Na udalosti,  ktoré sa stali iba včera, začína padať prach zabudnutia. Prv pomaličky, no potom čím viac. Čím viacej rokov dozadu, tým je toho prachu väčšia vrstva, ba dokonca aj pavučiny. V niektorých prípadoch je to dobré, veď to múdre „čas lieči“ koľkokrát sami potrebujeme. V iných prípadoch by sme nemali zabúdať, či mali by sme si  pripomínať. Aj tento prípad je jeden z tých, ktorý by sme si mali pripomenúť a nedovoliť aby zapadol pod lavínou toho prachu zabudnutia. Je tomu 75 rokov, čo skončila II. svetová vojna a mi by sme nemali zabudnúť na udalosti, ktoré sa stali počas rokov 1939 až 1945. Rodičia generácie, ktorá sa narodila počas tohto obdobia spomínali, že to pre samostatné Slovensko bolo obdobie ekonomickej prosperity. Možno, nepopieram. Lenže mramorové tabule na pomníku padlým pri gbelskom kostole pripomínajú tých, ktorý sa 8. mája 1945 (či siedmeho, alebo deviateho) nedožili. A nedožili sa aj tí, ktorý tam napísaní nie sú. Je to desať našich židovských spoluobčanov. Už raz som použil výraz a teraz ho zopakujem. Ich  cesta k bohu viedla cez komín krematória v koncentračných táboroch. Tieto udalosti by sme tiež nemali a nesmieme zabudnúť.

Štúdium vojenskej histórie tohto obdobia, ktoré sa bezprostredne dotýka Gbelov ukazuje, že ho môžeme rozdeliť na viacero kapitol. Podľa časového sledu je to:

Pristátie výsadku Zinc v k.ú. Gbelov  (28.3.1942)

Bombardovanie objektov naftových dolov (5.9.1942)

Gbelania a Rýchla divízia Slovenského štátu v Rusku

Gbelania a Samostatný Čs. zbor v ZSSR (Svobodovci)

Partizáni v gbelských lesoch

Gbelania v SNP

Oslobodenie Gbelov Červenou armádou  (2.ukrajinský front – nedeľa 8.4.1945)

Wehrmachtom opevnený  bod  –  Kopec

Letisko Gbely – Cunín

Niektoré z týchto kapitol sú dobre známe, niektoré menej či vôbec neznáme. Teraz si pripomíname jednu z nich.

 

Letisko Gbely – Cunín

História letiska Gbely – Cunín začína dňom oslobodenia Gbelov Červenou armádou v nedeľu ráno dňa 8. apríla 1945 vojskom 2.ukrajinského frontu. Za niekoľko dní po tomto dátume Malinovského armáda preniesla boje na susednú Moravu a pre Gbelanov ako aj pre mužských obyvateľov susedných dedín nastal čas práce. Čas nútenej práce. Mužské obyvateľstvo bolo prinútené opravovať všetko čo bolo bojmi zničené a mohlo poslúžiť víťaznej armáde. Opravovalo sa nielen zničené, ale aj budovalo nové. Tým novým bolo poľné letisko pri hospodárskom dvore Cunín  v katastrálnom území Gbely. Veľmi zhruba ho môžeme lokalizovať medzi hospodárskym dvorom a železničnou traťou Kúty – Holíč.

 

Mapa kde sa nachádzalo letisko Cunín

Prvé lietadlá tu pristáli 18.apríla 1945, v ten deň boli oslobodené Veľké Nemčice, čo je dedina medzi Hustopečami a Brnom. Vzdušnou čiarou cca 40 – 45 km. Uvádza sa to preto, aby sme si predstavili v akom hlbokom zázemí sa budovali nové letiská. V spomínaný dátum bol z Trnavy na letisko Gbely – Cunín presunutý 122. stíhací letecký pluk ako súčasť 331. stíhacej divízie Piatej leteckej armády, ktorej velil hrdina Sovietskeho zväzu generál plukovník S.K.Gorjunov. Spolu s týmito lietadlami tu pristál ďalší 90. gardový bitevný pluk taktiež z Trnavy. Je reálny predpoklad, že v ten deň bolo na letisko Gbely – Cunín premiestnené aj veliteľstvo 4. gardovej bitevnej leteckej divízie (GŠAD), ktorej velil gardový plukovník Valentin F. Saprykin. Zástupcom veliteľa bol gardový podplukovník Alexej D. Lachno a náčelníkom štábu gardový podplukovník Vasilij M. Pikulin.

