S rozvojom stredovekých miest vznikol nový typ mníšskej formy života, ktorý označujeme ako mendikantské rády. Na rozdiel od predošlých rádov, ktoré vychádzali z Regule sv. Benedikta, žobravé rády nehľadali tiché a pusté miesta, ktoré by mohli svojou prácou kultivovať, ale budovali svoje konventy v okrajových častiach stredovekých miest, kde medzi najchudobnejšími hlásali evanjelium napodobňujúc ich život v chudobe a prostote. Učebnicovým príkladom sú františkáni a dominikáni.
Františkáni pôsobili v Skalici až do barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, bola to prvá a zároveň najdlhšie pôsobiaca rehoľa v meste. Existencia synov sv. Františka z Assisi je v Skalici písomne doložená v roku 1442 ako bosácky kláštor. Predpokladáme, že prišli až po roku 1434, po odchode husitskej posádky z mesta. Usadili sa pri mestských hradbách v mestskom špitáli založenom Ctiborom zo Ctiboríc v roku 1414 a okrem iných povinností zodpovedali za duchovnú správu obyvateľov špitála, za čo im podľa listiny z roku 1431 patril vodný mlyn medzi Vrádišťom a Prietržkou, polia za Rotundou sv. Juraja a záhrada. Výstavba ich kláštorného kostola, ktorú zahájili v roku 1467 (prípadne roku 1465) spolu s kláštorom, spadá do tzv. druhého obdobia vzniku observantských kláštorov na Slovensku, ktoré zakladali rehoľníci prichádzajúci z juhu cez Sedmohradsko z Dalmácie a Chorvátska, za výraznej podpory uhorských panovníkov, predovšetkým Mateja Korvína. Súvisí so stabilitou mesta po roku 1450 ako i snahou Mateja Korvína posilniť postavenie Skalice ako pohraničného mesta a jeho úsilím o získanie svätováclavskej koruny. Rádové kroniky označujú za zakladateľov kláštora zemepánov susedných panstiev, konkrétne Coborovcov, držiteľov Holíčsko-Šaštínskeho panstva1, a Kropáčovcov, vlastníkov Brančského panstva. Tretím fundátorom bol kráľovský kapitán v Skalici a sikulský župan Ján Tarcai (Tharczai, +1510), ktorý bol v kláštornom chráme pochovaný a dodnes sa zachoval jeho epitaf. Tarcaiov erb sa zachoval i na svorníku vo svätyni kostola. Výraznú spätosť kláštora so susednou Moravou podčiarkuje fakt, že slávnostnú posviacku chrámu Bolestnej Panny Márie – najstarší zachovaný sakrálny objekt na Slovensku s týmto patrocíniom – vykonal 21. novembra 1484 vikár olomouckej diecézy biskup Andrej Brnenský a prvý známy gvardián kláštora Mikuláš pochádzal z Moravy. Rovnako moravské korene mali i zmieňovaní Kropáčovci. Predstaviteľ moravskej vetvy tohto pôvodne sliezskeho rodu Mikuláš Kropáč z Nevědomí získal od Mateja Korvína za jeho zásluhy v boji proti Čechom a Poliakom na Morave a v Čechách v roku 1470 zmieňované Brančské panstvo na západnom Slovensku.
