V kabíne štvormotorového anglického vojenského bombardovacieho lietadla Halifax, upraveného na vysadzovanie paradesantných výsadkov,  riadeného poľskou posádkou pod velením Mariusa Wodzického sa po otvorení provizórnych dverí v podlahe lietadla poručíkom Rudolfom Hrubcom, ktorý doprevádzal obidve paradesantné skupiny, citeľne ochladilo.

Prúd chladného marcového vzduchu vytlačil aj tú trochu tepla, ktorá po viac ako 5 hodinovom lete bola na palube. Šiestim cestujúcim prestalo byť do reči . Všetkým  bolo jedno jasné. Po vyskočení z lietadla niet cesty naspäť a smrť je im oveľa bližšia ako bezpečný návrat. Návrat, to bolo asi iba 5% nádeje, šťastia a dobrej zhody náhod. Ostatné, to bola istá smrť. Od Nemcov, alebo vlastnou rukou, či už s použitím zbrane, alebo prehltnutím zvláštnej kapsule, ktorú dostal každý parašutista.

Ticho na palube prerušil bzučiak a blikajúce červené svetlo, signalizujúce pasažierom, že sa približujú k cieľu. Poručík stál pri otvorených dverách Halifaxu a pri rozsvietení zeleného  svetla vyhodil z lietadla 2 padáky na ktorých boli kontajneri s materiálom. Za nimi ihneď vyskočil veliteľ skupiny ZINC (zinok) nadporučík Oldřich Pechal, rotmajster Arnošt Mikš a radista čatár Viliam Gerik.

Poručík Hrubec ešte než zatvoril dvere pozrel na svojich spolubojovníkov, ktorý na padákoch z výšky  250 metrov pomaly mierili k zemi poblíž tmavého lesa. Po zatvorení dverí spod leteckej kombinézy vytiahol poznámkový blok a poznačil si dátum 28.marca 1942 a čas  01,15 hod. v noci. Lietadlo sa otočilo a nabralo západný kurz, aby po necelej hodine letu opustila jeho palubu druhá paradesantná skupina nesúca meno OUT  DISTANC.

Po takmer 6 hodinách návratu na základňu v Anglii podal hlásenie: skupina ZINC bola vysadená podľa plánu asi 300 m pozdĺž lesa od východu na západ , 4 km od Vřesovíc na Morave. Miesto výsadku však nebolo pravdivé. Polský navigátor ako sa už stalo častejšie, nezvládol úlohu a za ciel  výsadku označil nesprávne miesto. Pre objektívne hodnotenie situácie je potrebné konštatovať, že posádka letela v noci nad zatemnenou krajinou, bez akéhokoľvek orientačného bodu,  bez rádiomajáku, iba podľa kompasu a miesto výsadku určoval navigátor výpočtom podľa  času letu a rýchlosti lietadla. Skupina ZINC bola omylom, či chybou výpočtu vysadená za hranicami Protektorátu. Bola vysadená na území Slovenského štátu, niekoľko kilometrov od slovenskej obce Gbely a vzdušnou čiarou 35 až 40 kilometrov juho – juho západne od plánovaného miesta výsadku – Vřesovíc (severne neďaleko Kyjova).

Padákový strelci – to je výraz, ktorý sa používal v tej dobe na pomenovanie paradesantných jednotiek, Pechal, Mikš a Gerik, ešte visiac na padákoch videli, že dopadajú neďaleko veľkej dediny. Pristátie na jarnú zem bolo bezproblémové. Na mieste zoskoku zakopali padáky, dve kombinézy a z kontajnerov vybrali materiál. Aktovku s tromi miliónmi protektorátnych korún a nemeckých mariek, vysielačku pre ich skupinu a ďalšie tri pre odbojové skupiny s ktorými mali nadviazať spojenie. S touto záťažou sa vybrali k neďalekej šope, kde zakopali vysielačky pre odbojové skupiny, kombinézu, zabiják, zásobník do pištole a malý krompáč.

Podľa zachovalých písomných dokladov sa vie, že to bola cunínska šopa. No tu je prvá záhada. V dnešnej dobe stoja dva pozostatky šop o ktorých môžeme povedať, že „cunínska“. Prvá je v tesnej blízkosti bývalého Štátneho majetku Cunín. Druhá, asi kilometer od tohto majetku, v tesnej blízkosti železničnej trati. Otázka znie: bola i tretia šopa niekde medzi bývalým Štátnym majetkom Gbely a Cunín?

