Ján Režňák  bol najúspešnejší stíhací pilot Slovenských vzdušných zbraní (SVZ) a najúspešnejší slovenský pilot v druhej svetovej vojne. Bojoval na strane Slovenského štátu a zúčastnil sa na ťažení proti Sovietskemu zväzu.

 

*14. 4. 1919   ( Jablonica )               + 19. 9. 2007   ( Martin )

 

Malá skupina slovenských stíhacích pilotov bojujúca na východnom fronte proti sovietskym hordám bok po boku s pilotmi Luftwaffe, vyzbrojení s Bf-109G sa výborne osvedčili, zvlášť v bojoch na Kubáni v r. 1943 – asi tak by mohlo znieť ohodnotenie slovenských pilotov na východnom fronte v dobových slovenských alebo nemeckých periodikách. Nuž, propaganda je propaganda. Ale ako samotní Nemci skonštatovali „ako stíhací piloti sa Slováci v boji proti boľševikom osvedčili. Prvý medzi nimi bol Ján Režňák, najväčšie eso Slovenských vzdušných zbraní (SVZ).

Ján Režňák sa narodil 14. apríla 1919 v Jablonici. Po skončení školy sa vyučil elektrikárom a od apríla do augusta 1938 sa zúčastňoval leteckého kurzu v Slovenskom aeroklube vo Vajnoroch. Po ukončení kurzu vstúpil Ján Režňák do československej armády, kde v rámci československého letectva pokračoval v pilotnom výcviku v Leteckej škole II v Spišskej Novej Vsi, kde dostal základný vojenský výcvik. Nasledoval poddôstojnícky kurz a pilotné kurzy. Výcvik Režňák ukončil v čase, keď sa na mape Európy objavil nový, Slovenský štát. Povýšený do hodnosti slobodníka bol pridelený v decembri 1939 k 13.letke v Piešťanoch, kde lietal na Aviach B-534.

Prvý bojový turnus na východnom fronte uskutočnil medzi júnom a augustom 1941, keď odlietal 13 bojových misií nad Ukrajinou. A aká bola nálada medzi slovenskými letcami odchádzajúcimi do ZSSR? Samotné naše najväčšie eso nebolo nadšené nasadením. Dôvod? Tých bolo hneď niekoľko. Podľa jeho názoru SVZ neboli na frontové nasadenie pripravené a samotný Režňák mal aj osobný dôvod – chcel sa ženiť. Svojmu veliteľovi, aby oddialil odchod povedal, že sa cíti zle a tak musel nakoniec cestovať vlakom. Prvé dojmy z Ruska boli pre slovenských pilotov šokujúce. Po prvé preto, v akých podmienkach sovietsky ľudia žili, ako vyzerali mestá po dvadsiatich rokoch vlády boľševikov a hlavne preto, že ľudia na Ukrajine ich nevítali ako okupantov, ale skôr ako bratov, niekedy až osloboditeľov.

 

Vzdušné boje s – v tom čase oslabeným – sovietskym letectvom neboli pre slovenských pilotov časté. Počas prvého bojového letu bol Režňák ostreľovaný zo zeme, avšak jeho stroj nebol zasiahnutý. Budúce najväčšie eso SVZ sa tak v tej dobe dostalo k vzdušnému boju iba raz, pri svojom druhom bojovom lete. Jeho protivníkom bol namiesto ruského stroja Fiat CR.42 maďarského kráľovského letectva, v tom čase už spojenca v bojoch proti Sovietom. Ako k tomu došlo ? 29. júla 1941 sa nad letiskom Tulczyn objavil Fiat CR.42 od 1/3 a tri slovenské B-534 pohotovostného roja boli odštartované nemeckým veliteľom základne k stíhaniu narušiteľa. Režňák bol jediný, ktorý bol schopný so svojou Aviou dohoniť narušiteľa a na otvoril paľbu na dlhú vzdialenosť. V tej chvíli sa už obidve lietadlá blížili k Maďarovej základni a protilietadlová paľba prinútila Režňáka vzdať sa prenasledovania. Maďarský letec sa na mladého slovenského letca sťažoval, ale nemecký veliteľ potvrdil, že Maďar vletel do nepovoleného priestoru a Režňák si iba plnil svoju povinnosť. Režňák si z tohto svojho prvého „boja“ vzal ponaučenie. Neskôr už začínal streľbu z menšej vzdialenosti.

