Profesor Hudec sa narodil v Gbeloch 11.3.1901, v učiteľskej rodine a po úspešnom štúdiu na skalickom gymnáziu v rokoch 1914 – 1923 študoval teológiu v Olomouci a v Trnave, neskôr hudobnú na FFUK u profesora Dobroslava Orla. Vysokoškolské štúdium v roku 1935 ukončil dizertačnou prácou na tému Novšie výskumy o vývoji hudby na Slovensku a svoje muzikologické vzdelanie si doplnil v rokoch 1936 – 1938 v zahraničí (Regensburg, Mníchov). Svoje vedecké pôsobenie na Slovensku začal hneď na tom – pre vtedajší odbor hudobnej vedy najvyššom – poste, stal sa nástupcom prof. Dob. Orla v Seminári pre hudobnú vedu FFUK v Bratislave.

 

* 11.03.1001 (Gbely)              + 23.03.1952 (Bratislava)

 

Keďže prebral miesto po prvom profesionálnom hudobnom historikovi, zdá sa byť samozrejmosťou jeho hudobnohistorická orientácia. Išlo však o metodologicky úplne novo ponímanú hudobnohistorickú aktivitu. Prof. Dobroslav Orel bol Čech a v centre jeho práce stáli predsa len dejiny českej hudby, avšak K. Hudec obrátil svoju pozornosť priamo na hudobnú históriu Slovenska, a to dokonca v jej komplexnej podobe, od najstaršej hudby až po súčasnosť. Svoje sily skoncentroval na primárnu heuristickú prácu, hľadania a bádania v slovenských archívoch a analýzy hudobnohistorických prameňov. Svoje poznatky predložil už r. 1937 v  štúdii Kremnickí trubači, ktorá je dodnes podnetnou. Neskôr predložil monografiu Hudba v Banskej Bystrici do XIX storočia (1941), v ktorej súhrnne zhodnotil pramene k dejinám hudby jedného mesta a venoval sa pritom rovnako notovaným (primárnym) ale aj nenotovaným (sekundárnym) prameňom. Jeho objavy napríklad hudobných inventárov evanjelickej cirkevnej obce z rokov 1581 a 1606 odhalili celé bohatstvo vokálnej renesančnej a vokálnoinštrumentálnej viachlasnej hudby, pestovanej v stredoslovenských banských mestách, dokonca i mená domácich, dovtedy neznámych hudobníkov a hudobných skladateľov z radov kantorov a organistov (Joachim Birkcholtz, Ján Hebler, Ján Bisakcius, Tomáš Lintner, Peter Stirbitz, Matej Ding).

 

V tom období pracoval prof. Hudec v podmienkach mimoriadne ťažkých vojnových rokov, dokonca v intervale rokov 1940-1945 sa hudobná veda na FFUK neprednášala (v týchto rokoch vyučoval na Štátnom Konzervatóriu) a až mierové povojnové roky mu umožnili opäť sa naplno venovať svojej práci. Už r. 1946 bol menovaný univerzitným profesorom a pokračoval v tentokrát už sústredenejšom bádaní našich hudobno-kultúrnych dejín. Do svojej práce zapájal aj širší kolektív ľudí, svojich študentov a už čoskoro vydal novú knižnú monografiu Vývin hudobnej kultúry na Slovensku (1949). Dnes by sa nám mohla zdať jeho 124 stránková kniha, venovaná celým dejinám hudby na Slovensku až po súčasnosť, útlou knižkou. Vo vtedajšej dobe, keď slovenská muzikológia bola de facto málo rozvinutou vedeckou disciplínou, to však bola pokroková publikácia. Dokonca s metodologickým úvodom nazvaným Dejinný smysel hudby u Slovákov. Zvážil v nej množstvo preštudovaného materiálu a jeho výpovednú silu, cítil, že je na začiatku novej bádateľskej epochy a nepreceňoval svoje závery. Jednako jeho poznatky boli novátorské, jeho periodizácia dejín primeraná prameňom, a objavné myšlienky prinieslo i členenie historických prameňov a ich interpretácia. Jedným z pozitív bol jeho celostný pohľad na dejiny, všímal si rovnako hodnoty európske (napr. opis polyfonickej hudby v kapitole Mnohohlasová hudba) ako aj hodnoty špecifické, slovenské, a to predovšetkým slovenskú ľudovú pieseň. Osobitne sa venoval národnému obrodeniu, buditeľským spevom a zbierkam prostonárodných piesní. Rozvíjal známe myšlienky Kollára o Slovenke, ktorá „všetkých svojou spevnosťou prevyšuje“ a jeho prirovnania, že „slovenské spevy sú … stromom, každoročne nové kvety a listy prinášajúcim“. (pozn. 1) Vysoko si cenil „hudobnú nadanosť Slovákov“ a hodnotil slovenskú národnú hudbu od jej počiatkov, od hudby komponovanej Jánom Levoslavom Bellom, až po vtedajších súčasných skladateľov (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker a ď.), nevynechajúc notové hudobné príklady z ich tvorby, spolu s analytickým komentárom.

