Ján Hollý  bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ. Je po ňom pomenovaná planétka (19955) Hollý.

 

* 24.03.1785 (Borský Mikuláš)              + 14.04.1849 (Dobrá Voda)

 

Ján Hollý veľká osobnosť nášho národného života bol básnikom, ktorý vytvoril epické a lyrické formy nášho literárneho klasicizmu. Dovŕšil vývin slovenskej literatúry v tomto umeleckom smere. Vyplňuje obsah nášho národného oslobodenia. Posilnil tie tendencie, ktoré sa tak bohato rozvili v štúrovskej epoche.

Ján Hollý narodil sa 24. marca 1785 v Borskom Mikuláši. Po skončení ľudových škôl v rodnej obci šiel študovať na gymnázium do Skalice, odkiaľ prešiel do Bratislavy.Roku 1802 začal študovať teológiu v Trnave. Štúdia skončil roku 1808, kedy ho aj vysvätili za kňaza. Ako kňaz pôsobil v Pobedíme až do roku 1811. Z Pobedíma išiel do Hlohovca, odkiaľ roku 1814 prešiel do Maduníc, kde potom pôsobil skoro 30 rokov. 3 mája 1843 vypukol v Maduniciach požiar, ktorý neušetril ani kostol a faru.Vtedy už chorý Ján Hollý utrpel ťažké popáleniny a prichádza 1. júna 1843 do penzie, utiahnuc sa k svojmu priateľovi M. Lackovičovi na Dobrú Vodu. Tam skoro celkom oslepol. 14. apríla 1849 smrť ho vyslobodila z ťažkého utrpenia.

Na piate výročie smrti Hollého zišli sa A. Radlinský, Palárik, Viktorín, Zimány a niekoľko ďalších národovcov na Dobrej Vode a zasadili mu na hrob štyri lipy. Usporiadali potom zvierku, ktorá vyniesla 556 zlatých a dali postaviť nad hrobom Hollého od sochára Ladislava Dunajského kamenný pomník, ktorý 11. máj 1854 slávnostne odhalili.

Hlavná časť básnického diela vznikla v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia. Vtedy popri Jánovi Kollárovi a J. Šafárikovi svietil na cestu vývinu našich dejín a kultúry aj Ján Hollý.

Hollého mocne priťahovala slovanská tematika,  minulosť vlastného národa a z nej predovšetkým epocha Veľkomoravskej ríše. Díval sa na históriu očami zapáleného vlastenca. Nadviazal na historické tradície osvietencov, vyznával v zhode s nimi, že Tatry sú kolískou Slovanstva, no poučenie hľadal aj v novšej slavistickej literatúre, najmä u Dobrovského, Kollára a Šafárika. Hollý siahol aj po satire, ktorou potieral niektoré občianske neresti a nedostatky. Sú svedectvá o tom, ako štúrovci videli v ňom veľkú osobnosť a autoritu národného života. Ľudovít Štúr si ho vysoko vážil a bol sa s ním poradiť vo veci spisovnej slovenčiny. Je pravda. Že Hollý neodstúpil od bernoláčtiny, no štúrovcov od ich historického rozhodnutia neodrádzal.

Ján Hollý bol básnikom popri svojom kňazskom povolaní. Neubránil sa pred teológiou ani nebojoval prito nej Hollý cítil sa vždy predovšetkým básnikom a len potom kňazom, ktorý sa nikdy nestaval proti prenikajúcej osvete.

Významnejšie diela: Svätopluk – víťazná báseň v dvanástich spevoch, Selanky – obrázky zo štastného života pastierskeho, oslava jarnej prírody, Cyrilo-Metodiáda – víťazná báseň v šiestich spevoch, Žalospevy a Ódy a iné básne.

 

Život a tvorba

 

Detstvo

Rodičia Jána Hollého boli chudobní manželia-roľníci Vavrinec (Laurentius Holi, 1755 – 1830) a Alžbeta, rod. Blečáková (Elisabeth Blecsak, Blecsacska, 1757 – 1814), obaja z Borského Mikuláša. Pár sa zosobášil v roku 1775. Ján bol tretím dieťaťom po Matúšovi (1777 – 1845) a skoro zosnulej Maríne (1780 – 1783). Po ňom sa roku 1788 narodil ešte Jozef.