 

 

V januári 1942 boli slovenskí letci vyslaní na precvičenie na Messerschmitt Bf 109 v Grove v Dánsku. Kým prišli do Dánska, ako spomína Režňák, slovenskí letci najviac používali individuálnu a skupinovú taktiku podobnú tej z prvej svetovej vojny. V Dánsku sa naučili používať taktiku „dvoch a štyroch“ umožňujúcu pružnú spoluprácu dvoch párov stíhačov, používanú Nemcami. Na východný front sa slovenskí stíhači vrátili 27. októbra 1942 pod velením stot. Ondreja Ďumbalu. Skóre otvorili 28. novembra por. Vladimír Kriško a čat. Jančovič, keď sa pustili do boja s 9 polikarpovmi I-153 a 3 z nich zostrelili. 5. januára 1943 sa presunuli z Majkopu do Krasnodaru a ešte toho dňa dostali štyri Bf 109 F ako náhradu za zastarané Bf 109 E. Neskôr sa presunuli do Slavjanskej a do Kerču a potom 18. marca znova do Anappi, kde boli vybavení Bf 109 G-2 a G-4.
Ján Režňák sa zúčastňoval takmer nepretržitých bojových akcií s 13. letkou v rámci JG 52 (13. slow/JG 52). Prvý zostrel si pripísal na účet 17. januára 1943. Na tento prvý zostrel spomína takto:

„Okolo šiestej ráno por. Kriško a ja, sme sprevádzali FW 189 na prieskumnej akcii. Zbadali sme prilietať štyroch Indiánov (nemecké kódové označenie nepriateľa), ruské I-153. Jeden hľadal pozíciu pre útok na FW 189. Ja som zasa šiel po ostatných a zostrelil som jedného. Bolo to naozaj ľahké víťazstvo. Keď ostatní traja nepriateľskí stíhači uvideli čo sa stalo ich kamarátovi, otočili sa na útek. Nasledoval som ich, ale potom som zbadal ďalších 6 prilietajúcich I-16 a I-153. Moja taktika bola vybrať si jedného z nich a sústrediť sa naňho. Ale oni sa vrhli k zemi, pod ochranu ich flaku (PL delostrelectva) a ja som ich nechal tak. Ukázalo sa, že mali doprevádzať 4 bombardéry, tak som sa rozhodol na ne zaútočiť. Keď ma uvideli, pritisli sa k sebe. Šiel som tak blízko za nimi, že som cítil turbulencie v blízkom lete. Strieľali po mne tak som sa držal bokom. Stratil som Krišku, ale po boji som s ním nadviazal rádiový kontakt a povedal mi, že všetko je v poriadku. 17. január bol čiernym dňom pre 13. letku. Medzi mojim ranným a poobedňajším letom boli por. Ján Gerthofer a čat. Jozef Vincúr stíhať I-153 v malej výške, keď bol Vincúr zabitý flakom. Nikdy sme nezistili, či to bol ruský, alebo nemecký flak.“

Neskôr v ten istý deň sa sám dostal do problémov nad Krasnodarom, keď bolo jeho lietadlo ťažko poškodené pri boji s prevahou lavočiek LaGG-3. Napriek tomu, že jeho lietadlo bolo zasiahnuté 64 guľometnými strelami a 3 granátmi z kanónov lavočiek, podarilo sa mu bez zranenia pristáť so svojím Bf 109E-4 Wk-Nr 2787 na základni. A takto na tento vzdušný boj spomína samotný Režňák:

„Z Krasnodaru sme odštartovali čat. František Cyprich a ja, pričom, sme leteli na Bf 109 E, kým Gerthofer a čat. František Brezina mali nové Bf 109 F. Krátko po štarte Cyprich oznámil problémy s motorom a vrátil sa. Gerthofer a Brezina boli ďaleko a vysoko predo mnou, takže som bol sám, keď som uvidel štyri bodky od Čierneho mora – Indiánov. Jeden zo štyroch LaGG-3 šiel po mne, ale pilot vyzeral byť neskúsený, pretože bol veľmi ďaleko keď začal na mňa strieľať. Strieľal som tiež, ale zbrane sa mi zasekli. Bol som tak zaneprázdnený pokusmi odblokovať ich, že som skoro do Rusa narazil. Ten sa potom pobral domov. Na to som zistil, že jedna jeho podvozková noha nie je zatiahnutá. Keď som otočil hlavu, vidím ako sa dvaja Rusi za mňa zavesili, ale neboli v dobrej pozícii a stále si navzájom zavadzali pri streľbe. Keď som sa znova otočil, moje lietadlo spadlo do vývrtky. Mal som tri veľké diery v krídle, ktoré to spôsobili. Kontrolu nad lietadlom sa mi podarilo získať až nad zemou, príliš nízko na vyskočenie, keď som ešte zbadal ďalšie diery v krídle. Letel som nízko, ponad domy. Čakal som, že skončím na zemi každú sekundu, ale podarilo sa mi to dotiahnuť až späť na letisko. Keď som pristál, našiel som tri diery od kanóna a 64 dier po guľometoch. Aj vrtuľa bola prestrelená. To bol môj posledný let v Emilovi. O hodinu neskôr sme znova všetci štyria leteli vo Fritzoch.“

Ján Režnák sa bude môcť aj v budúcnosti tešiť z podobného šťastia pri bojových akciách, ktorých sa zúčastní.
Dňa 3. februára 1943 bol Režňák spolu s Kovaríkom určený k eskorte Ju 52/3, určeného k letu nemeckého generála zo Slavyanskaya. Letisková plocha bola rozmočená a keď sa Režnák pokúšal odštartovať, došlo k poškodeniu pneumatiky na podvozku jeho Messera. Režnák sa pokúsil zatiahnuť podvozok, ale kvôli nízkej rýchlosti sa koniec krídla jeho lietadla zachytil o zem a jeho Bf 109F-4 Wk.Nr 13367 sa prevrátil a zastal. Režnák bol nezranený, ale vo chvíli, keď liezol z lietadla, sovietske LaGGy a MiGy zaútočili na letisko. Režnák hľadal kryt za svojím poškodeným lietadlom a hoci dávka zasiahla stroj, on vyšiel z tohto nedobrovoľného dobrodružstva nezranený.
Režnák znova pokúšal šťastie 15. februára 1943, keď sa vracal na letisko Slavyanskaya z voľného lovu v lietadle Bf 109 F-4 Wk Nr 7088, keď mu pri pristávacom manévri skrížil cestu nemecký Junkers Ju 87D. Režnák včas zareagoval a podarilo sa mu doslova preskočiť ponad junkersa. Po následnom tvrdom dopade na zem sa trup jeho stíhačky rozlomil priamo za pilotnou kabínou, ale budúce slovenské eso opäť vyviazlo bez zranenia. O tri dni neskôr Režnák pilotoval dvojplošník Arado Ar 66, ktorému zlyhal nad Azovským morom motor. Podarilo sa mu však kĺzavým letom priblížiť k ľadovej kryhe, na ktorej pristál. Lietadlo sa však zakrátko potopilo a Režnák so svojím pasažierom boli v poslednej chvíli zachránení nemeckými vojakmi.
Zubatú sa mu pošťastilo oklamať opäť 25. marca, keď strelec sovietskeho bombardéra Pe-2 poškodil motor na jeho Bf 109G-2 Wk Nr. 13743. Režnákovy sa podarilo vybrať následný pád svojho stroja a núdzovo pristáť na brucho v bavlníkovom poli asi 10 km juhovýchodne od Tamane. Lietadlo bolo odpísané. Režnák doplatil na túto príhodu hrčou na čele.
Najkurióznejším víťazstvom Jána Režňáka podľa jeho spomienok bola udalosť, keď prenasledoval nepriateľa, ktorý vletel do mrakov. Režňák ho nasledoval. Po chvíli letu v mrakoch pred sebou zbadal silnú explóziu. Pritiahol knipel tak silno ako mohol a vyrovnal stroj tesne nad zemou. Mraky boli tak nízko, že nešťastný sovietsky pilot narazil do zeme. Režňák nevystrelil jediný výstrel, ale víťazstvo mu bolo potvrdené.