Výročie posviacky chrámu sa každoročne slávilo v druhú veľkonočnú nedeľu. Kostol vznikol na mieste staršej sakrálnej stavby, ku ktorej bolo na východnej strane lode, ktorá mala rovný strop, pristavené alebo rozšírené sanktuárium. Kláštorný kostol sa stal vyhľadávaným miestom posledného odpočinku mešťanov alebo šľachticov. V lodi chrámu sa v roku 1993 zistilo 17 krýpt, v ktorých sa pochovávalo od roku 1500 až do roku 1855. Z obdobia krátko po vzniku kláštora sa dochovalo viacero epitafov či už priamo „in situ“, alebo sekundárne. K najstarším patrí gotický náhrobný kameň Agnesy de Cutzsdorff z roku 1488, neskorogotický epitaf mestského kapitána z roku 1500, zmieňovaný epitaf Jána Tarcaia z roku 1510. K nim môžeme pripočítať i torzo epitafu, ktorý sme prezentovali na výstave. Na zachovanej časti epitafu je turnajový štít s turnajovou prilbou; heraldickú figúru štítu tvoria tri cimburia. Zachovala sa i časť minuskulného nápisu z obvodu epitafu. Erb patril niektorému príslušníkovi rodu pôvodne českého rodu Vojslavických, ktorí v rozmedzí rokov 1442-1446 kúpili blízke Veselské panstvo s centrom vo Veselí (nad Moravou). Po Mikulášovi z Vojslavíc (+pred 1464) si panstvo v roku 1460 rozdelili jeho synovia Mikuláš (+1499) a Václav (+1499/1500). Ich sestra Barbora ako veno získala obce Vnorovy a Spinek (teraz súčasť Vnorov), ktoré ale predala svojmu bratovi Václavovi. Rodina bola katolícka a mala blízko k františkánom a ku kancelárovi Mateja Korvína, veľkovaradínskemu biskupovi Jánovi Filipcovi (+1509). Druhou manželkou Václava z Vojslavíc sa po roku 1485 stala vdova po Duchkovi z Bydžova a z Kunovíc Zuzana, sestra kancelára Jána Filipca. Filipec pravdepodobne podporoval i prestavbu farského chrámu v Skalici a je pochovaný vo františkánskom kostole v Uherskom Hradišti, ktorý založil a do ktorého sa utiahol na sklonku svojho života. V tomto kláštore boli pochovaní i obidvaja vlastníci Veselského panstva bratia Mikuláš a Václav z Vojslavíc. Je preto možné, že časť epitafu zo skalického františkánskeho kostola patrila ich sestre Barbore, pravdepodobne manželke Mikuláša ze Zástřízl, čomu by nasvedčovalo i posledné slovo z fragmentu epitafu. Dôvodov, prečo bola pochovaná v Skalici, môže byť viacero. Barbora zomrela pred rokom 1491 – a my nevieme, kedy zomrela –, teda pred založením františkánskeho kláštora v Uherskom Hradišti alebo ako majiteľka Vnorov podporovala skalický františkánsky kláštor, ktorý bol jej sídlu bližšie než ten v Uherskom Hradišti.
Skalický kláštor Bolestnej Panny Márie bol v rámci uhorskej františkánskej vikárie začlenený spolu s kláštormi vo Fiľakove a Hlohovci a zaniknutým kláštorom v terajšom Sajóvámosi do Sečianskej kustódie a po transformovaní vikárie na provinciu v roku 1517 sa stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Následkom morovej epidémie v roku 1535, ktorej podľahli všetci obyvatelia kláštora okrem jedného, zostal kláštor až do 60. rokov 16. storočia opustený. Pre svoju polohu si ho ako bezpečný kláštor pred osmanským nebezpečenstvom zvolil provinciál za svoje sídlo a až do roku 1680 býval miestom konávania provinciálnych kapitúl. Po dočasnom zániku kláštora v Hlohovci zostalo zo Salvatoriánskej provincie v Uhorsku v roku 1581 len torzo v podobe štyroch kláštorov (Skalica, Gyöngyös, Segedín a Cumuleu Ciuc). Počas Bočkajovho povstania podnikali povstalci zo Skalice, ktorá slúžila ako ich základňa, výpady na susednú Moravu. V lete 1605 naopak podnikli moravské vojská výpad proti Skalici a okrem toho, že zhorela polovica mesta, vydrancovali i františkánsky kláštor – ukradli alebo zničili vzácne rukopisy, knihy a paramenty. Rehoľníci utiekli do opusteného kláštora v Uherskom Hradišti, ktorý sa tak až do roku 1785 stal súčasťou uhorskej františkánskej Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa. Po návrate do Skalice v roku 1607 obnovili činnosť školy a otvorili v kláštore noviciát. Provinciálna kapitula z roku 1616 rozhodla o oddelení noviciátu na jazykovom princípe. Pre Slovákov ako i ostatných Slovanov bol noviciát umiestnený do Skalice, pre Maďarov do kláštora v Gyöngyösi. V roku 1622 museli františkáni pod vplyvom Betlénovho povstania opäť nakrátko opustiť kláštor.