Obidva pluky z prechádzajúcich letísk podporovali útočiace pozemné jednotky pri oslobodzovaní Záhoria. Jeden z príkladov bojovej činnosti. Prvou akciou dňa 9.4.1945 pre posádky  90. pluku bol útok na nepriateľa pri meste Skalica. Medzi 07,30 hod. až 08,17 hod. šesť posádok pod velením gardového nadporučíka N. I. Ivanova zničilo alebo poškodilo 5 vozňov na stanici Skalica a zabilo 15 nemeckých vojakov. Akcia sa uskutočnila pod ochranou štvorice Jak – 9 od 122. stíhacieho pluku.

Výzbroj 122. stíhacieho pluku tvorili stíhačky typu Jakovlev . Lietadlo bolo vyrábané počas vojny v Novosibirsku v tamojšom leteckom závode. Celkove ich bolo vyrobených 4239 kusov. Stíhačka bola dlhá 8,55 metra, vysoká 3 metre s rozpätím krídiel 9,74 metra. Mala zaťahovací podvozok a kvapalinou chladený,  vidlicový dvanásťválec typu Klimov s trojlistou vrtuľou. Maximálna rýchlosť stíhačky bola  rôzna podľa variantu, ktoré na letisku Cunín boli štyri a to 5 stíhačiek Jak – 9T, 19 stíhačiek Jak – 9M, 3 stíhačky Jak – 9TM a 2 stíhačky Jak – 9U. Rozdiel rýchlosti jednotlivých variant bola pri zemi malá, väčší rozdiel bol vo výškach 300 až 900 m. Najvýkonnejší motor mali stíhačky Jak – 9U a tým aj rýchlosť. Líšili sa aj výzbrojou. Mali 2 guľomety UBS ráže 12,7 mm. Stíhačka mala jeden pevný kanón ŠVAK ráže 20 mm s kapacitou 12O nábojov strieľajúci osou vrtule. Ďalej to bol guľomet UBS ráže 12,7 mm s kapacitou 200 nábojov umiestnený vľavo nad motorom.

  Na letisku Gbely – Cunín bolo aj jedno lietadlo Polikarpov Po – 2, nazývané „kukuruznik“, Nemcami zase „Nähmaschine – šijací stroj“. Neskôr ich bolo viacej. Bol to dvojmiestny jednomotorový dvojplošník s drevenou konštrukciou potiahnutou plátnom, drevenou dvojlistou vrtuľou a tlmičmi hluku motora. Lietadlo bolo dlhé 8,17 metra s rozpätím krídiel 11,4 metra s veľmi krátkou dráhou vzletu a pristania. Pôvodne bol skonštruovaný na výcvik pilotov, počas vojny sa však osvedčil ako nočný bombardér. S týmto lietadlom bolo v prvej fáze na letisku Gbely – Cunín celkom 30 lietadiel.

Velenie plukov letiska Cunín bolo nasledovné:

Veliteľ 122 stíhacieho leteckého pluku major Anatolij D. Drožžikov

Zástupca veliteľa                                    major Konstantin A. Privalov

Náčelník štábu                                       major Alexander M. Ionov

Šturman                                                 major Nikolaj P. Gugnin

Veliteľ letky                                            major Sergej G. Leontev

Veliteľ letky                                            kapitán Igor D. Uskov

Veliteľ letky                                            kapitán Michal J. Storoženko.

 

Úlohou 122. stíhacieho pluku bola vzdušná ochrana pozemných útočiacich vojsk smerujúcich na Brno, narušovanie ústupu Wehrmachtu a doprevádzanie bombardovacích, alebo bitevných lietadiel pri ich bojových úlohách.