27. októbra 1943 dosiahla 13. Letka svoj posledný 217. zostrel na východnom fronte. Potom bola poslaná späť na Slovensko. Počas svojej druhej operačnej túry na východnej fronte odlietal Ján Režňák 194 bojových misií, zúčastnil sa 36 vzdušných bojov a dosiahol 32 potvrdených zostrelov. Ďalšie tri zostrely neboli potvrdené. Tieto jeho výkony ho zaradili na prvé miesto v pomyslenom rebríčku stíhacích es Slovenských vzdušných zbraní.
Za svoje výkony bol Ján Režnák vyznamenaný slovenskou striebornou medailou vojenského Víťazného kríža, strieborným vojenským Záslužným krížom, zlatou, striebornou a bronzovou medailou Za hrdinstvo, nemeckým Železným krížom I a II stupňa, Ehrenpokal, Nemeckým zlatým krížom a chorvátskou striebornou medailou Koruny kráľa Zvonimíra. Taktiež bol povýšený na zástavníka.

Po návrate na Slovensko slúžil Ján Režnák u pohotovostnej letky. Napriek tomu, že odlietal ďalších 22 letov protivzdušnej obrany, ďalšieho víťazstva už nedosiahol. Na Slovensku mal aj ďalšiu nehodu, tentoraz s lietadlom Fi 156C-3 Storch Wk Nr 371. 6. apríla počas pristávania na letisku v Piešťanoch sa na lietadle zasekli pedále kormidiel načo sa lietadlo prevrátilo a došlo k poškodeniu vrtule a krídla. Režnák opäť unikol nezranený.
Na jar 1944 dostala 13. Letka 14 (resp. 15) strojov Bf 109 G-6 a bola začlenená do zostavy Jagddivision 8 umiestnenej vo Viedni, aby pomáhala brániť Ríšu. Ján Režňák sa zúčastnil siedmich letov, ale nemal príležitosť pustiť sa do boja s Američanmi. V tom čase minister obrany, gen. Ferdinand Čatloš a veliteľ štábu armády plk. Ján Golian pripravovali tajný plán povstania proti Nemcom. Preto malo veliteľstvo inštrukciu, neútočiť na Američanov ak na slovenských pilotov nebudú strieľať oni. Režňák raz letel súbežne s americkým bombardérom a bol tak blízko, že – ako spomína – videl zlatý zub v úsmeve bočného strelca, ktorý naň mával. Vzťahy s Nemcami boli v tom čase už napäté. Napríklad 13. apríla 1944 čtk. Rudolf Božík a František Hanovec boli na lete s Bf 109 E, keď ich napadol Bf 110G-2 od 4. Staffel, Zerstőrergeschwader 1, ktorý si ich pomýlil s Američanmi. Božík sa otočil a poslal Nemca dole. Havaroval do Dunaja. Veliteľstvo oficiálne uznalo Božíkovi zostrel B-24. Nemci nevedeli o prípravách na povstanie, ale plk. Dietrich Mense a Ignacius Weh z nemeckej leteckej misie (Deutsche Luftwaffenmission in der Slowakei) boli veľmi kritickí, hovorili o zbabelosti slovenských pilotov a požadovali útočenie na Američanov. Nepísané prímerie s Američanmi bolo porušené 16. júna 1944, keď 376. Bombardovacia skupina napadla rafinériu Apolo a prístav v Bratislave, aj keď viac než hodinu predtým zakrúžili nad Bratislavou, aby dali ľuďom čas ukryť sa. Režňák mal šťastie a nezúčastnil sa ani posledného boja Pohotovostnej letky s bombardérmi 15. USAF 26. júna 1944, keďže nebol medzi ôsmimi pilotmi, ktorí držali pohotovosť. Keď vyhlásili poplach, Zeleňák sa niekde zdržal a tak skočil do Bf 109 G-6 W. Nr. 161717 (biela 6) miesto neho. Keď prišiel Zeleňák chvíľu sa hádali, ale nakoniec letel Zeleňák. Tento let pre neho ani iných slovenských letcov nedopadol šťastne. Čtk. Gustáv Lang bol zranený paľbou z P-51, por. Puškár bol zabitý, Štauder a čtk. Štefan Ocvirk núdzovo pristáli, čtk. Štefan Jambor stihol vyskočiť, ale jeho padák praskol a on zahynul, Božík pristál, Zeleňák stihol núdzovo pristáť, kým stratil vedomie. Len Geletko sa vrátil s nepoškodeným lietadlom. Slovenskí stíhači dokázali Nemcom, že nie sú zbabelí, ale zároveň prestala 13. Letka existovať a takto boli zmarené aj plány na jej efektívne využitie v povstaní.