 

Kniha Vývin hudobnej kultúry na Slovensku nie je číra hudobnohistorická práca v dnešnom ponímaní. Vinie sa ňou niť folkloristiky, cítiť v nej autorove znalosti slovenskej ľudovej piesne a inštrumentálnej hudby. Nie je to nič prekvapujúce. Prof. Hudec pôsobil – síce len krátkodobo – aj na Štátnom ústave pre slovenskú ľudovú pieseň a etnomuzikológia bola jeho druhou veľkou oblasťou bádateľského záujmu. Okrem hudobnohistorických pramenných výskumov realizoval aj množstvo terénnych výskumov zameraných na zber, triedenie a analýzu slovenských ľudových piesní. Často chodieval sám (bez dnešnej modernej nahrávacej techniky), zapisoval piesne rukou; neskôr však organizoval rozsiahlejšie a systematické etnomuzikologické výskumy. Začleňoval do nich aj hudobných skladateľov a jazykovedcov, či vysokoškolských študentov. Hlavným výsledkom tejto jeho aktivity bola opäť knižná monografia, tentokrát vydaná ako ešte rozsiahlejšia reprezentačná publikácia Slovenské ľudové piesne I., v edícii Piesňové sbierky Štátneho ústavu pre slovenskú ľudovú pieseň v Bratislave (1950). Po celoslovenskej dotazníkovej akcii roku 1947, ktorou boli zahájené prípravy pre vydávanie zbierok, sa prof. Hudec rozhodol pre 10 vybraných obcí, z ktorých sa zozbierané piesne publikovali. Bolo to dielo kolektívne, a na zbere sa zúčastnili aj kolegovia z Ústavu – František Poloczek, Ján Fišer, Ladislav Burlas, ako poslucháč hudobnej vedy na FFUK, a tiež nečlenovia Ústavu, skladatelia Ján Cikker a Milan Novák. K samotnej notovej časti, ktorú tvorí 373 piesní, napísal prof. Hudec vedecký úvod. Okrem krátkej muzikologickej analýzy piesňového materiálu, zhodnotil aj geografické, historicko-vývinové a etnografické súvislosti slovenských piesní. O tom, akú veľkú váhu mala táto publikácia v spoločnosti, svedčí aj fakt, že už roku 1959 vyšlo jej druhé vydanie (posthumne redigované F. Poloczekom). Publikácia bola v ťažkých povojnových rokoch odrazom spoločenských snáh vzkriesť „vnútorný život nášho národa“, nechápala sa len ako užitočná pre slovenskú vedu ale pre celý národ, v zmysle myšlienky autora, že „spevnosť … patrí akosi k podstate slovenského národa“. (pozn. 2)

 

Okrem knižných monografií napísal prof. Hudec celý rad štúdií, článkov, referátov a kritík k najrôznejších aktuálnym problémom vtedajšieho hudobného života, analyzoval hudobnú tvorbu Jána Levoslava Bellu, Baladickú suitu Eugena Suchoňa, písal operné a koncertné kritiky, vyjadroval sa k problémom, ktoré riešila vtedajšia muzikológia: gregoriánsky chorál, cirkevná  i svetská, tanečná hudba, dejiny hudobnej výchovy na Slovensku, hudba v čase reformácie, etnomuzikologické otázky výskumu slovenských ľudových piesní. (pozn 3) Práve k poslednej spomínanej téme sa viaže jedna zo štúdií, v ktorej nájdeme nenápadne zakomponovaný aj jeho blízky vzťah k hudobným tradíciám Záhoria a k ľudovým piesňam jeho rodného regiónu. Z histórie piesní rád vyzdvihoval staré tlače skalickej tlačiarne, napr. pri analýze jarmočných piesní uviedol ako príklad skalickú tlač Nowá Pjseň wssem Bohatým Rodičům, vydaná r. 1858. Dokonca z piesní svojej rodnej obce Gbely uverejnil v prepise r. 1950 medzi príkladmi na pentatonický nápev transkripciu piesne Pod mostem rybička. Čo je zaujímavé, v tejto publikácii neobišiel ani svoje meno a predložil tu etymologickú analýzu pôvodu slova hudba, ktorý „treba hľadať u ľudových inštrumentalistov, hudcov, ktorí hudú“. Uviedol aj príklad z ľudovej piesne:

„Zahrajte mi hudci ako hora hučí,

Veď sa moje srdce od žiaľu rozpučí.“ (pozn. 4)

Jeho vzťah k slovenskej ľudovej piesni a hudbe nadobúda až podobu zapálenej obhajoby, keď vyzdvihuje, že „Slováci sa síce nemôžu pochváliť veľkou hudobnou tradíciou, nik im však nezaprie krásu a bohatstvo folklóru“. Púšťa sa dokonca aj do polemiky s Bélom Bartókom, ktorého si ináč veľmi vážil, ako významného zberateľa slovenských ľudových piesní. (pozn. 5) Polemizuje s Bartókom slovami: „pentatoniku pokladá za niečo vlastného maďarského, s aziatickým dedičstvom so sebou prineseného. Vieme však, že pentatonika vyskytuje sa aj v ľudových piesňach škandinávskych národov. Melodiské floskule kvartového útvaru, vyplnené celotónovým krokom nadol alebo nahor, oddávna sa pokladali za pentatonizmus v gregoriánskom speve. Pentatonické piesne vyskytujú sa i u nás i keď nie v takom počte ako v maďarskom folklóre. A nemusia byť apriórnym dôsledkom spolunažívania Slovákov a Maďarov. Ako možno vysvetliť, že najzápadnejší kút Slovenska, azda najviac imúnny od kultúry Maďarov, čerpal z maďarského piesňového materiálu? Záhorie by odpovedalo nie.“ (pozn. 6)

 

Profesor Konštantín Hudec pracoval za ťažkých podmienok. Formuloval a riešil problémy, na riešení ktorých sa dnes podieľajú celé kolektívy. Vyhľadával v archívoch, múzeách i knižniciach pramene a dokumenty pre hlbšie poznanie hudobnej minulosti, prešiel množstvo slovenských obcí za dokumentáciou folklóru. Jeho žiaci si na neho spomínajú ako na nadšenca, ktorého „práca bola často sizyfovská“. Takto sa o ňom vyjadril muzikológ dr. Richard Rybarič, ktorý celý pokračoval v jeho šľapajách a profesionálne sa venoval dejinám hudobnej kultúry na Slovensku. Viackrát sa vyjadril, že „prof. Hudec ho učil láske k hudbe, k vede a k ľudu“ a že „mu bol vždy vďačný za to, že ho viedol k láske k slovenskej hudbe, bez rozdielu, či je to hudba komponovaná dnes alebo pred dvesto rokmi“. (pozn. 7) Na profesora Hudeca spomína dnes aj hudobný skladateľ, vysokoškolský pedagóg a muzikológ, prof. Ladislav Burlas:

„Prof. Dr. Konštantín Hudec mohol začať uplatňovať svoju docentskú a profesorskú kvalifikáciu až po r. 1945. Na FFUK v Bratislave prednášal hudobnú vedu, obnovil činnosť Štátneho ústavu pre slovenskú ľudovú pieseň a rozvíjal svoju organizačnú prácu najmä v oblasti zbierania slovenských ľudových piesní. Dokázal pre tento cieľ získať aj osobné motorové vozidlo značky Škoda, čo sa krátko po II. svetovej vojne prideľovalo len vo výnimočných prípadoch. Pre zapisovanie ľudových piesní získal aj viacerých svojich poslucháčov (František Poloczek, Michal Palovčík), ale výnimočne aj hudobných skladateľov (prof. Alexander Moyzes, Milan Novák). Jeho zámerom bolo zapísané piesne hneď aj publikovať. Tak vyšli z týchto materiálov dva objemné zväzky zbierky Slovenské ľudové piesne (1950, 1952). Pre zvukovú dokumentáciu získal v tom čase nahrávaciu aparatúru, ktorá fixovala živý prednes speváka na želatínovú platňu. Poznamenávam, že v tom čase nejestvovala magnetofónová páska.

S profesorom Hudecom som pochodil sever Slovenska (Skalité a okolie), takmer celý Tekov a západné Slovensko (Horné Orešany a okolie).

