Zánikom Veľkomoravskej ríše sa vytvorili podmienky k rozdeleniu kompaktného územia v povodí rieky Moravy. Záujem o celé toto územie prejavili všetky tri v strednej Európe novoformujúce sa stredoveké štáty. Okrem krátkeho obdobia na začiatku 11. storočia, kedy ho obsadil poľský Boleslav Chrabrý, boj o Pomoravie sa stal záležitosťou Česko – Uhorskou.

Záujmy dynastií Přemyslovcov a Arpádovcov o tento priestor sa prekrývali, a keďže ani jeden z týchto štátov nemal dosť síl obsadiť ho celý, vytvára sa zárodok štátnej hranice, ktorej zosobnením je rieka Morava ako prirodzená prekážka častých vojensko – lúpežných útokov z oboch strán.

Napriek dôležitosti otázky hranice moravsko-uhorskej sa stredoveké písomné pramene tejto problematike venujú len okrajovo. Nie veľkú starosť si s určením hranice robili „hlavy“ zainteresovaných stredovekých štátov, a preto ani táto nebola potvrdená žiadnym medzištátnym aktom.

Český štát sa od polovice 11. storočia za podpory nemeckých kráľov zabezpečuje na dolnom toku rieky Moravy (vznikajú hrady Břeclav, Hodonín, Spytihnev) využívajúc utlmenie uhorského expanzívneho tlaku týmto smerom a jeho orientáciu na juh).1

O pokračovaní hranice na ľavobrežnom prítoku Moravy rieke Olšave nás informuje jeden z málo prameňov, o ktorý sa pri mapovaní hranice Uhorska s Moravou v najstaršom období môžeme oprieť, Kozmova Kronika Čechov, ktorá zachytáva správy o dvoch stretnutiach českých kniežat s uhorskými kráľmi, ktoré sa uskutočnili v rokoch 1099 a 1116 pri rieke Olšave rozdeľujúcej obe krajiny.2

Metodej Zemek pri skúmaní otázky moravsko-uhorskej hranice v 10. až 13. storočí preštudoval vlastnícke vzťahy spytihnevského biskupstva, velehradského kláštora a břeclavského kostola a zistil, že ani jeden ich majetok (s výnimkou Kunovíc) neleží za riekami Moravou a Olšavou. Z toho vyvodzuje záver, že obe rieky tvorili od 11. storočia až do konca 12. storočia pevnú hranicu. 3 Myslím si, že s názorom, že obe rieky tvorili v istom časovom úseku hranicu možno súhlasiť, no v období do 14. storočia nebola štátna hranica vôbec ustálená ale vágna.

Impulzom pre vymedzenie hranice medzi oboma štátmi nejakým štátoprávnym aktom nebola ani obojstranná dosídľovacia kolonizácia prihraničnej oblasti, v uhorských prameňoch nazývanej konfíniom s vlastnou správnou štruktúrou, ktorá sa začala už niekedy koncom 12. storočia a ktorá nadobudla na intenzite v prvej polovici 13. storočia. V tomto období Česi posunuli hranicu od rieky Olšavy až k potoku Velička, vlievajúcemu sa do Moravy pri dnešnej Strážnici. 4

Túto zmenu nám potvrdzuje listina Ondreja II. z roku 1217, ktorou daroval synom nitrianskeho župana Tomáša Šebešovi a Alexandrovi územie menom Zakolcha, ktorého metácia je nasledovná: Od miesta, kde sa potok Chvojnica (Hoynicha) vlieva do rieky Moravy (Morowa) ide hranica proti toku rieky Moravy až po miesto, kde sa do nej vlieva potok Velička (Welika). Potom hore týmto potokom vedie až k prístavu Tózy (Thozoy). Odtiaľ vedie cez cestu českých pohraničníkov (per viam exploratorum de Bohemia), ktorá sa obecne nazýva somárska (Symarut). Po tejto ceste vedie hranica na východ až po prameň potoka Wysich. Ďalej vedie cez les a akýsi výbežok, kde je lúka. Odtiaľ zostupuje cez dolinu na pole, ktoré sa nazýva Dlhé pole (Hwzewmezew), odtiaľ vychádza a vedie k prameňu potoka Chvojnica a po tomto potoku až k prvej méte (ktorou bola rieka Morava). 5