Zasvätenie kláštora Bolestnej Panne Márii sa ikonograficky uplatnilo i na typáriách kláštora. Na listine z roku 1616 sa zachoval najstarší typ pečatidla, ktoré malo oválny tvar s ostro zakončenými špicami. V pečatnom poli je zobrazená sediaca Dolorosa (Bolestná Matka Božia) s naklonenou hlavou, so zabodnutým mečom do hrude, ktorý by si chcela rukami vytiahnuť. Okolo hlavy je svätožiara s výraznými lúčmi, ktoré siahajú až k drieku postavy. V kruhopise, ktorý je od pečatného poľa oddelený rytou čiarou, je majuskulný nápis v humanistickej latinke *SIGILLVM * CONVENTVS * ZAKOLCENSIS. Kláštor používal toto typárium do konca 17. storočia a jeho vznik možno datovať do 16. storočia.
Obdobie 17. a 18. storočia môžeme pokladať za zlatý vek skalického konventu, keď v kláštore sídlili dôležité inštitúcie Salvatoriánskej provincie a zároveň v rámci provincie patril ku kláštorom s najväčším počtom rehoľníkov. Avšak ani toto obdobie nebolo bezproblémové. Kláštor v rokoch 1639, 1643 a 1729 postihol požiar, pričom po poslednom v roku 1729 sa rozhodlo o výraznej prestavbe a rozšírení konventu v duchu baroka. Epidémia moru nerobila rozdiel medzi duchovnými a svetskými osobami, ani medzi vierovyznaniami. Počas vyčíňania moru v roku 1645, ktorý do Skalice priniesli vojaci, mu podľahlo od augusta do decembra 1645 vraj okolo päťtisíc ľudí, medzi nimi i viacerí františkáni.2 Kláštor nezostal ušetrený ani vojenských udalostí v súvislosti s protihabsburskými povstaniami v rokoch 1645 a 1704.
K najhodnotnejším klenotom konventu patrila kláštorná knižnica, ktorá bola na výstave pomerne hojne prezentovaná. Knižnicu začal kláštor budovať najneskôr v 1. pol. 16. storočia. Pravdepodobne najstarší zachovaný rukopisný exlibris knižnice pochádza z roku 1523. Podľa rozhodnutia rádu z roku 1581 sa mali vytvárať kláštorné knižnice a viesť súpisy kníh, v roku 1678 sa mala vykonať revízia všetkých kníh. Knihy sa smeli požičiavať len členom kláštora, a to iba na základe písomného potvrdenia. Vynášanie kníh mimo knižnice bez dovolenia sa trestalo exkomunikáciou. Na budovanie skalickej kláštornej knižnice priaznivo pôsobilo založenie rehoľnej školy v kláštore, ako i fakt, že sa stal sídlom provinciála. Podľa vlastníckych záznamov a exlibrisov zachovaných kníh mal kláštor už v 1. polovici 16. storočia zbierku kníh, ktorá sa rozširovala. Prvú známu pohromu zažila knižnica – ako i celý kláštor – v roku 1605, keď cisárske vojsko, ktoré sa po vyhnaní bočkajovcov usadilo v kláštore, odnieslo alebo zničilo mnohé bohoslužobné knihy, veľakrát písané na pergamene a bohato iluminované. Viaceré z nich získal kláštor od Jána Filipca. Predstavu o rozsahu knižnice si vieme urobiť podľa knižničného katalógu z roku 1662, ktorý sa používal až do roku 1783. Vyhotovil ho gvardián kláštora Skaličan Klement Padela. Knihy sa doňho zapisovali do roku 1783. Súpis evidoval 1251 zväzkov a knižnica bola treťou – po trnavskej jezuitskej knižnici a panonhalmskej benediktínskej knižnici – najrozsiahlejšou rádovou knižnicou vo vtedajšom Uhorsku. Knihy sa triedili do 7 odborov a prihliadalo sa i na jazyk, v ktorom boli napísané. V ďalšom katalógu, ktorý sa viedol od roku 1754, sa knihy triedili do 21 odborov a 6 jazykových skupín. Nasledovali