Vo februári tohto roku si kultúrna verejnosť pripomenie 125. výročie narodenia Júliusa Koreszku. Umelca, ktorého životný príbeh je neodmysliteľne spätý s regiónom Záhoria, predovšetkým so Skalicou. Na druhej strane, výsledkami 35-ročného maliarskeho diela spomínané geograficky úzko vymedzené teritórium ďaleko prekročil. Július Koreszka sa radí ku generačným súpútnikom zakladateľskej „benkovskej“ generácie slovenského výtvarného umenia 20. stor., hoci sa s ich orientáciou na monumentalizovaný národný výraz nestotožnil. Naopak, zostal pomerne izolovaný mimo kultúrnych centier a s autentickým programom, zameraným celkom opačne, na lyrické hodnoty žánrovo modulovanej a vyslovene komornej maľby, v ktorej priekopnícky tematizoval krajinu záhorskej roviny.

* 24.02.1895 (Dojč)                   + 01.12.1958 (Skalica)

Július Koreszka sa narodil 24. februára 1895 v Dojči pri Senici v rodine malého roľníka. Gymnaziálne štúdiá začal v Bratislave, ale ukončil ich v Skalici, kam sa rodičia medzičasom presťahovali (1909). Na ich želanie začal v roku 1914 v Budapešti študovať vysokú školu veterinárnu, ale vzápätí prevážili umelecké ambície a ešte v tom istom roku prestúpil na Akadémiu výtvarných umení. V roku 1915 odišiel ako dobrovoľník na front. Zranenie a získané otrasné skúsenosti z vojnovej kataklizmy ho poznačili na celý život. Vlastné výtvarné štúdiá absolvoval až po skončení 1. svetovej vojny na pražskej Akadémii v ateliéri figurálnej maľby u prof. Maximiliána Pirnera v rokoch 1919 – 1924. Po odchode z Prahy sa usadil v Bratislave, kde žil do roku 1936, kedy sa po smrti prvej manželky presťahoval k rodičom do Skalice a tu zotrval až do svojej smrti. Zomrel po ťažkej chorobe 1. decembra 1958.

Napriek typu školenia sa Koreszka už v úvode, demonštratívne ešte priamo na Akadémii, upriamil na krajinársku problematiku. Spočiatku, v dobe bratislavského pobytu, ho vizuálne priťahovala náladová pridunajská krajina. Po príchode do Skalice sa práve prostredie milovaného mesta s jeho malebnou siluetou i miernym, pokojným okolím, kde našiel tiché útočisko pred drámami sveta, stalo trvalým a de facto i jediným monolitným ťažiskom nasledujúcej vyše 20-ročnej tvorby, generujúcej do podoby sugestívnej skladby o krajine. Poetické prírodné scenérie z konkrétnych lokalít okolo Skalice len zriedkakedy tematicky opúšťal. V tomto smere, v otázke reálnych inšpiračných podnetov, jeho tvorba korešpondovala i s prácou gymnaziálneho spolužiaka notára Engelberta Pinkalského, fotografa a príležitostného autodidaktného maliara. Výnimku tvorili len diela na objednávku. Predtým, v ranej etape (do r. 1936) vznikali náladové kompozície z okolia dunajských ramien, koncom 20. rokov cyklus obrazov ako výtvarná paralela k historickej knihe Ľudovíta Janotu o slovenských hradoch alebo dnes i z etnologického hľadiska pozoruhodné maľby z Habánskeho dvora v Sobotišti. Figúru z obrazu vylúčil, resp. delimitoval ju iba do ilustratívnej pozície drobnej štafáže. Okrem jednoznačne dominujúcej krajiny sa venoval okrajovo aj zátišiu. V nadväznosti na svoju náruživú poľovnícku vášeň v prvom rade zátišiu loveckému, v menšej miere i predmetovému a najmä kvetinovému. S motívom sa Majster musel najprv vnútorne stotožniť, až potom pristúpil k jeho maliarskej vizualizácii. O jeho vytrvalom úsilí o verifikáciu a silné citové väzby k samotnej téme svedčia i viaceré varianty identického maliarskeho záberu.

Koreszkova krajina nie je krajinou heroickou, monumentalizovanou, ani patetickou, psychologickou či expresívnou. Je to naopak krajina, ktorá dokonale monitoruje osobnosť, pedantnú náturu svojho tvorcu – jednoznačne intímna, lyrická, nekonfliktná, ale náročne formulovaná, dôsledne prepracovaná v každom centimetri plochy. Budovaná je na princípoch realistického jadra a okrem výraznej emocionálnej zaangažovanosti i s dôrazom na faktografický detail a výslednú harmóniu obrazového celku.

Rovnako ani v otázkach vlastnej tvorivej metódy Koreszka neexperimentoval, málokedy menil overené hodnoty a odskúšané postupy. Kanonizoval klasickú techniku olej, zväčša na plátne, v menšej miere siahol po lepenke, preglejke alebo kartóne. Obrazy vznikali na báze priameho pozorovania terénu a jeho záznamu priamo v plenéri, neskôr ich finalizoval vo svojom skromnom malom ateliéri v dome, kde býval s druhou manželkou Františkou Lehotayovou a ktorý v súčasnosti už neexistuje. Pravidelne sa opieral aj o študijnú, prípravnú kresbu. Ako špecifickému výtvarnému médiu sa jej však samostatne nevenoval; kresba spravidla iba pripravovala pôdu pre maliarske ovládnutie témy.