To znamená, že už v roku 1217 tvorila na tomto úseku hranicu rieka Morava a potok Velička. Pri usporadúvaní rozháraných pomerov spôsobených tatárskym vpádom Belom IV. bola donácia na Skalicu obnovená synom Alexandrovým Kozmovi a Achillesovi v roku 1256. Hranice darovaného územia sú totožné s tými z roku 1217. 6 Potom nasledovala perióda přemyslovsko-arpádovských vojen, kedy je územie Záhoria pripojené k českému kráľovstvu. Přemysl Otakar II. ho má obsadené až do svojej smrti napriek tomu, že sa ho v roku 1271 vzdal podpísaním Bratislavského mieru. 7

Po jeho smrti sa hranica posunula späť na rieku Moravu, no v oblasti Skalice sa ale zastavila na Sudomeřickom potoku, keď sa i Strážnicko stalo súčasťou Moravy. 8 K Morave sa počítalo i mestečko Holíč a hrady Holíč a Branč, a to až do roku 1332, kedy ich získal späť Karol Róbert. 9 Vďaka právnemu vákuu v oblasti určenia hraničnej čiary prebiehali tu od konca 15. storočia lokálne pohraničné spory o menšie územné celky, do ktorých museli zasahovať veľakrát najvyššie štátne orgány a panovníci. Prvé nedorozumenia ohľadne časti území na moravsko-uhorskej hranici zachytávajú pramene v prvej polovici 16. storočia. 10 Spory nadobúdajú na intenzite v druhej polovici 16. storočia a ich ventilovanie sa nezaobišlo bez vzájomných ozbrojených potýčok. 11

Snaha uhorskej šľachty a moravských stavov, ale i kráľovskej moci o upokojenie situácie smerovala ku vzniku komisií určených na riešenie pohraničných sporov. Úsilie o zmiernenie napätia v pohraničí nechýbalo zo strany kráľovskej moci a štátnych inštitúcií ani v 17. a 18. storočí. Vytvárali sa mnohé pohraničné komisie, ktoré však takmer nikdy nič nevyriešili. Dôvodov bolo viac a medzi najzávažnejšie patrilo to, že od konca 15. storočia dochádza na hranici k vzájomnému prelínaniu pozemkového vlastníctva uhorskej a moravskej šľachty. Mnohé uhorské šľachtické rody získavajú svoje majetky na Morave a naopak. V mnohých prípadoch sa spory dotýkali ich majetkovej držby, čo sa odrazilo i na činnosti, respektíve nečinnosti komisií riešiacich pohraničné spory.

Autor: Mgr. Vladimír Petrovič

Poznámky:
1. Hodonín, Brno 1979, str. 35
2. Zemek, M.: Moravsko-uherská hranice v 10. až 13. století. Brno 1972, str. 5
3. Tamže, str. 76
4. Skácel, J.: Spojovací cesty a hranice moravskoslovenské v starší době. In: Zprávy oblastního muzea jihovýchodní Moravy v Gottwaldové, 1962, č. 1-2, str. 16
5. Marsina, R.: Codex diplomaticus et epistola-ris Slovaciae. I. Bratislava 1971, str. 174
6. Marsina, R.: Codex diplomaticus et epistola-ris Slovaciae. II. Bratislava 1987, str. 368
7. Skácel, J.: Spojovací …, str. 18
8. Tamže, str. 19. J. Skácel pripojenie Strážnicka k Morave datuje rokmi 1260-1263
9. Šátek, J.: Holíčsko-šaštínske panstvo za Czoborovcov. In: ŠOKA Senica, XVII. Pozostalosti, fond Písomná pozostalosť ThDr. Jozefa Šátka, kart.č. 56, str. 9
10. ŠOKA Senica, fond Magistrát mesta Skalice. V. Spory mesta. A. Hraničné spory – Acta metalia
11 . Tamže, fasc. 1