katalógy z rokov 1853 a 1877. Posledný katalóg z roku 1907 evidoval 5 250 zväzkov. Vtedy bola najlepšie usporiadanou františkánskou knižnicou. Do roku 1950, keď bola knižnica zrušená a knihy rozdelené medzi viacero inštitúcií, mohla obsahovať 8- až 10-tisíc zväzkov z rozmedzia 15. – 20. storočia. V roku 1938 vykonal analýzu knižnice františkán Vševlad Jozef Gajdoš. Evidoval v nej do 70 inkunábul (kniha vytlačená do roku 1500), niekoľko stoviek tlačí zo 16., 17. a 18. storočia. K najstarším titulom, ktoré vo svojej knižnici opatrovali františkáni, patrila tzv. Duchkova biblia (označovaná i ako Skalická). Ide o druhú redakciu českého prekladu biblie. Kniha vznikla v roku 1433 pravdepodobne v Prahe a je dielom pisára Duchka z Mníšku a piatich iluminátorov. Skalickí františkáni ju získali niekedy po roku 1619. V roku 1893 ju za dvetisíc zlatých získala knižnica olomouckého arcibiskupstva. Okrem tejto knihy predali františkáni arcibiskupskej knižnici v Kroměříži i Veleslavínovu bibliu (tlačený preklad štvrtej redakcie prekladu biblie do češtiny) z roku 1615 a hugenotský spis proti Ľudovítovi XIV. z roku 1691. Pre región sú cenné knihy s possesorskými záznamami. Z knižnice skalického učiteľa a kostolníka Lukáša Luboveckého, ktorý pôsobil v službách mesta do roku 1645 a je známy publikovaným inventárom skalického farského kostola z roku 1623, získal kláštor prvotlač Sentencií Petra Lombardského z roku 1487. Lubovecký kúpil knihu v roku 1616 od Jána Brestovského za 35 denárov a predtým ako sa dostala do kláštornej knižnice, istý čas patrila skalickej evanjelickej škole, ktorá zanikla po roku 1660. Podobne latinská tlačená biblia z roku 1485, skôr ako ju získali františkáni, mala viacerých majiteľov: Mateja Radoviča z Radošoviec, Macka z Koválovca a Ignáca Andreja Hasprunského (+ pred r. 1714), ktorý bol farárom v Malackách (1679 – 1699) a Gajaroch (1699 – 1709).
Františkáni ako rehoľa nie sú primárne zameraní na školstvo a vzdelávanie. No v rámci svojich pastoračných úloh veľmi často viedli školy a vzdelávacie ústavy. Na kňazské poslanie pripravoval rád svojich rehoľníkov prostredníctvom teologických kurzov, ktoré bývali v niektorom kláštore provincie. Pre relatívne bezpečnú polohu Skalice bola v roku 1561 v kláštore zriadená rehoľná bohoslovecká škola, kde sa prednášalo už podľa novej metodiky výučby. Na prevádzku školy prispieval od roku 1590 i panovník 100 zlatými zo skalického tridsiatku. Činnosť školy, ako i život v kláštore, prerušilo najskôr vstaní školu obnovili v roku 1610 a po Betlénovom v roku 1627. Po roku 1616 k nej pribudla i rehoľná škola stredného stupňa. Bohosloveckú školu z obavy pred tureckým vpádom zo Skalice v roku 1663 preložili, no o 10 rokov neskôr ju opäť otvorili. Slúžila predovšetkým bratom zo slovenskej a nemeckej jazykovej oblasti. Rehoľné štúdium zrušili nariadením panovníka z roku 1784.
Na gymnáziu, ktoré v roku 1773 po zrušení rádu jezuitov prevzali pavlíni, začali od roku 1800 vyučovať i františkáni, ktorí postupne nahrádzali bývalých pavlínov. Od roku 1807 vyučovali už len františkáni a viedli ho až do jeho zrušenia v roku 1850. V tomto období bola škola i oficiálne označovaná ako Skalické kráľovské nižšie gymnázium rehole sv. Františka.