Ján Hollý začal chodiť na základnú školu v Borskom Mikuláši. Potom vychodil druhú a tretiu triedu gramatickej školy v Skalici (1797 – 1799) a nakoniec navštevoval v Bratislave dva roky trvajúce humanitné triedy (1799 – 1802).

 

Trnavské štúdiá

V Trnave absolvoval najprv filozofické štúdiá v rokoch 1802 – 1804, následne teológiu v rokoch 1804 – 1808 v mariánskom seminári. Tu bol pod vplyvom literárne a publikačne činných vzdelancov, čo mu okrem znalostí a vytríbenia literárneho talentu prinieslo aj posilnenie národného povedomia. Z nich najväčšiu stopu na ňom zanechal profesor filozofie a teológie Jur Palkovič (nar. 1763), ktorý sa neskôr stal jeho mecénom.

V čase svojich štúdií sa Hollý už venoval aj tvorbe (a aj anonymnej publikácii) básní. Spočiatku ich písal po latinsky, k rozhodnutiu používať (bernolákovskú) slovenčinu dospel niekedy medzi rokmi 1805 – 1807. (V roku 1805 sa dostal v otázke výberu jazyka do polemiky s Jurajom Fándlym. O tom, či sa s ním stretol osobne, sú však pochybnosti.) Zaoberal sa aj teoretickými otázkami poézie. Jeho programovou básňou k tvorbe s rodným jazykom je Podzbudzání Nemnislava.

 

Kaplán v Pobedime a Hlohovci

V roku 1808 bol vysvätený za kňaza a zakrátko sa stal kaplánom v Pobedime. Pri pravidelných prechádzkach po okolitých hájoch, poliach a lúkach sa snažil nachádzať inšpiráciu pre svoje lyrické básne. Jeho „selanky“ z tohto obdobia sa však nezachovali. Zároveň prekladal Vergília. Pri vykonávaní svojich povinností bol taký horlivý, že až zanedbával svoje zdravie. (Viackrát sa stalo že, po tom, čo vyviedol neposlušného koňa z veľkej vody, slúžil omšu vo vedľajšej filiálke v tých istých šatách a prezliekol sa až, keď sa vrátil domov. To mu, samozrejme, prinieslo prechladnutie.)

V roku 1812 nastúpil Ján Hollý opäť ako kaplán do Hlohovca. Z tohto jeho dvojročného pôsobenia máme málo správ. V auguste 1813 bol svedkom veľkej povodne Váhu, no inak žil zrejme pokojným rytmom života.

 

Farár v Maduniciach; legenda

Od 13. februára 1814 bol Hollý farárom v Maduniciach. Tu mu učarovala okolitá príroda a z nej zvlášť háj Mlieč (Mlíč), kde zvykol sedávať pod rozkošateným dubom. To bolo preňho to pravé tvorivé prostredie. V roku 1820 vyšla Hollému báseň na počesť Alexandra Rudnaya.

V roku 1824 boli s Palkovičovou pomocou vydané Rozličné básně (preklady antických básnikov). Vyšiel tiež Hollého preklad Vergíliovej Eneidy. Práve pri horlivom prekladaní tohto eposu skrsla v Hollého hlave myšlienka na vytvorenie čohosi podobného na slovenský spôsob. Dej sa rozhodol vsadiť do obdobia Veľkej Moravy. Hollý pod vplyvom Juraja Papánka a Juraja Fándlyho považoval slovenský národ za jadro Svätoplukovej ríše a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy. Básnik, túžiaci kriesiť národné povedomie Slovákov pomocou heroických veršov, sa pustil do svojho veľdiela Svatopluk v roku 1827 a v roku 1830 bol už so všetkými dvanástimi spevmi hotový. Po korekciách, ktorým sa venoval v priebehu roku 1831, poslal Hollý na Veľkú noc rukopis do Trnavy kníhtlačiarovi Jelínkovi. Svatopluk vyšiel opäť nákladom Jura Palkoviča roku 1833.

Pritom Hollému v roku 1829 vyhorela fara a okrem toho mu vyťali milovaný háj. Roku 1831 sa zúreniu cholery vyhol. Pri všetkých strastiach hľadal básnik útechu a nádej vo svojej tvorbe.

Svatopluk vyvolal búrlivú, nadšenú odozvu, najmä zo strany mladej generácie. Na literárnych stretnutiach sa recitovali spevy zo Svatopluka hneď vedľa Mickiewicza a Kollára. Energia, vyžarujúca z epopeje, záujem o ňu len rokmi zintenzívňovala.

