JUDr. Svetozár Hurban-Vajanský, vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban bol slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik. Pseudonymy: Belko Igor, Hlbocký, Igor, Igor Inovský, Igor Valach, Ján Krčazný, Ján Závora, Jaroš Dolský, Kvetuš Miloslav, Napreják. Zvaný aj „Patriarcha Slovákov“.

 

* 16.01.1847 (Hlboké)               + 17.08.1916 (Martin)

 

Vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban.  Narodil sa v Hlbokom, okres Senica ako syn Jozefa Miloslava Hurbana. Po gymnaziálnych štúdiách absolvoval Právnickú akadémiu v Bratislave (1870). Advokátsku prax vykonával v Trnave, Budapešti, Viedni, Bratislave. V rokoch 1874 – 1878 pôsobil ako advokát v Skalici. Počas vojny (1878) sa zúčastnil bojov o anexiu Bosny-Hercegoviny. V rokoch 1878 – 1898 bol redaktorom Národných novín v Martine a od roku 1906 šéfredaktor. Spolupracoval pri zakladaní časopisov Orol, Slovenské pohľady a letopisu Živena. Politicky od začiatku sedemdesiatych rokov aktívne pracoval v Slovenskej národnej strane. V pribehu štyroch desaťročí napísal a uverejnil niekoľko tisíc článkov. Bol dôsledným obrancom národného programu štúrovcov – najmä idey samobytnosti. S jeho menom je spojená obrana Memorandových práv slovenského ľudu, myšlienky oživenia slovenskej vzájomnosti v osemdesiatych rokoch. Aktívne sa zúčastňoval na spolupráci s predstaviteľmi českej kultúry. Odmietal však Masarykovu ideu čechoslovakizmu poporovanú hlasistami. V novinách a časopisoch ktoré redigoval propagoval myšlienku spolupráce utláčaných národov v Rakúsko-Uhorsku. Bol jedným z iniciátorov a organizátorov Národnostného kongresu v rokoch 1878, 1901, 1905, 1910 a stal sa hlavným ideológom slovenského národného hnutia v období dualizmu.

Literárna činnosť Svetozára Hurbana Vajanského je veľmi rozsiahla. Debutoval prózou Duchovia sudov (Skalica 1874). Publicistický charakter mali jeho práce: Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek pre búrenie (Martin 1900), Väzenské rozpomienky (Pitsburg). Cestopisy Dubrovník-Cetinje (1901), Volosko-Venecia (1910). Významné sú i besednice – prózy Katorska boka (1878), Lokrum (1879), Noc na skalách, Obrázky z ľudu (1880), Na Bašnárovom kopci. Jeho tvorba bola vo veľkej miere inšpirovaná literárnymi dielami I. S. Turgeneva. Medzi najvýznamnejšie Vajanského práce podľa literárnej vedy patria: Letiace tiene (1883), Suchá ratolsť (1884), Pustokvet (1893), Koreň a výhonky I-II (1895-96), Blíženci (1904-1911). Významné postavenie v slovenskej poézii má Vajanského zbierka Tatry a more (1890), diela L. N. Tolstého, I. S. Turgeneva. V monografii na počesť storočnice Štefana Moyzesa (1867) v súlade s faktografiou predstavil historické obdobie bojov slovenského národa za svoje práva. Tvorba S. H. Vajanského súborne vyšla ako Sobrané diela I-XII (1907-1913) v Martine, a I-XVIII v Trnave (1924-1936) Výber z poézie S. H. Vajanského (1956), Korešpondencia S. H. Vajanského I-III (1967,1968,1972). Luterárnym dielom S. H. Vajanského sa podrobne zaoberali poprední slovenskí literárni vedci a kritici W. Bobek, A. Matúška, J. Števček, P. Petrus.

