Poézia je poznanie plus ilúzia. Preto sa poézia tak podobá životu. Ale iba mladí, bez ohľadu na vek, veria ilúzii napriek poznaniu. To sú tí praví čitatelia poézie. Hlboká myšlienka básnika Miroslava Válka sa stala ústrednou témou hudobno-poetického pásma Videl som tancovať Jitterboogie, ktoré 27. januára, v deň 25. výročia básnikovho úmrtia, pripravila Knižnica Juraja Fándlyho a Divadlo Jána Palárika v Trnave.

Názov podujatia bol totožný s názvom Válkovej novely zo stredoškolských čias, ktorej text sa, žiaľ, nezachoval. Keďže ju ale napísal ako štvrták trnavskej Obchodnej akadémie, určite bola o mladosti, láske, rytme a tanci. Proste o živote mladých. Na tejto báze poetické pásmo pre súčasných stredoškolákov zostavila z autorových básní Jana Podracká. Účinkovali v nej herci trnavského divadla Barbora Bazsová a Martin Križan, hudbu skomponoval a na klavíri hral Marián Kokavec.

Odkaz Miroslava Válka sa v súčasnosti vďaka všeobecnému povrchnému poskytovaniu informácií veľmi často znevažuje. Hodnotiť autora len z pohľadu doby, v ktorej žil a pôsobil, je nedôsledné. Ak sa však človek ponorí do jeho básní, rozumie mu i odkazom, ktoré sú vo veršoch zakódované. Ako poznamenal básnik a textár Jožo Urban, Válkova poézia má punc európskej triedy. Zaradil sa medzi tvorcov, ktorých možno merať iba nimi samými.

„Miroslava Válka považujem za výnimočného človeka. Nebol len básnikom, ale aj vynikajúcim znalcom dejín a filozofom. Bol úžasným človekom, ktorý sa nám dodnes prihovára aj prostredníctvom jeho zhudobnených nadčasových básní spevákmi ako Pavol Hammel či Miroslav Žbirka. Ak pozvali komunisti Miroslava Válka do politiky, chvalabohu, že to urobili. Pretože tam bol medzi nimi jeden vynikajúci, vzdelaný človek, ktorý určite kultivoval politickú scénu. Našťastie, aj dnes žije dostatok mladých ľudí, ktorí jeho osobnosť vnímajú inak, ako je verejnosti jeho život a práca podsúvaná,“ poznamenal podpredseda TTSK Tibor Mikuš, ktorý nad podujatím prevzal záštitu. Študentom zaželal, aby si dnešná mládež užívala posolstvo jeho diela aj o ďalších 25 či 50 rokov, lebo je nadčasové.

„Válkove básne sú zdrojom, z ktorého vyšli slová, ktoré mi prechádzali rozumom nielen memorovaním, ale sa zapisovali v srdci. Zrazu bol iný ako ten Válek z učebnice. Samozrejme, cítil som odstup, keď sa zakrývala situácia, ak bolo zjavné násilné zosúladenie a tajný súhlas s realitou ako napríklad v zbierke Slovo. Napriek nej vo mne zostalo z Válka viac toho, čo bolo silnejšie, ako toho, čo mi na ňom vadilo. Miroslava Válka na internete chvália i hania. Pre porozumenie treba poznať súvislosti ich zdroja, započúvať sa, vstúpiť s ním do jeho príbehu. Nielen do doby, v ktorej žil, ale aj do nepokoja srdca a duše. Bez predpojatia a súdenia,“ vyznal sa člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov Pavol Tomašovič.