Záhorie historicky neoddeliteľná časť Slovenska, tvorí krajina na severe susediaca s Českou republikou a na západe s Rakúskom, územie kraja vekmi sformovali hrebene Malých Karpát a Bielych Karpát, Borská (Záhorská) nížina, rieky Dunaj a Morava Záhorie má dlhú, pohnutú históriu. Zem tohto kraja si pamätá prvé stopy osídlenie siahajúce do kultúry ľudu paleolitu, pochody rímskych légií a zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Cez Záhorie viedli cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Po rozpade Veľkej Moravy a dobytí historických území Slovanov žijúcich na území súčasného Slovenska sa Záhorie stalo pohraničným krajom zabezpečujúcim ochranu severných častí  Uhorska. Cez jeho územie prechádzala Česká cesta. Spájala Uhorsko s Moravou. Cesta viedla od moravských hraníc – cez Holíč alebo Skalicu do Trnavy – Šintavy – Nitry a odtiaľ smerovala na Ostrihom a Jadran. Jej druhá cesta odbočovala z Holíča na Brodské, cez Sekule – Stupavu do Bratislavy.  Mesto na Dunaji –  Bratislava bolo dávnovekou križovatkou, na ktorej sa stretali cesty kupcov a pocestných. Ale aj cesty vojenských výprav smerujúcich do Viedne a Pešti či na Moravu. Pod úpätím Malých Karpát sa vinula „vinná cesta! Cez Svätý Jur, Pezinok do Trnavy. Odtiaľ viedla cesta na Považie, stredné a východné Slovensko, Kyjevskú Rus, alebo do Poľska, Dolného Uhorska na Jadran. Cestné prepojenie medzi Českým a Uhorským kráľovstvom vedúce cez Záhorie súvisiace s budovaním strážnych hradov v Malých Karpatoch a oporných vojenských staníc rozhodujúcou mierou vplývalo na osídlenie kraja..

 

Tridsaťročná vojna bol náboženský a mocenský konflikt v Európe v rokoch 1618 – 1648. Tieto udalosti, ktoré úzko súviseli a povstaleckými aktivitami mali dopad na osídlenie regiónu. Seriál štyroch článkov, ktoré sme pripravili z pera Ing. Miroslava Čárskeho, je prierez 17. a začiatkom 18. storočia a udalosťami, ktoré mali za následok takmer totálnu obmenu obyvateľov Skalicka. Udalosti boli rozdelené na niekoľko odsekov a nazvané menami vodcov (Bočkaja, Bethlena, Tökölyho a Rákocziho), proti habsburgských panských povstaní a nepokojov.

 

Ak sa pôvodným obyvateľom podarilo uniknúť alebo sa skryť pred rabujúcimi a vraždiacimi vojskami prechádzajúcimi regiónom, tak si na nich počkal mor alebo cholera, choroby ktoré boli sprievodným javom takmer všetkých vojnových udalostí. Pred Turkami a Tatármi sa dalo utiecť alebo skryť v lesoch, pred morom a cholerou to nebolo také jednoznačné.

 

Sme potomkovia tých, ktorí mali neuveriteľné šťastie, že sa im podarilo prežiť toto storočie a zostalo im dostatok psychických a fyzických síl k ďalšiemu životu, zostalo im dostatok síl úspešne pokračovať v rode.   

 

Autor: Ing. Miroslav Čársky