Redaktorka, vydavateľka, kolportérka, spisovateľka, podporovateľka ekumenického hnutia.Navštevovala nemeckú meštiansku školu a ústav školských sestier vo Viedni, študovala rímske právo, cudzie jazyky a esperanto.

 

* 01.03.1880 (Petrova Ves)             + 25.09.1953 (Holíč)

 

„Kopčaňáci“ môžu byť právom hrdí na mnohých významných ľudí celoslovenského významu, ktorí sa v našej obci narodili alebo v nej žili. Jednou z nich je Jozefína Marečková, redaktorka, vydavateľka, kolportérka, spisovateľka, podporovateľka ekumenického hnutia, ale predovšetkým roduverná Slovenka.

Jozefína Marečková sa narodila 1.3.1880 v Petrovej Vsi. Otec Ján Mareček bol evanjelik, rodák z Kunova a matka Anna Daňková, katolíčka, narodená v Kopčanoch. Chudobní rodičia odišli za prácou do Viedne, kde jej otec v roku 1886 zomrel. Mala dvoch bratov, obaja padli v 1.svetovej vojne. Matka s deťmi sa ťažko prebíjala životom. Vo Viedni malá Jozefína navštevovala materskú a ľudovú školu, študovala na nemeckej meštianskej škole a 3 roky na ústave školských sestier. Už počas štúdií si musela zarábať na živobytie. V r.1897 ako sedemnásťročná prišla do Budapešti. Vystriedala tu niekoľko zamestnaní. Bola robotníčkou, čašníčkou a zároveň skúmala mravy nočného života. Zkúsenosti z tej doby uložila v knihe „Malé poviedky pre veľké deti“. Kniha vyšla pôvodne v Lipsku v r.1913. Peštianska tlač knihu veľmi skritizovala a nedoporučila ju čítať. Ale práve tým vzbudila o knihu vo verejnosti taký záujem, že roku 1914 ju musela vydať v maďarčine. Musela si ju aj sama distribuovať, lebo bola maďarskými kníhkupcami čiastočne bojkotovaná. Potom už častejšie písala aj po maďarsky. V r.1916 kniha vyšla i v českom preklade v malom náklade 500 výtlačkov a ten sa rýchlo minul. Preto v r.1924 vyšla kniha v druhom vydaní pod názvom „Budapeštské mravy“. Veľmi túžila po vzdelaní a poznávaní sveta. Žila a pracovala v Bupapešti. Za ušetrené peniaze si kupovala poučné knihy, učila sa latinčinu, gréčtinu, maďarčinu, nemčinu, angličtinu a esperanto /ovládala 10 rečí slovom i písmom/, študovala svetové dejiny i rímske právo. Pre záľubu v klasických vedách bola nazývaná svojími známymi „Puella Classica“/Klasické dievča/. Potom navštívila viac štátov. V r.1904 bola šesť mesiacov v Paríži, aby sa zdokonalila vo francúžštine a tu napísala svoje dve prvé novely. V r.1910 vyšli jej etické články v budapeštských časopisoch. Prvú knihu vydala v r.1911 v Lipsku pod názvom „Lebenserfahrungen in Poesie und Prosa“. V r.1912 absolvovala rýchlopis a strojopis v Budapešti. Písala si s esperantistami z rôznych krajín. Ale aj napriek týmto životným periperiám si v cudzom svete udržala slovenské povedomie a materinskú reč. Po 1.svetovej vojne sa z Budapešti presťahovala do Bratislavy a telom a dušou sa pustila do novinárskej práce. Pretože svet dovtedy poznal len nemecko-maďarské mesto Pressburg alebo Pozsony a aby spopularizovala slovenský názov Bratislava, začala vydávať v nemčine časopis „Bratislavaer Post“ a už roku 1919 ho posielala do Čiech, Rakúska, Nemecka a Švajčiarska. V ňom informovala o mnohých udalostiach, ktoré sa v Bratislave odohrávali po jej obsadení československým vojskom. V roku 1920 už časopis vychádzal ako dvojtýždenník v slovenčine pod názvom „Bratislavská pošta“ a predával sa po 50 halieroch. Všetko robila sama. Bola redaktorkou, vydavateľkou, expedientkou i kolportérkou. Peniaze na papier a tlač získavala nielen z predaja časopisu, ale i kolportážou svojích kníh v slovenčine. S plecniakom pešo chodila po slovenských mestách a dedinách ako kedysi Matej Hrebenda, získavala nové správy, prispievateľov i čitateľov. Do práce za národ vložila všetku svoju silu a obetovala i peniaze. Nežiadala ich od vtedajších vládcov, aby bola nezávislou a mohla nestranne informovať svojich čitateľov. Časopis bol obľúbený najmä medzi Slovákmi v Amerike. Obsah bol pestrý a zaujímavý. Ťal do živého, kritizoval vládne i opozičné strany a nešetril ani duchovných, keď sa previnili. Preto mala Marečková veľa nepriateľov. „Bratislavská pošta“, ktorá mala v r.1925 podnázov: „Slovenský, nestranný, necirkevný, neodvislý, ľudovýchovný, obrázkový mesačník, písaný v duchu čisto slovenskom a republikánskom. Spolupracovník je každý povedomý Slovák, každý úprimný Čech. Heslo časopisu: Len mŕtva ryba pláva s prúdom!“, vychádzala do r.1927 /vrátane/. V časopise uverejnila mnoho zaujímavostí o Záhorí aj o naších Kopčanoch. Dva ročníky Bratislavskej pošty /1923, 1924/ nahradila vydaním neperiodických brožúr pod názvom „Duchovné prúdy necirkevné“, resp. „Duchovné prúdy cirkevné“, ktorými chcela prispieť k rozvoju ekumenického hnutia. Podporovala ho i zakladaním ekumenických krúžkov. V ekumenizme na Slovensku patrila k prvým priekopníkom. Články a úvahy uverejňovala v domácich a zahraničných časopisoch. Okrem vlastného mena používala i niekoľko pseudonymov: „Katarína Petroveská“, „Puella Classica“, „Slovenská pozorovateľka“, „Tetička Inka“. Literárna činnosť Jozefíny Marečkovej je veľmi rozsiahla a mnohostranná. Písala beletristické práce s nábožensko-výchovnou tématikou s moralizátorskou tendenciou: „Gabriel“/1913/,  „Báchorky“/1917/,  „Történet a hét városról“/1918/,  „Plavá Emma“/1919/,  „Poslední budú prvými“/1919/,  „Pozde“/1919/,  „Posledná skúsenosť“/1920/,  „Jeden pánsky človek“/1920/,  „Peštiansky ideál“/1920/,  „Koniec egoizmu“/1922/,  ai.,  publicistické práce: „The Splendid Isolation“/1917/,  „Zu spät“/1917/,  „Modloslužba a bohoslužba“/1918/,  „Kto vládne na Slovensku?“/1921/, „Kultúrna práca v Bratislave“/1922/,  ai., ale tiež aforizmy, bájky, reportáže po nemecky, maďarsky, anglicky, esperanto, česky a slovensky. Vrcholom jej diela je dvojzväzková práca „Duchovné prúdy v našej republike“ /1918-1930/ /1926,1930/. Na základe vlastného výskumu, výskumu domácich a zahraničných prameňov i medzi krajanmi v zahraničí spracovala rozsiahle dielo, v ktorom podala abecedný prehľad všetkých cirkevných organizácií a náboženských spoločností v 1.ČSR. Každá cirkev vystupuje vo svojej materinskej reči. V knihe sú texty slovenské, české, nemecké, maďarské, poľské, anglické, francúzske, esperantské. Týmto dostávame i národnostný obraz z prvej republiky. Bolo to priekopnícke dielo, prvé tohto zamerania na Slovensku. Jozefína Marečková svoje literárne práce vydávala vlastným nákladom a prevažne sama ich aj kolportovala. Bola členkou Spolku vychovatelů a nakladatelů časopisů a periodických spisů v Prahe, Slovenského abstinentského zväzu, Slovenského esperantského združenia, Modrého kríža ai.