Členmi Salvatoriánskej provincie boli príslušníci viacerých národov, ale v základe boli rozdelení na slovenskú a maďarskú národnosť. K slovenskej sa okrem samotných Slovákov hlásili i Moravania, Slezania, Česi, Poliaci a Nemci. Pri Moravanoch išlo o bratov, ktorí pochádzali hlavne z južnej Moravy a niekedy sú označovaní i ako Moravskí Slováci a po Slovákoch – z 390 pátrov sa za Slovákov hlásilo 234 – tvorili najpočetnejšiu skupinu (122 pátrov). K maďarskej sa hlásili Maďari, ale okrem nich i niektorí z iných národností, medzi nimi i Slováci. V roku 1771 mala provincia 990 členov, z toho po 495 členoch mala slovenská i maďarská národnosť. Jazykové a národnostné otázky pri obsadzovaní provinciálnych predstavených vyriešila provincia ešte v roku 1653 na zasadnutí v Hlohovci. Na základe tzv. hlohoveckej alternatívy, ak bol za provinciála zvolený Slovák, definítorom (jeho poradca) bol Maďar a naopak. Túto prax paritného zastúpenia obidvoch národností potvrdzuje i zoznam rehoľníkov z roku 1771. Spomedzi rehoľníkov pochádzalo 75 bratov zo Záhoria, z nich 11 sa hlásilo, i keď si uvádzali ako materinský jazyk slovenčinu, k maďarskej národnosti: 3 bratia a 8 pátri. Zo Záhoria najviac pátrov pochádzalo zo Skalice (30), čo bolo prirodzené, pretože v meste sa nachádzal kláštor a Skalica bola najľudnatejším sídlom regiónu. Ostatní pátri pochádzali zo severnej časti Záhoria, z oblasti, ktorá patrila do kveštovacieho rajónu skalického kláštora. Kveštovanie (z latinského quaero – hľadať, dopytovať sa), ktoré bolo pre žobravé rády typické, bolo jedným z príjmov rehoľníkov. Františkánski frátri navštevovali domy po okolitých obciach a prosili o niečo pre kláštor. Kveštovaním bývali poverení zvyčajne dvaja frátri kláštora. V čase, keď v kláštore fungovala i škola, bývali kveštármi až 4 bratia. Najstarší záznam o bratovi poverenom zbieraním almužny zo skalického kláštora je z roku 1608. Kveštovanie v jednej obci spravidla trvalo viacero dní. Almužnu dostávali zvyčajne vo forme naturálií. Každý z kláštorov mal svoj rajón, kam chodieval zbierať almužny. Skalický kláštor poškodilo nariadenie z roku 1788, ktorým mali zakázané kveštovať na susednej Morave, odkiaľ ale získavali najväčšiu časť svojich milodarov. Na Morave ich okruh zahŕňal 114 obcí a na Slovensku 48 obcí. Preto žiadali, či by nemohli zbierať almužny v obvode zrušeného františkánskeho kláštora sv. Kataríny pri Dechticiach. Južná časť Záhoria patrila do kveštovacieho rajónu Mariánskej provincie, konkrétne františkánskeho kláštora v Malackách.
Františkáni ako rehoľníci s evanjelizačným a apoštolským poslaním aktívne pôsobili a sa uplatnili v širokom množstve úloh, ktoré nebývali iba čisto duchovnej povahy. Ich prvoradou úlohou bola misijná, kazateľská a dušpastierska činnosť. V kláštore bol vždy niekto z pátrov určený za spovedníka a kazateľa pre veriacich. Pátri vypomáhali skalickému dekanovi pri správe farnosti a veľakrát nahrádzali kaplánov. Zvyčajne vysluhovali bohoslužby vo filiálkach. Vypomáhali i v okolitých farnostiach a v mariánskom pútnickom mieste v Šaštíne. Bývali i dvornými kaplánmi zemepánov, predovšetkým Coborovcov. Po dedinách konávali ľudové misie. Od roku 1733, keď sa začali zo Skalice pravidelne konávať púte do Šaštína, vždy niektorý z rehoľníkov sprevádzal pútnikov k Sedembolestnej. Tento zvyk pretrval až do zrušenia rehole. Organizovali púte i do iných pútnických miest, hlavne na susednú Moravu.