Svetozár Hurban Vajanský zomrel vo veku 69 rokov v Martine, kde je i pochovaný. Vo vzťahu k svojmu otcovi J. M. Hurbanovi vyjadril vzácnu myšlienku, ktorá by mala byť i pre nás dôvodom na zamyslenie:

 

… „Ó víchry jasné,

aspoň Vy raz učte môj rozospatý,

krátkozraký ľud,

kto v žltej prsti Hlbokého drieme“ …

 

Som presvedčený, že každému Slovákovi – čitateľovi tejto knihy sa dostanedo rúk už školských laviciach niektoré z diel Svetozára Hurbana Vajanského. Aj to je dôkaz jeho veľkosti.

 

Svetozár Hurban pochádzal z národne uvedomelej rodiny, o tom niet pochýb. Ako synovi jedného z najvýznamnejších predstaviteľov štúrovskej generácie mu boli odmalička vštepované národné myšlienky. Už na štúdiách v Banskej Bystrici sa začal venovať literárnej tvorbe. Spočiatku sa orientoval na poéziu, no s neveľkým úspechom. V prípade mladých básnikov zvyčajne k talentu chýba životná skúsenosť, ktorá by ich tvorbe dodala  osobitý charakter. Tak to bolo aj s Vajanským. Životná skúsenosť, na ktorú si musel počkať, prišla krátko po ukončení štúdia na právnickej fakulte. A prišla v podobe povolávacieho rozkazu. V roku 1878 sa ako vojak rakúsko – uhorskej armády musel chtiac – nechtiac zúčastniť na okupácii Bosny a Hercegoviny. Slovan stojaci proti Slovanovi, táto skúsenosť sa vryla hlboko do Vajanského duše. Okrem negatívnych následkov však vojenská povinnosť mala aj kladný odraz v podobe zbierky Tatry a more. Tá priniesla reflexiu zážitkov z Bosny a aj úspech u odbornej verejnosti.

Potom sa Vajanský preorientoval na prózu. Začínal s rozsahovo menšími besednicami Obrázky z ľudu. Ako už názov napovedá, išlo v podstate o skice, v ktorých sa snažil s videním sebe vlastným zobraziť slovenský ľud. No preslávil sa predovšetkým rozsiahlymi spoločenskými novelami a románmi.  Rozsiahla novela Letiace tiene, v ktorej Vajanský prezentuje svoje skalopevné presvedčenie, že spása národa tkvie v spojení ušľachtilých predstaviteľov zemianstva a mladej inteligencie, by dnešného čitateľa asi príliš neupútala.

Román Suchá ratolesť tiež skôr prezentuje názor vízie budúcnosti národa než dejovo pútavý čitateľská zážitok. Vajanský písal skôr pre inteligenciu ako pre ľud. Nuž, tak sa ťažko stať populárnym, najmä ak sa autor k jednoduchému ľudu stavia s istou dávkou nadradeného intelektuálstva. Jeho spisba je pomerne prekombinovaná.

Aj medzi svojimi kolegami nepatril Vajanský vždy k tým najobľúbenejším. Rád totiž kritizoval. Ako to už býva, rady druhým sa vždy rozdávajú o niečo ľahšie, ako sa aplikujú na seba. Jeho obľúbeným terčom boli práve ženy spisovateľky. Vansová a Šoltésová si neraz vypočuli pomerne ostrú kritiku svojej práce práve z úst Svetozára Hurbana. Vansovú napríklad s obľubou kritizoval za prekombinovanosť diel. Všeobecne sa k úsiliu žien  prispieť k rozvoju slovenskej literatúry  staval pomerne odťažito. Miesto toho, aby dámam ako gentleman poradil, radšej trúsil občasné nepriateľské poznámky.

Ale aby sme z neho nerobili žiadneho mizogýna, takej Podjavorinskej fandil. Nič to, všetko je asi otázka osobných sympatií a aj národní dejatelia sa nimi občas nechajú ovplyvniť.

A tak bol Vajanský občas síce nevrlý a kritický, ale zato činorodý národovec. Nech sú mu teda občasné ,,temné“ chvíľky odpustené.

 

Zdroj: Ivan Knotek,  Záhorie 2006, martinus.sk