 

Veliteľ 90. gardového bitevného pluku  gardový podplukovník Michail A. Iščenko

Zástupca veliteľa                                      gardový major Michail I. Zinovejev

Náčelník štábu                                         gardový major Grigorij V. Bezuglyj

Šturman  ?

Veliteľ 1. letky   ?

Veliteľ 2. letky                                         gardový kapitán Georgij T. Beregovoj

Veliteľ 3. letky                                         gardový kapitán Timofej S. Ljadskij

 

Letisko Gbely – Cunín nebolo prvým spoločným letiskom týchto dvoch plukov. Pred ním to bola Trnava, Levice či maďarský Heréd. Z vojenského hľadiska to bolo racionálne. Lietadlá obidvoch plukov spoločne štartovali a odpadlo stretávanie sa vo vzduchu, hľadanie a čakanie. Bolo to dobré aj z psychologického hľadiska. Piloti sa navzájom dobre poznali. Vedeli kto ich vo vzduchu chráni, druhý zase vedeli  koho chránia.

Výzbroj 90. Gardového bitevného pluku tvorili lietadlá typu Iljušin Il-2 Šturmovik.

Konštruktérom tohto lietadla bol S. V. Iljušin. Bitevné lietadlo bolo známe pod ruským menom Šturmovik, alebo nemeckým Čierna smrť. Bolo to jedno z najviac vyrábaných lietadiel počas 2.svetovej vojny . Toto opancierované dvojmiestne (pilot a zadný strelec) lietadlo s trojlistou vrtulou, poháňané jednoradovým, kvapalinou chladeným 12 valcovým motorom typu Mikulin AM-38. Bolo dlhé 11,60 metrov, vysoké 4,20 metrov s rozpätím krídiel 14,60 metrov. Maximálnu rýchlosť malo 414 km za hodinu a dolet 720 kilometrov. Vyzbrojené bolo dvomi kanónmi v krídlach ráže 20 mm typu ŠVAK s 500 nábojmi pre každý kanón. V krídlach boli aj dva guľomety ráže 7,62 typu ŠKAS. Zadný strelec ovládal pohyblivý guľomet ráže 12,7 mm typu UBT. Šturmovik niesol v bombovnici 4 bomby po 100 kg, pod krídlami zavesené 2 bomby do váhy 250 kg alebo  8 neriadený striel (rakiet) typu RS-82 či RS-132.

Na druhý deň po prílete na letisko Gbely – Cunín (19.4.1945) 90. GŠAP stratil dve lietadlá. Obidve lietadlá Iljušin  Il – 2 po útoku na železničnú stanicu v Křenovicích boli zasiahnuté protilietadlovou paľbou. Neprežil pilot gard. por. A. P. Prjažennikov a strelec gard. seržant P. S. Saltykov. Pilot gardový podporučík G. M. Uljura a strelec čatár N. G. Byčkov bez zranenia núdzovo pristáli niekoľko kilometrov od Nového Mesta nad Váhom.

K stíhaciemu ako i bitevnému pluku okrem pilotov patrili  letecký mechanici, zbrojári, radisti, rádiomechanici, zdravotníci, strážny oddiel , protivzdušná obrana a kuchári. Mechanici mali dielne vo viacerých  drevených pojazdných maringotkách umiestnených na okraji letiska pri lesíku.

 

 

  

Na letisku Gbely – Cunín slúžilo aj viacero žien. Zatiaľ nevieme v akých pozíciách, môžeme iba predpokladať, že zdravotníčky alebo radistky.  Na fotografii dve z nich, tak isto neznáme. Táto fotografia ako aj portréty pilotov boli urobené vo dvore rodinného domu Knotkových.

Dvaja piloti z 90. a 930. leteckého pluku nechali po sebe osobné písomné zmienky o letisku Gbely – Cunín.

