Historické dokumenty rozprávajú príbehy jednotlivcov i národov, podľa nich dokážeme krok za krokom poskladať mozaiku životov obcí a miest. Sú svedectvami doby, zachytávajú nálady, myšlienky a možno i túžby svojich autorov. Jednými z takýchto dokumentov sú aj staničné kroniky, resp. pamätné knihy železničných staníc, prinášajúce pohľad na históriu tých miest, ktoré „stáli pri trati“. V Československej republike sa tieto pamätné knihy písali od roku 1923. V železničnej stanici Gbely sa začala takáto kniha viesť od 1. decembra 1923 a jej pisateľom bol prednosta stanice Pavel Buchar, pôvodom z Čiech, takže aj kronika je v sledovanom období písaná v českom jazyku. Nebolo to nič neobvyklé, po vzniku ČSR prichádzali na Slovensko početní českí úradníci či učitelia s cieľom vypomôcť Slovákom, kým nebudú sami schopní obsadiť tieto pracovné pozície. Pavel Buchar nastúpil do úradu začiatkom decembra 1918.
V úvode kroniky sa dozvedáme o polohe stanice, ktorá ležala na trati Kúty – Veselí nad Moravou. Pôvodná trať Devínske Jazero – Skalica bola otvorená 1. októbra 1891. Stanica bola od mesta vzdialená 3 kilometre. V tomto roku mali Gbely 3500 obyvateľov, ktorí sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, drobní roľníci pracovali na svojich poliach, chudobnejší obyvatelia hľadali obživu v cudzine (najmä v Amerike) alebo pracovali na veľkostatkoch, ktoré boli po roku 1918 zriadené z bývalých majetkov cisárskej rodiny.
Prednosta stanice zachytil okolnosti objavenia a zriadenia známych naftových vrtov, ktoré Gbely dostali do povedomia širšej verejnosti na celom Slovensku i v zahraničí. Podľa jeho záznamov mal samotár Ján Medlen v blízkosti dráhy piesčité a močaristé políčko, na ktorom pri práci odhodiac zápalku spozoroval zvláštny jav. Voda, do ktorej zápalka dopadla, horela. Uvedomil si, že to nehorí voda, ale plyn, unikajúci zo zeme. Keďže sa stránil ľudí, svoj objav neoznámil, ale vybudoval si pri tomto mieste chalupu a plyn zachytával a vykuroval ním svoj príbytok. Keď v roku 1913 jeho domov zhorel a následné vyšetrovanie zistilo príčinu požiaru (veľký tlak plynu), o ložisko sa začali zaujímať úrady. Terén bol podrobený dôkladnému geologickému prieskumu,ktorý zistil nielen prítomnosť plynu, ale i jemného oleja. Podľa ďalších zdrojov sa prvá vrtná sonda začala vŕtať 28. októbra 1913 a podarilo sa objaviť ložisko vzácnej ťažkej ropy. Dňa 13. januára 1914 sa začalo v Rakúsko-Uhorsku po prvý raz s ťažbou ropy, a to práve v Gbeloch. Podnik sa vzmáhal, počty jeho zamestnancov rástli, ako aj množstvo vyťaženej suroviny. V roku 1914 pracovalo v podniku 140 zamestnancov, pričom sa vyťažilo 1630 ton ropy, v roku 1918 mal podnik už 402 zamestnancov a vyťažil až 9586 ton. Koncom roku 1918 bolo navŕtaných 70 studní.
Ďalej sa v pamätnej knihe dozvedáme o situácii, ktorá vládla v Gbeloch v období vzniku Československej republiky. O jej vyhlásení sa Gbelčania dozvedeli už 29. októbra 1918 od poručíka Bederku, ktorý prišiel z moravského Hodonína a oznámil túto historickú udalosť pri miestnom kostole. Následne sa vytvorila 7-členná národná rada, jej úlohou bolo starať sa o správu a bezpečnosť v meste. Zároveň s Bederkom prišlo do Gbiel i osem žandárov, aby dohliadali na situáciu. Podľa slov autora záznamov prijalo miestne obyvateľstvo vyhlásenie samostatnosti s nadšením, avšak našli sa aj jednotlivci, ktorí si vykladali pojmy sloboda a voľnosť po svojom, dopúšťali sa surovostí, drancovania, krádeží a demolácie domov. Pritom najviac týmito prechmatmi trpeli miestni židia, keďže mali v rukách obchody s rôznym tovarom. Takáto situácia tiež vládla v mnohých iných obciach a mestách na Slovensku. Žandárom a starším miestnym obyvateľom sa našťastie podarilo zakrátko zjednať v Gbeloch poriadok.