Kláštor zastrešoval aj Bratstvá sv. Františka Assiského, ľudovo označované ako bratstvá kordigerov alebo pásikárov podľa opaskov, ktorými sa členovia prepásavali podľa príkladu sv. Františka na pamiatku Kristovho spútania. V 2. polovici 18. storočia pôsobili pásikári v každej farnosti a vo viacerých filiálkach Šaštínskeho archidiakonátu. Spomedzi náboženských bratstiev bolo toto bratstvo najpopulárnejším. V roku 1638 získal kláštor opätovné potvrdenie bratstva, ktoré bolo zavedené s pápežským schválením ešte v 2. polovici 15. storočia, ale pre rozličné nepokoje a vojny bolo jeho trvanie prerušené. Na čele spoločenstva kordigerov stál direktor bratstva, ktorým býval niektorý páter františkán. Členovia sa schádzali pravidelne každý mesiac na spoločných bohoslužbách. Každoročne sa volili z radov laikov úradníci (oficiales) bratstva a osobitne zástupcovia pre mužov a pre ženy, označovaní ako rodič alebo tatík, či matka. Františkáni navštevovali – minimálne raz za rok – i zhromaždenia pásikárov v jednotlivých obciach. Zvyčajne sa vtedy konávali voľby. Vo
farnostiach viedli bratstvá pásikárov miestni farári.
Podobne z františkánskej spirituality vychádzal i františkánsky tretí rád, ktorý združoval laikov. Pri skalickom kláštore ho založili v roku 1744. Terciári sa mali v súlade so svojím civilným povolaním usilovať o kresťanskú dokonalosť a čas napĺňať v zhode s ofíciom (spoločné pravidelné modlitby rehoľníkov). Opätovne bol tretí rád pri skalickom kláštore obnovený 26. 12. 1883. O štyri roky neskôr mal už 400, v roku 1904 vyše 920 členov, a to ako zo Slovenska, tak i z Moravy. Každý uchádzač o vstup dostal pri obliečke rehoľné meno a po uplynutí minimálne ročnej lehoty skladali sľuby. Spomínané úkony sa konávali pri zhromaždeniach, ktoré bývali 8– 10-krát do roka v kláštornom kostole. Vedením terciárov bol poverený vždy niektorý z pátrov a funkciou ministra III. rádu zasa niektorý laik.3
Ďalším náboženským spolkom, ktorý vznikol pri františkánskom kostole, bolo spoločenstvo Božského Srdca. Vzniklo v roku 1855 z podnetu pátra Maurícia Martina Reháka (1816 – 1871), rok pred rozšírením tohto sviatku na celú cirkev. Oficiálne spoločenstvo v Skalici potvrdil trnavský generálny vikariát 17. 12. 1897 a 4. 1. 1898 sa duchovne pridružilo k centrálnemu rímskemu spoločenstvu Božského Srdca, ktoré existovalo pri chráme Santa Maria de pace a získalo účasť i na jeho milostiach. Členovia sa schádzali na spoločných bohoslužbách každý prvý piatok v mesiaci a v prvú nedeľu v mesiaci. Po omši mávali spoločnú pobožnosť s litániami a modlitbou, v nedeľu poobede bývala pobožnosť s litániami. Výročnú slávnosť mávalo spoločenstvo v nedeľu po oktáve Božieho Tela s kázňou o Božskom Srdci a na sviatok Všetkých verných zosnulých za zosnulých členov rádu. Bohoslužby viedol páter františkán poverený vedením spoločenstva. V roku 1902, odkedy sú zachované záznamy spoločenstva, bol ním gvardián kláštora, skalický rodák Mansvét Príkaský (1866 – 1929) a spoločenstvo malo 1192 členov. Spolu sa do spoločenstva v rozmedzí rokov 1887 – 1934 zapísalo vyše dvetisíc osôb, ktoré podobne ako v prípade terciárov pochádzali zo širšieho okolia.
