať, že niekdajšia Uhorská Ves a jej obyvatelia patrili k elite Záhoria. Mali sme jednu z prvých vydláždených ciest, ktorá svedčila o zámožnosti obce. Pohraničná obec, rieka Morava a most… ma viedli aj k túžbe spoznať svet…“ A veru ten svet aj vo svojom živote spoznával. Už počas II. svetovej vojny utiekol cez Rakúsko a Čechy a ako civilný zamestnanec americkej Pattonovej armády cez Nemecko a Francúzsko do USA. Tam začal podnikať v hoteliérstve a postupne sa vypracoval na bohatého a vplyvného muža v USA a neskôr ovplyvňoval politický a kultúrny život aj na Slovensku. Stal sa významným predstaviteľom spolkového života Slovákov v USA a v roku 1993 bol zvolený za predsedu Svetového kongresu Slovákov.

Vo svete, najmä v USA, sa mu dostalo významných ocenení. V poslednom roku svojho života bol pripútaný na lôžko, jeho manželka a deti sa oň starali, ale nemohli zabrániť jeho smrti 14.marca 2003 v ďalekej Kalifornii, kde je aj pochovaný a kde žil viac ako 50 rokov.

Zdroj: Braňo Grman, www.slovacivosvete.sk, Oto Šimkovič