Rok 1919 priniesol niekoľko zaujímavých udalostí. Naftové ložiská upútali pozornosť aj novej vlády, preto ich 15. januára 1919 navštívil prvý minister verejných prác František Staněk. Rozprúdil sa i spolkový život, bola založená Telocvičná jednota Sokol. V máji 1919 sa konala prvá schôdza, ktorá sa tešila mimoriadnej účasti. Na prvé výročie vzniku republiky bola usporiadaná slávnosť, počas ktorej bola zasadená „lipa slobody“. Na slávnosti predviedli pred verejnosťou svoje cvičenie aj mladí členovia Sokola.
Pri záznamoch z roku 1920 bol autor pamätnej knihy veľmi skúpy na slovo, za zmienku mu stálo hlavne vyzdvihnutie popularity naftových vrtov, ktoré aj tento rok (konkrétne 27. apríla) poctil návštevou ďalší minister verejných prác Antonín Hampl. Neutíchajúci záujem o vrty pretrvával i v nasledujúcom roku, keď ich 13. mája 1921 navštívil minister československých štátnych železníc Ing. Burgen. Prišlo tiež k dostavaniu moderného automatického mlyna „Bratia Pilárikoví“, ktorý bol dokončený 1. augusta. Bol určený pre obchodné mletie, spočiatku však mlel obilie len pre obyvateľstvo z okolia. Okrem toho bola vybudovaná kompresná plynová stanica na zachytávanie jemného plynu, ktorá zahájila činnosť 1. decembra 1921. Denne bolo zachytených priemerne 300 kubíkov plynu.
Ani rok 1922 sa neobišiel v Gbeloch bez návštevy ministra, tentokrát na prehliadku ropných nálezísk zavítal minister verejných prác Alois Tučný. Prednosta k zápisu o jeho návšteve pripojil poznámku „žel že nemáme ministrů tolik, kolik má rok dnů, měli bychom denně oslavu“. Rok 1923 sa niesol v znamení volieb do obecného zastupiteľstva. Ako píše Pavel Buchar „srpen letošného roku byl skutečně mesícem parným teplo bylo i v chládku a plnou parou pracovaly obě místní politické strany, by co nejvíce hlasů voličských soustredili ku svojí straně….“. Voľby boli nakoniec úspešné pre Slovenskú ľudovú stranu, ktorá získala dve tretiny miest v obecnom zastupiteľstve. V tomto roku bola dokončená aj mostná váha, postavená na pozemku dráhy firmy Uhersko-Ostrožský cukrovar bratov Mayov.
Od 1. januára 1924 bola na železničnej trati Gbely – Kúty otvorená osobná zastávka Gbely – doly, postavená nákladom štátnych naftových vrtov. Mesto v tomto roku postihlo nešťastie, 16. júla vyhorel do základov spomínaný moderný mlyn bratov Pilárikovcov, podľa dohadov bol tento požiar založený úmyselne, avšak páchateľ nebol odhalený. Škodu na objekte odhadli na 1,5 milióna Kč.
Ako sa hovorí, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a táto ľudová múdrosť v plnom rozsahu platila aj pre Gbelčanov, ktorých každodenný život narušili v roku 1925 tri nešťastné udalosti. Výpomocný staničný majster Jan Lepší sa 4. februára vybral na poľovačku na divé husi a v presvedčení, že strieľa na vydru plávajúcu na rieke Morave, postrelil rybára Štefana Križana z Kopčian 9-timi brokmi do tváre a ruky. O niekoľko dní na to, 17. februára, bol pri svadobnom veselí na dvore hostinca zabitý bodnutím do pľúc Martin Tomeček, syn richtára a stúpenec Slovenskej ľudovej strany. Pisateľ pamätnej knihy tento zápis označil poznámkou „politická vražda“. A aby toho nebolo málo, 4. marca bol výpomocný strážnik na trati Josef Sajter ťažko zranený prichádzajúcim vlakom. Stroj ho zachytil, keď sa snažil zachrániť život vlastnému dieťaťu, ktoré vbehlo na koľajnice.