Františkáni kultivovali i duchovnú kultúru mesta. Viedli divadelné a bábkarské krúžky, s členmi ktorých nacvičovali divadelné hry, v roku 1926 zriadili pre mládež Združenie sv. Agáty, v roku 1936 založil páter Václav Henrich Černák Spolok sv. Antona. V roku 1898 sa angažovali františkáni pri založení Spolku sv. Vincenta v Skalici. Cudzia im nebola ani starostlivosť o telo. Počas moru v roku 1680 ako jediní spomedzi rehoľníkov v meste, ktorí prežili, vysluhovali sviatosti a pomáhali praktickými a lekárskymi radami. Počas napoleonských vojen pomáhali pri ošetrovaní ranených vojakov, ktorí boli umiestnení v Skalici vo vojenskom lazarete. No a netreba zabúdať, že ako duchovní pôsobili v skalickom Štíbore.
Koncom roka 2015 Záhorské múzeum v Skalici vo svojich výstavných priestoroch pripravilo v spolupráci s viacerými kultúrnymi a náboženskými inštitúciami výstavu Františkáni v Skalici s podtitulom Duchovný a kultúrny odkaz, ktorá bola venovaná pôsobeniu tohto rehoľného spoločenstva v meste a regióne. Výstava prezentovala činnosť františkánov v Skalici v dvoch základných rovinách, a to ako stredisko náboženského života s pastoračným zameraním a ako kultúrno-duchovné centrum regiónu. Samostatná pozornosť v rámci projektu bola venovaná cennej kláštornej knižnici a pedagogicko-výchovnej funkcii rehoľníkov na poli náboženskom a osvetovom.
V minulosti museli rehoľníci viackrát opustiť skalický kláštor, aby sa opäť – hoci i s odstupom niekoľkých desaťročí – opäť do Skalice vrátili. Verme, že to nebude inak ani tentoraz.

Poznámky
1 Coborovci získali Holíčsko-Šaštínske panstvo až v roku 1489 a nemohli sa teda podieľať na vzniku kláštora. Za zakladateľov kláštora boli uznaní až dodatočne v roku 1680 za ich podporu kláštoru.
2 Šátek, Jozef. Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava : SSV, 1946, s. 41 uvádza, že na mor v kláštore zomrelo 12 osôb, z toho 8 kňazov. Podľa Literárny archív SNK Martin, sign. RHKS 388 v skalickom kláštore na následky moru v roku 1645 zomrelo iba 7 rehoľníkov, a to pátri František Citharák (+ 11. 9. 1645), Ján Skalický (+ 15. 9. 1645), František od sv. Benedikta – emeritný provinciálny páter, ktorý sa staral o nakazených morom (+ 27. 9. 1645), Alexej Kremnický (+ 28. 9. 1645) a bratia Michal Jaslovický (+ 27. 9. 1645), Bonaventúra Šaštinský (+ 27. 9. 1645) a Inocent Čech (Bohemus) (+ 29. 9. 1645).
3 Po obnove III. rádu v Skalici poznáme niektorých rehoľníkov, ktorí ho viedli: P. Klement Anton Intribus (? – marec 1889), P. Marcel Dáranský (apríl 1889 – august 1890), Gerard Maťašovský (september 1890 – august 1894), P. Dominik Kešero (Kessereö, Kessero) (september 1894 – ?). Ministrom III. rádu bol v rokoch 1883 – 1894 Jozef Žiška a po ňom Josef Havlíček z Rohatca.

Pramene a literatúra
Arcibiskupský zámek Kroměříž, Inv. č. AO–AMK 21 133, O/c V 3; Inv. č. AO–AMK 7751, C/a III 10; Inv. č. AO–AMK 2074, A/c IX/2 7.
Literárny archív SNK Martin, sign. RHKS 388, RHKS 404.
MV SR, Štátny archív Bratislava, f. Fragmenty archívu františkánov v Skalici.
MV SR, Štátny archív Trnava, pobočka Archív Skalica, f. Magistrát mesta Skalice, šk. Quietantiae 1615-1854; Šátek, Jozef. Holíčsko-šaštínske panstvo. Rukopis; Horáková, Valéria. Skalica, františkánsky kostol, Kráľovská ulica. Etapizácia vývoja objektu. Rukopis, Bratislava, 1993.