SNP sa Režnák nezúčastnil, keď zostal v Nemcami okupovanom západnom Slovensku až do konca vojny. Na túto časť vojny spomína takto:

„Bol som v meste, keď prišiel za mnou vojak a povedal mi, že ideme bojovať proti partizánom. Povedal som, že ja som pilot, že nevezmem pušku do ruky, aby som šiel bojovať do lesov proti partizánom. Časť mladších pilotov a personálu potom nastúpila do áut a odišla. Iní piloti, vrátane mňa ostali na letisku. Na druhý deň ráno som sa dozvedel, že to bola len zámienka, že sa vlastne pridali k povstalcom. V ten deň ma kpt. Haluzický telefónom volal, aby som preletel Bf 109 na Tri Duby, kde boli ostatní piloti podporujúci povstanie. Ale žiadne z lietadiel zanechaných v Piešťanoch nemohlo letieť, boli bez benzínu. Potom prišli Nemci a vykopli nás z letiska. Prikázali nám ostať v Piešťanoch. Nesmeli sme mesto opustiť a každé ráno sme sa museli Nemcom hlásiť.“

Po skončení vojny sa pripojil k novozaloženému československému letectvu, kde slúžil v leteckej škole v Prostejove až do roku 1948, keď bol prepustený z armády kvôli jeho nepriateľským postojom k ľudovej demokracii. Vďaka príhovoru Gerthofera sa stal inštruktorom v leteckom klube, ale v r. 1951 mu bola ŠtB zabavená jeho letecká licencia. Dokončil si strednú školu a skúšal sa dostať na vysokú, ale nebolo mu to povolené. Režnák potom pracoval ako konštruktér a technický inšpektor v Považskej Bystrici a neskôr v Piešťanoch, kde mal podaných aj veľa zlepšovacích návrhov. Do dôchodku odišiel v r. 1979 a žil v Piešťanoch.

 

[1] Kliment Charles K., Nakládal Bretislav. Germany‘s first Ally – Slovak army 1939-1945. Atglen PA: Schiffer Publishing Ltd., 1997. ISBN 0-7643-0589-1.
[2] Axworthy, Mark W.A. Axis Slovakia, Hitler’s Slavic Wedge 1938 – 1945. New York: Axis Europa Books, 2002. ISBN 1-891227-41-6.
[3] Rajninec, Juraj. Slovenske letectvo 1, Magnet Press Slovakia, 1999, ISBN:80-968073-2-3
[4] Šumichrast Peter, Klabník Viliam. Slovenske letectvo 2, Magnet Press Slovakia, 2000, ISBN:80-968073-6-6
[5] Stanislav Ján, Klabník Viliam. Slovenske letectvo 3, Magnet Press Slovakia, 2003, ISBN:80-89169-00-7
[6] Rajlich Jiri, Bosniakov Stephan, Mandjukov Petko. Slovakian and Bulgarian Aces of Worl War 2. Oxford: Osprey Publishing Ltd., 2004. ISBN 1-84176-652-6.
[7] Neulen Hans Werner. In the skies of Europe (Air forces allied to Luftwaffe 1939 – 1945)
[8] Internet

 

Súvisiace články:
Slovenské eso č. 3: Ján Gerthofer (05.11.2007)
Výzva o pomoc / Requisition for help (29.08.2007)
Sq/Ldr Oto Smik, DFC (11.07.2007)
Slovenské eso č. 2: Izidor Kovarik (11.07.2007)
Filmový týždenník: Vyznamenanie slovenských letcov (13.05.2007)
Prvý zostrel (01.11.2006)

 

Autor: Peter Kacúr

Zdroj: http://www.druhasvetova.sk/view.php?cisloclanku=2007050006

Foto zdroj: https://www.gonzoaviation.com/clanok/jan-reznak