Stanicu v Gbeloch v tomto roku postihlo zníženie stavu zamestnancov, čím bola sledovaná úspora prostriedkov, z pôvodného počtu 8 členov personálu (1 prednosta, 2 výpravcovia, 4 výhybkári, 1 pomocník) sa ich počet zredukoval na 5 (1 prednosta, 1 výpravca, 2 výhybkári, 1 pomocník). Aj na Záhorí sa v medzivojnovom období masovo rozmohlo pestovanie cukrovej repy, o čom svedčia zápisy prednostu gbelskej stanice Buchara. Kým v repnej kampani za rok 1922/23 bolo z miestnej stanice vypravených 241 vagónov s 3141 tonami repy, za rok 1925/26 to bolo už 491 vagónov naložených 7811 tonami tejto plodiny. Čo sa týka ťažby ropy v miestnych ložiskách, táto v roku 1925 mala klesajúcu tendenciu oproti predchádzajúcemu obdobiu, v priemere sa denne vyťažilo asi 20 ton. Veľmi biedny a neuspokojivý bol stav miestnych komunikácií spájajúcich stanicu s okolitými obcami. Existovali obavy, že sa tento stav zhorší natoľko, že nebude možné po nich prepravovať tovar k železnici.
Zápisy z roku 1926 v pamätnej knihe z neznámych príčin chýbajú a v nasledujúcich rokoch sa v podstate obmedzujú predovšetkým na dianie priamo na železnici. Dozvedáme sa, že znižovanie stavu železničných zamestnancov pokračovalo aj v nasledujúcom období, v roku 1927 v miestnom železničnom úrade pracovali len 4 osoby (1 prednosta, 1 komerčná sila a 2 pomocníci). V roku 1928 odišiel prvý pisateľ staničnej kroniky Pavel Buchar do výslužby, nahradil ho Josef Dušek. Produkcia ropy aj v tomto roku oproti roku minulému klesala. Nedostatok personálu na stanici si vyžadoval veľké pracovné nasadenie ostávajúcich zamestnancov, dokonca sám prednosta bol natoľko vyťažený, že svoje povinnosti vykonával zhruba 15 hodín denne, od 6.00 do 21.00. Podľa nového pisateľa sa nálady medzi obyvateľstvom voči železnici a železničnému personálu zhoršovali: „Jak i jinde, tak i zde jest pozorovati velkou zaujatost proti dráze i proti želez. personálu. Časy, když železničář byl vážen, jíž minuli…“ 
Prednosta Josef Dušek neostal v gbelskej stanici príliš dlho, koncom roka 1930 bol preložený do Bílovíc nad Svitavou na Morave (tu nečakane zomrel 24. novembra 1931), na jeho miesto prišiel František Faltys, pôsobiaci predtým v Holíči. Ak chceme vedieť, aká bola frekvencia dopravy, osobnej alebo nákladnej, kronika nám to prezradí. V roku 1930 predali 33 851 lístkov (o 497 lístkov menej ako v predchádzajúcom roku), naložili 1839 vagónov (932 naftou, 384 repou a 221 zemiakmi) a vyložili celkovo 1445 vagónov. Ropa sa v tomto roku ťažila len v jednej zmene z piatich sond, pričom by sa podľa názoru autora záznamov mohlo ťažiť v troch zmenách z 9 sond. Príčinou tejto zníženej ťažby bol nedostatok odbytu. Okolité obce, ako aj samotné Gbely, trápilo v roku 1930 nepriaznivé počasie. Výdatné dažde skomplikovali priebeh repnej kampane. Vozy s repou mohol dostať z polí na cesty len traktor a tam museli byť do nich zapriahnuté dva páry koní. Následkom toho zostala časť úrody na poliach a tá mala byť odvezená do liehovaru v Adamove. Stále zhoršujúci sa stav ciest, na ktorý upozorňovali autori zápisov už v polovici 20. rokov, viedol k tomu, že okolité obce Unín, Petrova Ves a Radimov boli nútené odvážať tovar do staníc v Holíči alebo Šaštíne, ktoré boli pre ne vzdialenejšie ako gbelská stanica.
V tretej dekáde 20. storočia postihla naftové vrty kríza, prichádzalo v znižovaniu stavu zamestnancov, ako sa uvádza v pamätnej knihe v roku 1932. V novembri tohto roku bola dokonca zrušená kompresná stanica na zachytávanie plynu a strojové zariadenie bolo poslané do stanice Vlkoš – Kelčany na Morave, kde mala byť zriadená nová kompresná stanica. Toto obdobie prinieslo záhorskému regiónu aj celkové zvyšovanie nezamestnanosti, čo sa tiež prejavilo na počte prepravených osôb. V roku 1932 predali už len 19 011 lístkov, čo bolo o viac ako 5 000 menej v porovnaní s rokom 1931. Isto to súviselo s celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá trápila jednotlivé krajiny. Železniciam začala rásť konkurencia v podobe automobilových prepravcov. Takýmto bol v Gbeloch mlynár Pilárik, vlastniaci nákladné auto, ktoré využíval na prepravu rôzneho tovaru po okolí, čím železnice prichádzali o zisk. Na odstránenie tejto konkurencie podnikli železnice rôzne opatrenia na tratiach a cestách. Kde „hrozila“ automobilová konkurencia, zaviedli prepravu vlastnými autobusmi alebo autami.