Univerzitná knižnica Bratislava, sign. Inc 264, Inc 184, Inc 372, Ms 974, Ms 796.
Breitenbacher, Antonín. Skalická bible v arcib. knihovně v Kroměříži. In Hlídka, roč. XXXIX, 1922, č. 4, s. 179-181, č. 5, s. 227-232.
Brezina, Peter. Harmonizujúce dielo františkánov v Skalici v 15. – 21. storočí. Mokrý Háj : Ateliér knihy, 2012.
Buran, Dušan a kol. Gotika. Bratislava : SNG, 2003.
Drahošová, Viera – Hlavatý, Jozef – Minďaš, Miroslav. Výskum františkánskeho kostola v Skalici (3. časť). In Záhorie, roč. 2, 1993, č. 5-6, s. 26-28.
Drahošová, Viera (Zost.). Skalica. Skalica : Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici, 2014.
Drška, Richard. Samospráva mesta Skalica v rokoch 1372 – 1711. Rigorózna práca. Trnava : FF TU, 2015.
Fridrich, Urban. Historia seu compendiosa descriptio provinciae hungariae Ordinis Minorum S. P. Francisci… Pars II. Cassoviae: Typis Academici Societatis Jesu, 1759.
Hlavatý, Jozef. Výskum františkánskeho kostola v Skalici (5. časť). In Záhorie, roč. 3, 1994, č. 4, s. 20-22.
Jurkovič, Fidél. Františkáni na Slovensku. Minulosť a prítomnosť do konca 20. storočia. Trnava: Provincialát Rehole menších bratov františkánov, 2003.
Kršková, Mária. Osídlenie severného Záhoria v stredoveku. Diplomová práca. Trnava : FF TU, 2006.
Lővei, Pál. Künstlerische Beziehungen in der Grabmalkunst der westlichen und nordwestlichen Gebiete des Königreichs Ungarn im Spätmittelalter Einführung in die Epigraphik des Mittelalters und der frühen Neuzeit. In Ročenka SNG Galéria 2004 – 2005. Bratislava: SNG, 2006, s. 123-138.
Miláčková, Martina (ed.). Arcibiskup Theodor Kohn (1893-1904). Neklidný osud talentovaného muže. Olomouc : Muzeum umění Olomouc, 2012.
Minďaš, Miroslav. Heraldické náhrobníky zo Skalice. In Heraldika na Slovensku, Martin : SGHS, 1997, s. 94-99.
Minďaš, Miroslav. Výskum františkánskeho kostola v Skalici (2., 3. časť). In Záhorie, roč. 3, 1994, č. 1, s. 16-18, č. 2, s. 12-13.
Pilňáček, Josef. Rody starého Slezka 3. Brno : Moravský zemský archiv, 1991.
Plaček, Miroslav – Futák, Peter. Málo známý pozdně gotický náhrobník Apolónie z Vojslavic. In Dáňová, Elena – Mezihoráková, Klára– Prix, Dalibor (eds.). Artem ad vitam. Kniha k poctě Ivo Hlobila. Praha : Artefactum, 2012, s. 237-242.
Plaček, Miroslav a kol. Veselí nad Moravou. Město na řece času. Veselí nad Moravou : Město Veselí nad Moravou, 2011.
Pokluda, Zdeněk. Rytíři z Vojslavic. In Malovaný kraj, roč. XXXIII, 1997, č. 2, s. 5.
Sasinek, F. V. Starožitnosti Skalice. In Slovenský letopis pre historiu, topografiu, archaeologiu a ethnografiu, roč. II., 1877, zošit 4, s. 265-266.
Šátek, J. – Damborák, F. – Buchta, J. Tristo rokov skalického gymnázia. Skalica : Školská a kultúrna komisia pri MsNV v Skalici, 1965.
Šátek, Jozef. Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava : SSV, 1946.
Zvara, Edina. Ferencesek Szakolcán a korai újkorban. Budapest : METEM, 2012.