Prvou  písomnou zmienkou sú spomienky vtedajšieho hrdinu ZSSR, gardového kapitána      G. T. Beregovoja, veliteľa eskadrily 90. pluku. Na spoločnej fotografii v popredí.

Na letisko v Československu, kam sme sa začiatkom apríla presunuli  nás privítalo stálym dažďom. Počasie zostávalo bezletové, no lietať  bolo potrebné. Práce bolo na rozdávanie. Lietali sme v daždi, nie vždy, pravda, sa podarilo z neho prísť, ako sa povie, suchý. Miesta boli pre nás novými, občas žiadna viditeľnosť…  

 

Iba drobné spomínanie tohto pilota, počas vojny ubytovaného v Kopčanoch. No jeho ďalší mierový život bol zaujímavý a pre mnohých závidenia hodný. Po vojne absolvoval vojenskú akadémiu a v roku 1948 sa stal testovacím pilotom. Krátko po roku 1961 požiadal o zaradenie do výcvikového strediska kozmonautov, kde aj absolvoval výcvik.  Dňa 26. októbra 1968 odštartoval do vesmíru s kozmickou raketou Sojuz 3. Po úspešnom lete bol povýšený do hodnosti generálporučíka letectva a stal sa náčelníkom strediska J.A.Gagarina pre výcvik kozmonautov.

Po úspešnom lete do vesmíru navštívil aj Československo a bol aj v Kopčanoch. Kde bol ubytovaný si nespomínal. Pamätal si iba, že keď ležal na posteli, cez oblok videl vežu kopčianského kostola.

Po  21. apríli 1945 sa letisko Gbely Cunín podstatne rozrástlo. V tento deň sem bolo premiestnené z maďarského mesta Réca veliteľstvo 312. nočnej ľahkej bombardovacej leteckej divízie (NBAD), ktorej velil plukovník Vasilij P. Čanpalov. Náčelníkom štábu bol plukovník Vasilij M. Bondarenko.

Ďalší presun bol dňa 24.4.1945. Bol sem z letiska Čakany (okr. Dunajská Streda)  presunutý 930 NBAP – Nočný bombardovací letecký pluk. Jeho výzbroj tvorili bitevníky typu Iljušin Il-2 a bombardovacie dvojplošníky Polikarpov Po-2.

Velenie tohto pluku bolo

Veliteľ 930. nočného ľahkého bombardovacieho pluku  major Alexandr I. Černoburov

Náčelník štábu                                                                   major Michail A. Čuchno

Šturman                                                                             kapitán Vasiľjevič S. Nikolaj

Veliteľ 1. letky                                                                   kapitán Sergej A. Jeršov

Šturman letky                                                                   poručík Sergej A. Masterov

Veliteľ 2. letky                                                                   kapitán Viktor A. Zajevskij

Šturman letky                                                                    nadpor. Ivan I. Dubovičenko

Veliteľ 3. letky                                                                    major Alexej A. Dorošenko

Šturman letky                                                                     nadpor. Pavel P. Zakrevskij

 

Velenie 930. NBAP. Zľava do prava sedia: zástupca náčelníka štábu pluku kpt. I. D. Ljateckij, šturman pluku maj. M.S.Ivanov, veliteľ pluku maj. A.I. Černoburov, veliteľ letky maj. S. F. Dozmarov, Stoja: pilot npor. S. A .Bezborobov, šturman por. V. J. Muratov, šturman poručík V.A. Kozlov, pilot F. L. Parfenov, šturman letky por. P. P. Zakrevskij, pilot por. A. A. Anisimov, zástupca veliteľa letky npr. M. I. Cvanovskij, pilot por. Žartikov, veliteľ roja por. Šmeljev, veliteľ roja npr. A. I. Kostrov, šturman roja G. I. Turik.

