Feudál, oligarcha, politik ži v rokoch 1260-1321, Matúš bol synom Petra Chaaka, ktorý získal rodové majetky na Slovensku za zásluhy preukázané kráľovi Ondrejovi III. Po potlačení vzbury pánov z Kysaku, ktorí držali v rokoch 1293-1296 v moci celé západné Slovensko vrátane Bratislavy, bol Matúš odmenený udelením hodnosti kráľovský koniar. V roku 1297 ho kráľ Ondrej III. Menoval uhorským palatínom pre Horné Uhorsko – Slovensko. Uhorský kráľ Karol I. Robert ho v roku 1303 vymenoval za kráľovského taverníka a v 1310 za jedného z troch palatínov Uhorska s pôsobnosťou pre celé Slovensko (Horné Uhorsko).

 

Na vrchole svojej moci v rokoch 1311-1312 ovládal päťdesiat hradov, z toho na Slovensku tridsať vrátane hradov Branč, Korlátka a Holíč. Vlastnil majetky v 12 uhorských stoliciach. Matúš sa dostal do sporu a otvorených bojov s kráľom Karolom I. Robertom. A aj napriek svojej vojenskej porážke v bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 Matúš Čák ovládal všetky svoje územia až do smrti roku 1321.

 

Matúš Čák Trenčiansky (* asi 1252 – † 18. marec 1321) bol uhorský šľachtic a vojvodca. Svojich čias najmocnejší muž a vládca celého terajšieho západného a stredného Slovenska. Prezývaný i pán Váhu a Tatier.

 

Uhorský šľachtický rod Čákovcov (Chak, Chaak) pochádzal z oblasti Ostrihomu, osídlenej tiež slovanským obyvateľstvom, a vlastnil celý rad panstiev na území dnešného Slovenska, najmä v okolí Trenčína. Matúš Čák sa však sám nepovažoval za Slováka, podobne ako zvyšok uhorskej šľachty patril k tzv. Natio Hungarica.

Roku 1278 Matúš Čák na Moravskom poli viedol uhorskú ľahkú jazdu vo vojsku cisára Rudolfa I. proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. V roku 1291 stál na čele vojska Ondreja III., ktoré dobylo Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku (z Kösegu). Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní a bratislavského župana. Neskôr prestal sympatizovať s politikou Ondreja III. a na protest sa vzdal svojho úradu, uchýlil sa na svoje panstvo, ktorého centrom bol od roku 1296 Trenčín. V snahe odňať mu majetky a pokoriť ho, vyslal proti nemu kráľ Ondrej III. výpravu, ktorá však nebola úspešná. Odvtedy viedol Matúš Čák politiku sledujúcu svoje osobné ciele, k čomu využíval všetky prostriedky, ktoré mu len poskytovalo vtedajšie politické vákuum. Po smrti Ondreja III. podporoval nástupníctvo českého kráľa Václava III., pričom pomáhal tiež poraziť jeho protikandidáta Karola Róberta. Za to mu Václav III. v Uhorsku známy skôr ako Ladislav V. 1. februára 1302 zveril celú Trenčiansku a Nitriansku stolicu, ktorú držal až do svojej smrti. Už nasledujúci rok však prešiel spolu s Abovcami na stranu svojho nedávneho nepriateľa Karola Róberta.

 

Od roku 1304 vystupoval ako samostatný vládca. Prestal podporovať aj Karola Róberta. Roku 1310 bol vymenovaný zataverníka a jedného z troch palatínov krajiny, s územnou pôsobnosťou pre Horné Uhorsko. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 až 1312 ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš, ovládol Zvolenskú župu a mnohé panstvá. V Zadunajsku mu patril hrad Visegrád. Vďaka svojej neobmedzenej moci vo zverených oblastiach krajiny začal odnímať majetky nepohodlným šľachticom a ponechával si ich pre seba. Vzhľadom na to, že tak činil aj cirkvi, bol roku 1311 oficiálne pozbavený funkcií. Jeho reálnej moci ho však kráľ nemal možnosť zbaviť. Matúš Čák si na Trenčianskom hrade zriadil vlastný dvor na spôsob kráľovského, pričom si stále počínal ako samostatný panovník. Jeho palatínom bol do roku 1318 Felicián Zach. V roku 1314 vpadol na Moravu ako spojenec rakúskeho vojvodu Fridricha Habsburského a pri hrade Holíč odrazil vojsko Jána Luxemburského. Po bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312, kedy na bojisko prišli jeho vojská príliš neskoro na to aby zasiahli do boja, sa uzavrel vo svojej dŕžave. Roku 1318 mu zomrel jediný syn Matúš, a preto si za nástupcu vybral svojho príbuzného Štefana Čecha z rodu Štenberkovcov, cez ktorého majetky bola Matúšova dŕžava spojená s Moravou. Karol Róbert za pomoci magistra Donča zabral časť Matúšovych majetkov. Postavil sa proti nemu dokonca aj nitriansky biskup, ktorý ho dal do cirkevnej kliatby. Matúš Čák Trenčiansky však neobmedzene a nezávisle vládol na majetkoch v Nitrianskej, Bratislavskej a Trenčianskej stolici až do svojej prirodzenej smrti 18. marca 1321.

