František Víťazoslav Sasinek je právom zaraďovaný medzi významné osobnosti žijúce slovenskej histórie a literatúry. Je označovaný za najvýznamnejšieho slovenského historika 2.polovice 19. storočia. Jeho meno sa úzko spája aj s Maticou slovenskou.Po smrti biskupa Štefana Moyzesa sa stal jej tajomníkom.

 

* 11.12.1830 (Skalica)       + 17.11.1914 (Kainbach)

 

Narodil sa 11. decembra 1830 v Skalici ako syn skalického čižmára. Po gymnaziálnych štúdiách v Skalici odišiel so 4 grošmi vo vačku do Solnoku a vstúpil r. 1846 do rehole kapucínov a roku 1853 bol vysvätený za kňaza. Účinkoval v Tate, Bratislave a Pezinku. Keď za jeho pobytu v Budíne začali vychádzať „Prešbudínske Vedomosti“, Sasinek bol prvý, ktorý zo svojim skromných prostriedkov venoval na nové slovenské noviny 100 zlatých.

Roku 1864 vystúpil z rehole a stal sa profesorom dogmatiky na teológii v Banskej Bystrici. . Roku 1863 začal s Andrejom Radlinským vydávať „Slovesnosť“. Medzi tým sa horlivo venoval spisbe ľudu a aby sa jej mohol ešte väčšmi venovať Roku 1865 sa stal opatrovníkom kníh a zbierok Matice slovenskej uložených v B. Bystrici. Po smrti biskupa Štefana Moyzesa bol od 4. augusta 1869 tajomníkom Matice slovenskej a odišiel do Martina. Roku 1870 na návrh Františka Palackého sa stal dopisujúcim členom Kráľovskej českej společnosti náuk v Prahe. Po zrušení Matice slovenskej r. 1875 sa vrátil do Skalice. Tu začal vyrávať „Slovenský Letopis pre históriu, topogratiu, archeológiu a etnografiu“. V tomto období doľahla na Sasinka perzekúcia maďarónsky zmýšľajúcich činiteľov, preto r. 1882 odišiel do Prahy, kde pôsobil najskôr ako redaktor a neskôr ako duchovný správca nemocnice. Roku 1892 sa vrátil na Slovensko, býval začas v Radošovciach, Kútoch a napokon odišiel do rakúskeho Mariazellu. Zomrel 17. novembra 1914 v nemocnici v Štýrskom Hradci a pochovali ho v Kainbachu. Roku 1930 previezli jeho telesné pozostatky do Skalice a uložili ich v krypte kaplnky sv. Anny.
F.V. Sasinek bol všestranne nadaný. Hoci sa neskôr venoval skoro výlučne histórii, v počiatočnom období písal aj publikácie s matematickou, filozofickou, jazykovednou a teologickou problematikou. Sasinek bol rodeným rečníkom, kázal nielen po slovensky, ale pôsobil aj ako nemecký kazateľ v Banskej Bystrici. F. V. Sasinek ako tajomník Matice slovenskej a starostlivý opatrovateľ jej zbierok, ako redaktor vedeckých a náboženských časopisov ( najmä Slovesnosti, Archívu starých československých listín, Letopisu Matice slovenskej, Slovenského letopisu ), ako obranca historických práv Slovákov a priekopník slovenského pohľadu na dejiny starého Uhorska ( Dejiny kráľovstva Uhorského I-II, Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska, Die Slovaken, Sv. Method a Uhorsko, Arpád a Uhorsko, Dejepis Slovákov atď. ), ako mecén (jeho vklad na kauciu Pešťbudínskych vedomostí povzbudil k veľkodušnosti aj iných národovcov) a najmä ako vytrvalý bojovník v ťažkých prenasledovaniach a útlaku si zaslúžil obdiv a úctu.
Sasinkovo vedecké dielo je v mnohom prekonané a zastaralé, ale pracoval za najťažších podmienok a kládol základy dejepisného štúdia u nás. Jeho literárna tvorba zaberá v Riznerovej Bibliografii tridsať strán.

 

Foto, text: Záhorie 1960 a Skalica 1992, ucn.sk