 

Dá sa predpokladať, že príletom nočného bombardovacieho pluku stúpol počet lietadiel na letisku Cunín na 90.  O tomto presune je zápis v denníku  poručíka A. S. Manturova 930 pluku. Citujem z knihy Od Hrona k Morave:

Dňa 23.apríla 1945 sme sa presunuli na letisko pri obci Gbely, vzdialenej asi 60 kilometrov južne od Brna. V noci z 24. Na 25.4.1945 som uskutočnil prvé bojové vzlety v noci. Stretol som sa s mnohými novinkami, dovtedy mne neznámymi. Napríklad ako sa javia veľké požiare v diaľke. Vyzerá to, ako keby neboli na zemi ale vyššie na horizonte. Je to spôsobené hmlou, ktorá sa drží pri zemi. Písať by bolo čo, ale nechce sa mi…. Prvý krát som bombardoval Brno a založil som dve ohniská požiarov.

Písať by bolo čo, ale nechce sa mi…. Škoda, že tých informácií o letisku Gbely – Cunín nie je viacej, ale aj za to málo sme povďačný.

Dňa 30.apríla 1945 pribudol na letisko Gbely – Cunín ďalší pluk, v poradí už štvrtý. Z letiska Kátov sem bol presunutý 992. Nočný ľahký bombardovací pluk (NBAP).

Veliteľom 992. NBAP bol plukovník Nikolaj M. Devjatov

Náčelník štábu major Ivan V. Golovanov

Veliteľ 1 letky podplukovník Ivan V. Davidenko

Šturman letky kapitán Ašraf G. Achmedov

Veliteľ 2 letky kapitán Sergej I. Korotkov

Piloti a personál letiska bol ubytovaný v Gbeloch,  Kopčanoch a na samotnom hospodárskom dvore Štátneho majetku,  hospodárstvo Cunín. Jedna z domácností, kde boli piloti ubytovaní, bola domácnosť Jána Kocáka – Mecku na dnešnej Krátkej ulici č. 475 v Gbeloch. Jeho manželka Viktória, pracovitá a zbožná žena, ktorej vulgarizmy boli vzdialené, spomienky na nich začínala vetou: „tí kurvy jedny, že mi vlézli do parádnej izby, no nech. Byli to též ludé a potrebovali sa vyspat, ale aby si nohy v čižmách vykuádali na nočný stolík a čistili si ich, tak to už je nevychovanost“ . Z dochovaných fotografií gbelskej fotografky Márii Knotkovej je zrejmé, že s posádkou letiska Gbely – Cunín mala veľmi dobré vzťahy. Dokonca také, že ju aj s rodinou zobrali na letisko a dovolili jej tam fotografovať.

V poslednej vojnovej fázy, na letisku Gbely – Cunín boli štyri letecké pluky a dve divízne veliteľstvá, čo mohlo byť 400 až 500 vojakov, takže v Gbeloch ich muselo byť ubytovaných niekoľko desiatok. V obecnej kronike a ani v ústnom podaní pamätníkov nie je žiadna zmienka o konfliktoch s týmito vojakmi. Nie však dobré spomienky na bojové akcie letcov majú v Kopčanoch (91.  GŠAP – bitevný pluk, letisko Špačince) a v Uníne. Tu išlo o životy občanov. Podľa hlásenia druhá letka 91. pluku pod vedením gard. kapitána  A.N. Šedogubova o 10:35 hod. zničila 7 budov v obci Kopčany. To, že prišiel o život 9.4.1945 Štefan Baláž a na druhý deň na následky zranení zomrel Anton Kollár v hlásení nebolo. Tak isto prišla o život v Uníne 14 ročná Rozália Žilínková dňa 6.júna 1945 pri práci na poli.  Smrť bola spôsobená extrémne nízkym letom lietadla a nie haváriou, ako je uvádzané v matrike.