Krajinomaľba neznamená iba vecné, faktografické zachytenie konkrétneho motívu; premietajú sa tu i ďalšie impulzy, osobné pocity a, samozrejme, rôznou mierou vždy i dobové umelecké snaženia. Koreszka svoju viac-menej definitívnu programovú víziu sformuloval už na počiatku, keď sa obrátil k českej scéne, a to v jej konzervatívnejšej krajinárskej línii (A. Slavíček, F. Kaván, A. Chittussi, J. Kalvoda). Interpretačne vyzdvihol okrem zdržanlivej postimpresionistickej realistickej schémy, podopretej silnými impresívnymi akordmi, predovšetkým farebne i tvarovo dynamickejšiu secesiu, hlavne v otázkach farby, svetla a výstavby priestoru. Rodiacu sa modernu, ďalšie podnety súdobého európskeho diania, s ktorými sa bezprostredne zoznamoval najmä počas dvoch raných pobytov v Paríži (1925, 1928), neprijal. Z francúzskej scény ho zaujala znovu len historická impresionistická tradícia (C. Monet, E. Manet) či dokonca ešte barbizonská plenérová škola Théodora Rousseaua. Rovnako ho neoslovila ani súveká uhorsko-maďarská maľba, s ktorou mal však iba nepatrný kontakt ešte v roku 1914, keď začal krátko študovať na Akadémii v Budapešti. V súvislosti s jeho väzbami na domáce slovenské prostredie takisto nereflektoval aktuálny benkovský mýtus národného slohu, ale nadviazal opäť na predchádzajúcu overenú pôdu, ktorú pripravili predovšetkým Ladislav Mednyánszky či Ľudovít Csordák. Súčasne však neskôr v 50. rokoch nepodľahol ani nátlaku politicky preferovaného „budovateľského“ umenia, a presne naopak, aj za cenu izolácie a finančného neúspechu ponoril sa k dobovo nežiadúcim mytologickým či rovno náboženským témam.

Koreszkova študijná a najranejšia fáza je poznamenaná akademickým školením, ako to názorne dokumentujú i početné dochované portrétne štúdie. Valérová, farebne nuansovaná plenérová maľba z polovice 20. rokov postupne prerástla do dekoratívnejšej polohy, ktorá prezrádza stupňujúci sa záujem o komponovanú, výtvarnými zámermi určovanú krajinu s jasnou červenohnedou kresbou, ktorá sa stane sprievodným atribútom maliarskeho výrazu v kontexte celej budúcej tvorby. Nositeľom emotívnej atmosféry sa stávala nielen secesná farebná a tvarová štylizácia v plošnom rozvrhu, ale tiež romanticky podfarbená drobná figuratívna zložka ako anonymné oživenie obrazového priestoru a identifikácia jeho hĺbky. Počínajúc 30. rokmi objavil Koreszka i žánrový pôvab zátišia, najprv poľovníckeho a predmetového, od konca desaťročia i kvetinového. Obdobie prvej polovice 40. rokov je na výtvarnú produkciu chudobnejšie. Vychádzajúc azda z predchádzajúcich traumatických vojnových skúseností izoloval sa Koreszka od bolestnej každodennosti do mierneho sveta prírody, akceptujúc pritom jej sviežu a realistickú podobu. Častejšie sa v tejto etape ponáral tiež do zasnených, náladových pohľadov na historickú Skalicu. Rozpätie rokov 1950 – 1953 prinieslo nečakane prekvapujúci závan dramatickej zložky i naratívnych prvkov. Svetlá, idylická paleta sa zrazu zachmúrila vzrušenými kopami mračien, naháňajúcich sa nad nízkym horizontom, krajinu nanovo znepokojili štafážové figúry, paleta sa vyostrila a celá obrazová plocha pokryla väčším-menším nánosom spiritualizmu a symboliky. Napokon okolo polovice desaťročia predsa len sa vrátili zmierlivé tóny, predovšetkým v realistickej traktácii panoramatických vedút či prímestských zákutí mesta. Záverečná fáza umelcovho diela priniesla zvýšený záujem o výtvarné hodnoty, intenzívne slnečné svetlo a v prvom rade prekvapujúci moment spontánnosti, zosilnenej impulzívnosti rukopisu v podobe malých farebných škvŕn s vylúčením kresbovej zložky. Toto obdobie druhej polovice 50. rokov znamenalo zároveň predčasné zavŕšenie životného diela, naznačený sľubný smer sa už nemal príležitosť ďalej rozvinúť.

Koreszka síce nebol typom umelca, ktorý rúcal konvencie, či už umelecké, alebo spoločenské, napriek tomu v dejepise slovenského výtvarného umenia zanechal nezmazateľnú stopu a jeho tvorba je predmetom trvalého odborného záujmu či už verejnoprávnych kultúrnych inštitúcií alebo súkromných zberateľov. Nesporným dôkazom je popri trvalej expozícii maliarových diel v Galérii Júliusa Koreszku zo zbierok Záhorskej galérie Jána Mudrocha v Senici i na jar realizovaná úspešná výstava maliarových obrazov zo súkromného majetku v Záhorskom múzeu v Skalici.

Zdroj: Záhorské múzeum, Mgr. Božena Juríčková