Predpisy zavádzané pre železničnú dopravu podstatne ovplyvňovali život obyvateľov obcí a miest ležiacich pri trati. V roku 1933 zdraželi cestovné mesačné lístky pre žiakov o 100 %, čo ale neprinieslo železniciam očakávaný nárast tržieb. Rodičia mnohých žiakov, ktorí predtým navštevovali školy v Holíči alebo v Skalici, preložili svoje deti do miestnej rímskokatolíckej ľudovej školy, aby tak ušetrili na cestovnom. Frekvencia osobnej prepravy tak naďalej klesala. Gbelčania sledovali aj politické dianie v republike, do záznamov v pamätnej knihe sa dostalo odstúpenie T. G. Masaryka z funkcie prezidenta 14. decembra 1935 a následné zvolenie Edvarda Beneša za hlavu štátu. Ako prezidenta Masaryka vnímali jeho súčasníci, najlepšie vidieť zo zápisu prednostu stanice z roku 1937: „President Osvoboditel Tomáš G. Masaryk usnul v noci ze dne 13. na 14. září 1937 na věky. Dobojoval poslední zápas, zápas se smrtí a snad první zápas jeho života, ve kterém nezvítězil. Je těžko slovy vyjádřiti bol a smutek, který všichni máme: odešel největší muž národa. Dílo presidenta Osvoboditele jest a bude živé, i když jeho odňala nám neúprosně smrt.“ V roku 1937 prišlo k zlepšeniu situácie v naftových vrtoch, prejavilo sa to prijímaním väčšieho počtu robotníkov a absolventov banských škôl, ako aj zvýšením ťažby surovej nafty. Dokonca prišlo i k ukončeniu opravy cesty z Petrovej Vsi do Gbiel, s ktorou sa začalo ešte koncom predchádzajúceho roka.
Keď bola 23. septembra 1938 vyhlásená v Československu mobilizácia, znamenalo to pre Gbelčanov a obyvateľov okolitých obcí zmenšenie civilnej premávky na železničnej trati. Rušne a vozne boli totiž použité k vojenským účelom. Následne 27. septembra prevzalo správu štátnych naftových vrtov vojsko. Veliteľ kapitán Vrba bol spolu s 52 mužmi ubytovaný v staničnej reštaurácii u Semerku. Vznik samostatnej Slovenskej republiky v marci 1939 priniesol odsun českých zamestnancov železníc z územia Slovenska a ich premiestňovanie k Česko-moravským železniciam. Ich miesta boli obsadzované Slovákmi a i keď títo nemali dostatočné skúsenosti, podľa zápisov v pamätnej knihe „zvládli s pomocou starších železničiarov Slovákov svoje úlohy tak, že poruchy vážnejšieho rázu v preprave nenastali. Taktiež dejinné udalosti v Európe, neporušili riadny chod S(lovenských) Ž(elezníc), akoby sa zdálo.“ Zo zápisov vidíme, že s výmenou personálu sa začali pamätné knihy viesť po slovensky. V Gbeloch na jar roku 1939 bola dokončená stavba meštianskej školy, v ktorej sa začalo riadne vyučovať. Potom sa už v Európe rozpútal vojnový oheň, ktorý na určitý čas zmietol Československú republiku z mapy sveta.
Zápisy v pamätnej knihe stanice Gbely poskytujú určitý obraz o živote obyvateľov mesta v období prvej ČSR, vidíme z nich, že ich trápili mnohé problémy, s ktorými musia zápasiť Gbelčania, resp. obyvatelia mnohých častí Slovenska aj dnes, ako sú zlý stav ciest, znižovanie personálu na železniciach, nezamestnanosť atď. Keďže sa staničné kroniky, resp. pamätné knihy vedú do súčasnosti, je možné, že o súčasnom osude stanice v Gbeloch sa v budúcnosti dozvedia zaujímavé informácie aj nasledujúce generácie.

Pramene a literatúra
Slovenský národný archív, Zbierka staničných kroník, inv. č. 64.

http://www.nafta.sk/sk/historia-tazby-ropy-plynu-na-slovensku

Zdroj: Záhorské múzeum, Ivana Červenková