Unín, zápis v matrike o úmrtí

S postupom Červenej armády od Brna smerom na Prahu, začínajú aj presuny leteckých plukov z letiska Gbely – Cunín. Prvou odlietajúcou lastovičkou 2. mája 1945 bolo veliteľstvo 4. Gardovej bitevnej leteckej divízie (GŠAD), ktoré bolo presunuté do Brna – Ivanovíc. Ďalšie presuny boli v prvý mierový deň 9. mája 1945

Pre posádku letiska Gbely – Cunín, pilotov a personálu všetkých leteckých plukov, bolo toto letisko poslednou vojenskou „štáciou“ druhej svetovej vojny. Dočkali sa tu jej víťazného konca. Ako to oslávili  môžeme iba predpokladať. Úbytok desiatok litrov alkoholu neodhadneme.  Posádky v poslednú bojovú noc z 8. na 9. mája 1945 mali za úlohu bombardovať nemecké vojská na komunikácii Velká Bíteš, Velké Meziříčí, Jihlava a viesť prieskum podľa plánu 5. leteckej armády s následným zhadzovaním letákov. V noci spolu 34 posádok uskutočnilo 60 vzletov. Koniec akcie  popisuje v spomienkach pilot poručík M. A. Nikolajev z 930. NBAP (bombardovací pluk).

Doletel som so svojim šturmanom poručíkom A. S. Manturovom nad ciel a bombardovali sme. Vracali sme sa na svoje letisko (pozn. Gbely – Cunín). Ako prichádzala jedna hodina v noci 9. mája 1945, celá fronta už vedela, že Nemecko bezpodmienečne kapitulovalo. Na línii frontu sme videli, že začali lietať do vzduchu svetelné rakety všetkých farieb. Neskôr niekde v oblasti nášho letiska začali strieľať protilietadlové delá a guľomety. Niekto z nočných letcov vystrelil bielu a zelenú raketu. Hneď sme mu odpovedali. Vo vzduchu a na zemi vznikol obrovský ohňostroj. Priblížili sme sa k letisku a dlho sme nemohli posadiť lietadlo na zem. Každá pristávajúca posádka pozdravila víťazstvo zo všetkých druhov zbraní. Ohňostroj bol až do samého svitania

Vo svojom denníku popisuje aj  poručík Manturov posledný bojový let z ktorého opäť citujem: To, že vojna skončila som sa domnieval ešte vo vzduchu počas spiatočného letu od cieľa, ktorý sme bombardovali. Dozvedeli sme sa to na základe paľby našich vojakov. Strieľali všetci, kto z čoho mohol. Proste ohňostroj, ako na nový rok. Bolo to nádherné. Z radosti som vypálil niekoľko rakiet.

V oblasti letiska Gbely – Cunín sa dodnes i po 75 rokoch nachádza munícia. Ak ju nájdete, tá vystrieľaná nie je z bojových akcií, ale z radosti vojakov a osláv ukončenia 2.svetovej vojny.

Ešte v deň víťazstva (9.5.1945) bolo do Těšan na Morave premiestnené veliteľstvo 312. nočnej ľahkej bombardovacej leteckej divízie (NBAD) a 930.  nočný ľahký bombardovací letecký pluk (NBAP) presunutý do Židlochovíc.

Lety 122. a 90. pluku však prvými mierovými dňami neprestali. Jeden z týchto letov dňa 18. mája 1945 sa stal osudný pre pilota poručíka Viktora M. Koľcova, ktorý svojou stíhačkou Jak – 9M pri pristávaní havaroval a zabil sa. Podľa pamätníkov pri pristávaní zavadil podvozkom o strechu stodoly a zrútil sa. Stodolu následne strhli. Pilot bol pochovaný v Kopčanoch pri kostole, odkiaľ bol po exhumácii prevezený na bratislavský Slavín.

 

 

No a slovo na záver? Vypožičiam si ho zo spomienok pilota cunínskeho letiska M .A. Nikolajeva. Je to ako jeho modlitba.

 

Víťazstvo!

Aj v ťažkých časoch ustupovania sme verili v teba.

Vo chvíľach nebezpečenstva a pochybovania sme žili s tebou.

V prudkých bitkách sme bojovali a umierali za teba.

Nech žije večne!

 

Bojovali a umierali aby zvíťazili. Pre nás sú už len spomienky a povinnosť nedovoliť prekrúcať históriu podľa ľubovôle politikov, ale držať sa historických skutočností a faktov.