V roku 1835 umrel Hollého veľký podporovateľ Jur Palkovič. Hlavným spolupracovníkom „slovenského Homéra“ sa odvtedy stal Martin Hamuljak. Hamuljak a Hollý sa poznali už v roku 1828 a zblížili sa v roku 1834 v súvislosti so založením Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne. Hamuljak bol hlavným hýbateľom spolku.

Po vydaní Svatopluka pracoval Hollý na novom epose, tentokrát o pôsobení sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Hollý dokončil dielo v septembri 1834 a v roku 1835 vyšla Cirillo-Metodiada „v šesťi spevoch“ v Budíne na Hamuljakov náklad. Hollý sa už v tom čase venoval skladaniu selaniek a poslednému eposu Sláv. Tieto diela si našli v rokoch 1835, 1836 a 1839 miesto na stránkach almanachu Zora. Hollý však nepísal len eposy a selanky; tvoril aj ódy v ktorých vzdával hold nielen historickým osobnostiam, ale i svojim priateľom a podporovateľom.

V tom čase bol Hollý už skutočnou legendou. Nastupujúci hlavný prúd slovenského národného obrodenia, štúrovci, podnikali k bardovi návštevy a z nich potom čerpali oduševnenie k svojej tvorivej práci. Tieto madunické „púte“ nekonali len oni – k slovenskému básnikovi Hollému sa unúvali merať cestu aj nemecký maliar a spisovateľ Friedrich Kaiser, aj ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij a iné zahraničné osobnosti.

 

Odpočinok na Dobrej Vode

V roku 1843, keď už slabozraký a s popáleninami (v dôsledku požiaru na madunickej fare v máji toho roku, kedy zároveň prišiel o celý majetok) býval na odpočinku na Dobrej Vode u svojho priateľa z mladosti, dekana Martina Lackoviča, sa odohrala azda najpamätnejšia návšteva. Mladoslováci Štúr, Hurban a Hodža, zamestnaní myšlienkami na nový spisovný jazyk, poprosili o názor katolíckeho básnika, ktorého tak obdivovali a na ktorého roku 1839 zložili oslavnú báseň. Jozef Miloslav Hurban o návšteve píše: „On nielenže nič nemal proti čistej slovenčine, ale práve vyhováral sa, že za jeho časov nebolo možnosti na Slovensku inou slovenčinou knihy písať ako tou, v ktorej už nebohý priateľ jeho Bernolák bol gramatiku spísal. ´Aj, ´ povedal, ´moje metrum dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.´ To bol náhľad Hollého, s ktorým, rozumie sa, my úplne súhlasili. Hollý nám dal požehnanie svoje k dielam vtedy umieneným.“ Hollý sám však ostal pri bernolákovčine do smrti.

 

 

Dielo

Preklady

• 1824 – Rozličné básně hrďinské, elegické a lirické, táto zbierka obsahovala preklady Vergília, Teokrita, Homéra, Ovídia, Tyrtaia a Horácia
• 1828 – Vergíliova Eneida

Eposy

• 1833 – Svatopluk, víťazná báseň v dvanástich spevoch; dôležité dielo pre formovanie národného uvedomenia
• 1835 – Cyrillo-Methodiada (vydaný za pomoci Martina Hamuljaka)
• 1839 – Sláv

Epické básne

• 1835, 1836, 1840 – Selanki
• 1836 a 1840 – Žalospevi

Duchovné piesne

• 1842 a 1846 – Katolíckí spevňík

Súborné diela

• 1841 / 1842 – Básne
• 1950 – Dielo (10 zv.)
• 1965 – Selanky (do stredoslovenčiny prebásnil Ján Kostra)
• 1967 – Korešpondencia Jána Hollého

Pocty

V roku 1854 bol nad jeho hrobom vďaka zbierke, ktorú zorganizovali Ján Palárik a Jozef Karol Viktorin, odhalený pomník s jeho bustou (autor L. Dunajský) a textom Ľudovíta Štúra. (Bol to vôbec prvý pomník, ktorý odhalili Slováci svojmu básnikovi.) V Maduniciach, kde pôsobil 29 rokov, je pred rímskokatolíckym kostolom Pamätník na jeho počesť.

V Borskom Mikuláši sa dodnes nachádza jeho rodný dom, ktorý je kultúrnou pamiatkou a je verejnosti prístupný.

Foto, text: Záhorie 1960, sk.wikipedia.org