Patrón kostolov: Kopčany, Zohor,Bratislava – mestská časť Lamač

Sviatok: 20. júl 

Je patrónkou poľnohospodárov, rodičiek, panien, manželiek, pri ťažkom pôrode a proti neplodnosti.

.

Svätá Margaréta z Antiochie (v Pizídii) (iné názvy: Margaréta Antiochijská alebo Marína z Antiochie/Antiochijská; sviatok má 20. júla), sa ako patrónka rodičiek stala jednou z uznávaných Štrnástich svätých pomocníkov, ktorých úcta dosiahla vrchol v 15. storočí. Svätá Margaréta býva zvyčajne znázorňovaná s drakom. Na základe legendy jej bol ukázaný ako nepriateľ, nad ktorým má zvíťaziť. Pripravoval sa ju zhltnúť, ale ona nad ním zvíťazila znamením kríža.

Mučeníčka z Antiochie v Pizídii. Niekedy nazývaná aj Marína. Tradícia hovorí, že bola dcérou pohanského kňaza. Krásna Margaréta odmietla ponuky Olybriusa, miestneho prefekta. Ten ju uväznil a kruto mučil. Odťali jej hlavu a podľa legendy ju dali zjesť drakovi. Patrí medzi 14 pomocníkov v núdzi. Rozprávala sa so sv. Janou z Arcu. Jej uctievanie je v súčasnosti potlačené.

Svätá Margita (Margaréta) u Grékov ju poznáme pod menom Marina. Narodila sa v Antiochii v Pizídii (Malá Ázia), v druhej polovici tretieho storočia. Jej otec bol pohanským kňazom. O jej matke sa nezachovali žiadne informácie. Pravdepodobne matka zomrela krátko po pôrode. Otec ju zveril do výchovy pestúnky, ktorá bola tajnou kresťankou. Pestúnka ju vychovala v kresťanskej viere a pripravila ju na prijatie sviatosti krstu.

Tieto udalosti sa stali bez vedomia jej otca. Toto obdobie bolo charakteristické aj tým, že prebiehalo prenasledovanie kresťanov (Maximilán, Diokclecián). Potom čo oznámila otcovi, že je kresťankou,  musí opustiť rodný dom. Vracia sa naspäť ku svojej pestúnke. Následne sa Margita venuje paseniu oviec a vykonávaním ďalších prác, ktoré jej umožňovali, aby sa venovala ešte viac modlitbe, najmä za svojho otca a za bratov vo viere, ktorí boli čím viac prenasledovaní.

Pri svojej dennej práci stretáva nového miestodržiteľa Olibria, ktorý bol zasiahnutý jej krásou. Olibrius ju chcel za manželku. Margita ho odmietla s odôvodnením, že ona zasvätila svoj život Ježišovi. Povedala mu: „Môžeš snáď žiadať, aby som sa vzdala neba a na miesto toho si mám zvoliť prach zeme?“ Olibrius sa cítil veľmi ponížený a nariadil jej telo páliť pochodňami a zbičovať. Po ďalšom krutom mučení bola sťatá na verejnom námestí mesta, v roku 305.

Znázorňovanie: Väčšinou sa podľa legendy znázorňuje s drakom, napr. okenná vitráž (detail) z kostola v Zohore alebo maľba od Tiziana v Pradu v Madride či kresba od Martina Schongauera (Berlín). Často má sv. Margita u seba palmu, kríž, palicu s krížom i korunu, knihu  a hrebeň. Sv. Margita býva znázorňovaná aj s inými pannami, napr. so sv. Barborou na krídlovom oltári od Altdorfera v kláštornom kostole Sv. Floriána v Rakúsku.

Legenda

Margaréta bola podľa legendy, ktorú spracoval Leo Zerhau dcéra pohanského kňaza Aedisia z Antiochie, vyhnaná pre svoju kresťanskú vieru z rodičovského domu. Neskôr upadla do rúk miestodržiteľa Olibria a ten sa pokúsil urobiť z nej svoju milenku. Keďže neuspel, mučili ju a zvádzali mnohými neuveriteľnými spôsobmi, až kým ju za panovania cisára Diokleciána nepopravili, podľa legendy jej odťali hlavu na námestí. Nespoľahlivé údaje hovoria o roku 305 alebo 282.

Náboženská stránka

Breviár zo Salisbury uvádza, že na sklonku života prisľúbila, že tí, čo napíšu alebo budú čítať príbeh jej života, dostanú v nebi nesmrteľnú korunu a tí, ktorí ju budú vzývať v hodine smrti, uniknú úkladom diabla. V prísľuboch pamätala na tých, ktorí zapália na jej počesť sviece a dostane sa im potrebnej ochrany, ako aj na tehotné ženy, ktoré sa pri jej uctení vyhnú podobne, ako ich deti nebezpečenstvu spojenému s pôrodom, čím si získala už v ranom stredoveku nesmiernu popularitu, aj keď pápež Gelasius v roku 494 vyhlásil jej legendu za apokryfnú a Margaréta nikdy vlastne nemala starobylý liturgický kult. Jej meno sa prvýkrát objavuje v martyrológii Rhabana Maura v 9. storočí. Stala sa slávnou predovšetkým v časoch križiackych výprav. Jej uctievanie je v súčasnosti potlačené.

Relikvie

Jej údajné relikvie preniesli v roku 908 z Byzancie do kostola San Pietro della Valle neďaleko Bodamského jazera, odtiaľ v roku 1145 do Montefalconskej katedrály a v roku 1213 časť z nich získali Benátky.

Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk, http://zohor.fara.sk, http://sk.wikipedia.org

Foto: https://sk.wikipedia.org

.