Sviatok svätého Valentína sa začal v katolíckej cirkvi oficiálne sláviť počas pontifikátu pápeža Gelasia I., 14. februára roku 496. Vo svojej podstate vlastne nahradil pohanské sviatky zv. luperkálie, ktoré sa od nepamäti v Ríme slávili 15. februára. Luperkáliami Rimania oslavovali známu rímsku vlčicu, ktorá odchovala legendárnych zakladateľov mesta Romula a Rema. V tom čase sa slávili po celej krajine aj dni bohyne plodnosti Juno, ktoré boli spájané s rituálnymi očistami od zla a s oslavou ženskej plodnosti pred začiatkom nového roka, ktorý sa v Starovekom Ríme začínal 1. marca. Ženy a dievčatá boli pri tejto príležitosti obdarovávané kvetmi. Tieto oslavy často prerastali do bujarých a neviazaných orgií a preto ich pápež Gelasius I. v roku 494 zakázal. Aby však cirkev obyvateľom „nahradila“ ich obľúbený sviatok, presunula ho o jeden deň skôr a zasvätila ho svätému Valentínovi, ktorému zverila do opatery snúbencov a zamilovaných.

Najstaršiu zmienku o svätom Valentínovi nachádzame v spise Martyrologium Hieronymianum, pochádzajúcom z 5. – 6. storočia. Ide vlastne o zoznam kresťanských mučeníkov, ktorého autorstvo sa pripisuje svätému Hieronymovi. V tomto diele, rovnako ako v dokumente z 8. storočia sa dozvedáme o mučeníckej smrti svätého Valentína.

Svätý Valentín a jeho skutky vo svojom diele Zlatá Legenda (Legenda aurea) z rokov 1255 – 1266 uvádza aj historik Iacop da Varazze.

Valentínovo meno nesú jedny z katakomb v Ríme.

 

Svätý Valentín
Pochádzal z mesta Terni na juhu dnešného talianskeho regiónu Umbria. Dátum narodenia nie je známy. V roku 197 sa v rodnom meste stal biskupom. Neskôr pôsobil v cisárskom Ríme, kde sa počas jeho života vystriedalo na tróne viacero vladárov. Skutky, vďaka ktorým si naň všetci zamilovaní na začiatku februára spomínajú, sa spájajú s vládou cisára Claudia II.

Claudius bol známy svojou záľubou vo vojnových výpravách a odporom k rodinným vzťahom svojich legionárov. Zastával názor, že ženatý vojak starostlivosťou o rodinu oslabuje svoju bojaschopnosť a obetavosť. Preto zakázal svojim vojakom uzatvárať manželstvá. Práve kňaz Valentín tento zákaz ignoroval a naďalej tajne sobášil zaľúbené páry. Tu možno hľadať pôvod sviatku zamilovaných, ktorý všetci zaľúbenci oslavujú na deň Valentínovej smrti – 14. februára.

Jeho konanie sa donieslo cisárovi, ktorý dal rebelujúceho kňaza uväzniť. Vo väzení liečil chorých kresťanov. 14. februára 269 kat mečom ukončil jeho život. Pred svojou popravou stihol prinavrátiť zrak a sluch postihnutej dcére svojho žalárnika, do ktorej sa, podľa legendy, dokonca zamiloval. Jej otca, Asteria, uzdravenie dcéry presvedčilo o moci Ježiša Krista a s celou svojou rodinou sa mu dal pokrstiť. V súvislosti so sudcovou dcérou sa traduje, že pred svojou smrťou poslal dievčaťu lístok s podpisom „Od Tvojho Valentína.“

14. februára ho väznitelia vyvliekli von a na Via Flaminio pri známom Mulvijskom moste ho sťali. Jeho traja učeníci Valentínovo telo previezli do svätcovho rodného mesta kde ho aj pochovali a nad jeho hrobom postavili jemu zasvätenú baziliku (tu, avšak v chráme prestavanom v 17. storočí odpočívajú dodnes). Na podnet pápeža Pavla V. sa v roku 1605 uskutočnil archeologický prieskum, pri ktorom boli pozostatky svätého Valentína objavené. Lebka bola oddelená od trupu čo dosvedčovalo usmrtenie sťatím.

Okrem tohto chrámu sa dnes relikvie svätého Valentína nachádzajú aj n iných miestach; napr. lebka je uložená z rímskej Bazilike Santa Maria in Cosmedin.

Zdroj: wikipedia.org
Foto: Janez Valentin Metzinger, Svätý Valentín, 18. stor., olej na plátne, Kostol Nanebovzatia Panny Márie, Ľubľana