bethlen

 

Náboženské nepokoje mierom vo Viedni sa neupokojili a prepukli po smrti Bočkaja, keď sa sedmohradským kniežaťom stal Gabriel Bethlen. Tento so zbraňou v ruke podnikol útok na Ferdinanda II. a podarilo sa mu zmocniť takmer celého Uhorska. Roku 1620 zvolal Bethlen snem do Banskej Bystrice, ktorý ho zvolil za kráľa a nariadil zvoliť obrancov pre všetky tri cirkvi. Bethlen však voľbu za kráľa neprijal a po porážke Čechov na Bielej hore uzavrel s cisárom roku 1622 mier v moravskom Mikulove.

Uzatvorenie mieru v Mikulove, to bol  posledný úkon v bethlenovskej epizóde nespokojnosti Uhorskej šľachty s cisárom. Predchádzalo tomu pochodovanie povstaleckej armády Záhorím.  Koncom apríla 1620 Bethlen prikázal rozložiť vojsko medzi Holíčom a Skalicou. Koncom januára 1621 sa povstalci v Skalici vzdali cisárskym bez boja. Bethlen pod vedením I.Thurzu a Š.Horvátha vyslal  vojsko, ktoré časť cisárskych porazilo, ale Skalicu neobsadilo. Povstaleckou charakteristickou črtou bolo rabovanie. Tak aj 21.10.1623 oddiel husárov Jána Colora zo Šaštína v ktorom boli Turci a Tatári, prepadol Gbely, vypálil kaštieľ Imricha Czobora, kostol a školu. Povstalci nielenže rabovali a vypaľovali, ale brali do zajatia aj obyvateľstvo, čo je potvrdené z Moravského Sv.Jána, keď odvliekli 26 obyvateľov schovávajúcich sa v lese.

V Gbeloch a v Holíči sa nachádzajú mestské časti s názvom Betlehém. Je predpoklad, že tento názov vznikol po vojenských táboroch Bethlenových povstalcov.

Ľudové porekadlo hovorí, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. A tak je to i teraz. Nestačilo drancovanie od povstalcov, ale prišla i Tridsaťročná vojna, nazývaná aj náboženská či celoeurópska v ktorej „na vrch“  mali Švédi. Dostali sa aj na Slovensko. V roku 1645 vstúpilo bez boja do Skalice švédske vojsko vedené Robertom Duglasom. No a nešťastie pokračovalo aj po urovnaní európskeho konfliktu. V roku 1663 Turci dobili pevnosť Nové Zámky, čo im umožnilo plienenie na Slovensku. Na Záhorie prešli cez Bielu horu kde drancovali, vypalovali a brali obyvateľstvo do otroctva. Cez Senicu a Skalicu robili výpady aj na Moravu. Neustále vojnové udalosti a následná bieda dali podnet k ďalšiemu, druhotnému javu a tým bolo zbojníctvo. V apríli roku 1666 píše  skalický slúžny Melichar Hajossy o veľkom rozmnožení zbojníkov, ktorí lúpia, mučia a vraždia ľudí. Táto informácia dáva podnet aj k zamysleniu nad názvami v Gbeloch ako bola „zbojnícka studnička“ na Psích horách (alebo aj Prahánky) pod Ostrým vrchom, či najvyšší bod nad Gbelami a to Šibenice.

Autor: Ing. Miroslav Čársky