Predčasná smrť (zlyhanie srdca) r. 1952 mu prekazila prácu. Bolo to v čase brutálnych politických pomerov po r. 1948, kedy strácal svoj vplyv na inštitúcie a kedy strácal aj svoju sebaistotu. Často prichádzal na fakultu po nočných srdcových nevoľnostiach. Možno, že jeho predčasný odchod zo života má s týmito okolnosťami aj príčinný súvis.“. (pozn. 8)

 

Profesor Hudec zomrel nečakane, na vrchole svojich síl (23. 3. 1952), posledné tri roky prednášal na FFUK aj na VŠMU v Bratislave. Stál pri zrode nových podmienok pre sústavnejšie a systematickejšie muzikologické výskumy, ktoré sa začali realizovať od roku 1953 na Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied. Na jeho prácu nadviazali jeho žiaci a jeho kniha Vývin hudobnej kultúry na Slovensku platí dodnes za prvé syntetické dejiny slovenskej hudby od najstarších čias až do vtedajšej prítomnosti. Prirodzeným vývojom vedy je toto dielo samozrejme už prekonané, vzbudzuje však pozornosť hlavne tým, že autor v ňom na základe vlastných výskumov upozornil na možnosť jedinečných pramenných objavov v slovenských archívoch a tým poukázal aj na príťažlivosť hudobnohistorického bádania. Pozitívny je pritom fakt, že pracoval s prameňmi v stredovekej latinčine i nemčine, a šírkou svojho záberu, bolo pre neho samozrejmosťou pohybovať sa v celom spektre klasických muzikologických aktivít, mohli by sme povedať, že pracoval v trojkombinácii história – etnomuzikológia – súčasná hudba, a tým môže byť vzorom aj pre dnešných muzikológov.

 

Knižné monografie prof. Konštantína Hudeca:

 

Ján Levoslav Bella, Praha 1937.

Kremnickí trubači, Bratislava 1937.

Hudba v Banskej Bystrici do XIX. Storočia. Liptovský Sv. Mikuláš 1941.

Slovenská ľudová pieseň. Bratislava 1949.

Vývin hudobnej kultúry na Slovensku, Bratislava 1949.

Slovenské ľudové piesne I. Bratislava 1950.

 

Poznámky:

 

1. Ján Kollár: Národnie Zpiewanky II, Budín 1835, s. 466.

 

2. K. Hudec v úvode vyzdvihol, že ide o podujatie obrovské: „Štátny ústav pre slovenskú ľudovú pieseň má v programe vydať do 20 000 slovenských piesní. Prinajmenej toľká spevná

energia vyžaruje zo slovenského národa.“ Dnes sa nachádza v Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave 50 000 rukopisných jednotiek so zápismi slovenských ľudových piesní.

 

3. V rokoch 1969-1971 vytvoril Juraj Potúček dvojzväzkovú antológiu, výber z prác prof. K. Hudeca, v plnom znení prepísal jeho 42 časopiseckých príspevkov a štúdií. Pozri: Potúček, Juraj: Otázky hudobného života na Slovensku. Antológia štúdií a kritík. I. (1935-1941), II (1942-1951), Bratislava 1969, 1971.

 

4. K. Hudec: Slovenská ľudová pieseň. Vlastivedná knižnica SAV a umení, zv. 15, Bratislava 1949, s.14, 29, 31.

 

5. Na zberateľskej činnosti Bélu Bartóka si cenil, že „bez akéhokoľvek podnetu zo strany Slovenska publikoval v zahraničí niekoľko cenných vedeckých úvah, ktorými preukázal, že je najlepším znalcom nášho hudobného folklóru.“ Vyzdvihoval aj skutočnosť, že r. 1921 B. Bartók „odovzdal Matici slovenskej svoju piesňovú zbierku (v rozsahu vyše 2000 piesní). Pozri: K. Hudec: Vývin hudobnej kultúry na Slovensku. Bratislava 1949, s. 14.

 

6. K. Hudec: Slovenská ľudová pieseň. c. d., s. 30.

 

7. Richard Rybarič (1936-1989) – významý slovenský hudobný historik, celoživotný pracovník Oddelenia hudobnej histórie v Ústave hudobnej vedy SAV. Na svojho profesora spomína napríklad v článkoch K nedožitej šesťdesiatke K. Hudeca, Slovenská hudba 1961, 3, s. 143-144; Spomienka na prof. K. Hudeca, Hudobný život 14, 1982, 6, s. 7.