V rokoch 1936 – 1949 žila Jozefína Marečková v našich Kopčanoch, najskôr s matkou, po jej smrti sama v miestnosti starého obchodu, kde mala uskladnený aj cenný archív amerických a európskych tlačív, hlavne novín, kde sa pokúšala zrásť s dedinským prostredím. Hoci u nás v r.1938 založila samovzdelávací krúžok, pracovala s mládežou, nemala úspech. V očiach starších občanov zostala cudzorodým prvkom, lebo sa od nich líšila vzdelaním i náboženskými názormi.

Keď sa zhoršil jej zdravotný stav, presťahovala sa do Domu dôchodcov v Holíči. Pri jej sedemdesiatke v r.1950 dostala vrelé gratulácie od viacerých významných osobností z celej republiky. Český evanjelický časopis Kostnické jiskry o nej napísal: „Celý jej život bol bojom priekopníčky – proletárky zachvátenej ideálom kresťanského humanizmu a sociálnej spravodlivosti. Vyšla z nich a poznala kruhy slovenskej biedy vo Viedni ešte z čias Rakúsko-Uhorska, ktorú opisuje v nevydanom životopise. Nik nezachytil tak tieto hlbiny ako ona!“  Zomrela zabudnutá v Domove dôchodcov v Holíči dňa 25.februára 1953 a je pochovaná na holíčskom cintoríne.

Jozefína Marečková zostala celý život slobodná. Žila a obetovala sa pre národ. Dvíhala jeho mravnú, informačnú a národnú úroveň. Altruisticky sa dala iným. Bola ženou s veľkým srdcom. Napriek jej životným postojom, priekopníckym činom, rozsiahlemu literárnemu dielu je takmer neznáma a zabudnutá. Preto stále čaká na svojich objaviteľov a propagátorov.

 

Text : PhDr.Vladimír Grigar, kronikar Kopčian

Zdroje: www.snk.sk, www.saske.sk