O jeho význame svedčí fakt, že ešte aj v 15. storočí sa časť západného Slovenska tradične označovala ako Matúšova zem.

 

Mýty a legendy o Matúšovi Čákovi

 

Matúš Čák Trenčiansky bezpochyby patrí medzi legendárne postavy slovenskej histórie a literatúry. Pre mnohé generácie slovenských národných buditeľov sa stal romantickým hrdinom vzdorujúcim Uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva, ktoré zohralo nemalú úlohu pri slovenskom národo-uvedomovacom procese. V tomto duchu bol vyobrazovaný ako nositeľ emancipačných a historických ideí ukazujúcich Slovensko a Slovákov ako rovnoprávny celok a národ v mnohonárodnostnom Uhorskom štáte. Jeho činnosť však na jednej strane umožnila obyvateľstvu Horného Uhorska dlhšiu dobu žiť nezávisle na uhorskom panovníkovi, čím vytvorila podmienky pre uvedomenie si etnickej osobitosti tamojšieho prevažne Slovenského obyvateľstva, no na druhú stranu jeho dravé feudálne jednanie typické pre obdobie feudálnych nepokojov, brzdilo rozvoj hospodárstva aj spoločnosti, ktoré spolu s neustálymi vojnami decimovali a ožobračovali obyvateľstvo.

Staršia slovenská historiografia, už od čias štúrovcov, glorifikovala Matúša Čáka ako slovenského národného veľmoža. Miesto narodenia Matúša Čáka však nie je známe, aj keď je pravdepodobné, že sa narodil v Trenčíne. Rod Čákovcov je maďarského pôvodu. Matúšov otec Peter a jeho strýko boli rytiermi kráľov Štefana a Ladislava. Obaja sa vystriedali v najvyšších dvorných hodnostiach. Po nich zdedil Matúš Čák majetky rozptýlené po celom Slovensku. O získanie ďalších sa však pričinil sám. Matúš bol typom dravého feudála, vojaka – rytiera, zároveň vypočítavého diplomata. Jeho príbuzenské zväzky s moravskou šľachtou podmienili styky Slovenska so susednou Moravou. Ani v čase najväčšieho rozkvetu sa Matúšova dŕžava nerozprestierala na celom etnicky slovenskom území, lebo východné Slovensko bolo doménou Abovcov.

 

Ubránil Holíčsky hrad pred Jánom Luxemburským

 

Pevnosť Holíčsky hrad bola vzhľadom na významnú strategickú polohu vystavená častým vojenským útokom. O moravsko- uhorské pohraničie bojovali českí, uhorskí aj poľskí panovníci. Matúš Čák Trenčianský z povinnosti ktorá mu vyplývala z postavenia palatína, zvolával zhromaždenia šľachty do svojej dŕžavy. Zakladal nové dediny zvané lehoty, do ktorých obyvateľov sťahoval aj násilím. Jeho vojsko malo okolo 6 000 vojakov, ktorí pochádzali z drobnej šľachty, žoldnierov a poddaných. Vtrhol na Moravu ako spojenec rakúskeho vojvodu z odbojných moravských stavov (1314). Z moravských krajov ustúpil až v júni 1315 po príchode vojska na čele s českým kráľom Jánom Luxemburským z Veselí nad Moravou. Zastavil sa s vojskom na Holíčskom hrade, ktorý ubránil.

 

Zdroj: Ivan Knotek, Záhorie 2006, http://sk.wikipedia.org, Šľachtické rody Drahoslav Machala

Foto: Matúš Čák Trenčiansky