Jednou zo zakladateľských osobností moderného slovenského výtvarného umenia bol Ján Želibský. Zaradil sa k vedúcim zjavom slovenského umenia pražskej vetvy zoskupenia Generácia 1909. Zaslúžil sa o ďalší významný rozmach slovenského výtvarného umenia. Jeho tvorba predstavuje v slovenskom maliarstve polohu uváženého civilistického humanizmu.

 

* 24.11.1907 (Jabloňové)                      + 13.11.1997 (Bratislava)

 

Narodil sa v Jabloňovom, okres Malacky. V rokoch 1924-26 navštevoval súkromnú školu – maliarsky ateliér G. Malého v Bratislave. Pokračoval štúdiom na Umelecko-priemyslovej škole (1930-33), Akadémii výtvarných umení v Prahe (1933-36) a École des Beaux Arts v Paríži (1938-39). Od roku 1946-1952 pôsobil ako pedagóg na VŠVU v Prahe. V roku 1947 bol vymenovaný za profesora. Od roku 1952 pôsobil na VŠVU v Bratislave. V rokoch 1952-1955 rektor Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU). Jeho umelecké dielo je veľmi rozsiahle.

Odborná kritika uvádza, že J. Želibský v začiatkoch svojej tvorby vychádzal z postimpresionalistického hľadania reprezentovaného Cézannom a kubizmom. To sa odrazilo v dielach Pred vystúpením (1934-35), Narodenie (1936), Zátišie (1935). Po roku 1938 Želibský nastúpil cestu plnenia bytostného umeleckého programu. Plošný názor vystriedala kompozícia svetlom, čo dáva jeho dielam osobitý rukopis. Medzi najvýznamnejšie diela inšpirované vojnovou tematikou patrili utečenci (1940), Návrat do vypálenej obce (1943). Odbojná jánošíkovská tradícia je zobrazovaná obrazmi Hrach Jánošíkovi (1943), Chytanie Jánošíka (1945). Z mestských motívov Fialový slnečník (1941), Rekviem (1942), Zatemnenie (1942), Pri pokladnici (1943), Kamelot (1943). Po roku 1945 sa v jeho tvorbe objavujú motívy zo SNP a zo súčasného života (budovateľské) Partizánska hliadka (1948), V kaviarni (1960), cyklus Kolportovanie ilegálnej tlače (1961-62), Naftári (1970- inšpirácia zo Záhoria), V obchode (1971), Prvé ohníky Povstania (1973), Pouličná predavačka ( 1973). Podľa umeleckej kritiky sa J. Želibský zaradil ku Generácii 1909. Bol angažovaný v Umeleckej besede Praha, členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. Zúčastnil sa mnohých výstav doma i v zahraničí. Najviac vystavoval svoje diela v Prahe (1937, 1941, 1950, 1963,) a Bratislave ((1937, 1950, 1963, 1968, 1969, 1973). Vystavoval však i v Nitre, Trenčíne, Šuranoch, Nových Zámkoch, Berlíne, Sofii. Je nositeľom Ceny C. Majerníka (1962), Radu práce (1977). Za národného umelca bol vymenovaný v roku 1969. Originály niektorých jeho diel sú vystavené v Záhorskej galérii v Senici.

 

Text: Ivan Knotek, Záhorie 2006