    V civilných oblekoch, s kufrom, kde bola vysielačka a s aktovkou peňazí zamierili ku Gbelom. Obišli ich a nad ránom zostali v lese „Léští“ za Ostrým vrchom, kde prespali. Pravdepodobne tuná sa náhodne stretli s Gbelanom, dajme mu meno pán XY, ktorý ich informoval o tom, kde sa nachádzajú, koľko kilometrov je k hraniciam a ako sa volajú najbližšie mestá. Kto bol ten neznámy pán XY nevieme. O svojom stretnutí nikdy nikomu nepovedal. Bol pravdepodobne v domnienke, že ide o utekajúcich Čechov, čo vtedy nebola žiadna vzácnosť a pomôcť im bola akási nepísaná povinnosť.

Ich stretnutie s týmto Gbelanom mohlo vyzerať asi takto:

Dobrý den dědo. Mohl by ste nám říct, jak se odsud dostaneme na železničnou stanici?

Dobrý aj vám pachouci. To myslíte jako na nádraží?

Jo, jo ….na nádraží.

No, to od tájto z Léščá to je porádný kus cesty. Mosíte projít ceuíma Gbeuama, furt po hradskej až sa dostanete k Semérkovi a to už ste na nádraží. Keby ste sceli znova zabúdzit, tak za nádražím je kus pola, potom háj, úky a Morava. Z nádražá mosíte šlapat vjec jak hodzinu než dojdete k vodze. A tam je treba dat si pozor na nemeckých financú. To sú pjekné kurvy. Ani okem nemrknú a už strílajú. Je im to fuk de to léta, či na Moravu, alebo k nám na Suovensko. Tí nejsú jak naši žandári. Tí než majú nekoho stretnút , rači sa otočá a idú opačne.

Jo a co je to léščí?

No toto tu. Tento háj.

A ještě prosím vás dědo, které je tu nejbližší město?

Mjesto? Hen tým smjerem za kopcem je Houíč a kus za ním je Skalica. Oproci Houíču je Hodonín. To dojdete kostkovicú k Moravje, prejdete most a ste v Hodoníne. Aby vás puscili pres most, mosíte mjet propustku, ale šak tú vy máte. Počúvajte muádenci, co vlečete v tem kufri? Nemáte náhodú hodoňský tabák? Kúpiu bych.

Po získaní informácií nasledovala porada kadiaľ  pôjdu a kde prekročia hranice do Protektorátu. Keď sa zošerilo približne asi o 19 hod. vykročili smerom k Holíču, ktorý prešli a potom zamierili k skalickým horám, kde aj cez deň prespali.

Existuje ešte jedna verzia ich pohybu v oblasti Skalice. Keď  skupina prišla v nedeľu ráno k tesnej blízkosti Skalice, Pechal s Mikšom zostali v úkryte pred Skalicou,  zatiaľ čo Gerik išiel do Skalice, kde mala údajne bývať jeho teta Sasinková. Keď ju nenašiel, vrátil sa späť s dajakým jedlom a informáciami kadiaľ sa dá bezproblémovo prekročiť hranica.

Jedna i druhá verzia  postupu poukazuje na dve veci. Rozhodli sa neprekročiť hranicu mokrou cestou, to je prekonaním  rieky Moravy, ale suchou, kde hranicu určoval ľahko prekročiteľný potok. Najideálnešie miesto bolo prejsť Sudomerický potok v oblasti osady Mlýnky, kde je široko ťahajúci sa lesný porast na obidvoch stranách hraníc. Prekročiť hranice sa tu dá bez problémov za doprovodu domáceho sprievodcu, alebo mapy – špeciálky. Sprievodcu nemali, to je dokázané z neskorších výpovedí Gerika, takže hranice prešli podľa mapy dňa 29.marca 1942. Pred prekročením hranice sa skupina rozdelila. Ak sledujeme konanie aj iných paradesantných skupín, hneď pri prvom náznaku komplikácií, prichádza k rozdeleniu skupín a postupu výsadkárov ako jednotlivcov. Pravdepodobne to bolo v pokynoch ako sa chovať na nepriateľskom území, ktoré dostávali pred odletom. Takže v duchu týchto inštrukcií sa rozdelili. Zatiaľ čo Mikš a Gerik mali šťastie, prešli hranice bez problémov a smerovali k Rohatcu. Menej šťastia mal ich veliteľ nadporučík O.Pechal, ktorý smeroval k Strážnici, kde to pravdepodobne poznal, lebo  maturoval na blízkom gymnáziu v Kyjove. Poblíž železničnej trate Petrov – Strážnica  u potoka Radejovka  bol prekvapený  dvojčlennou hliadkou nemeckých financov, ktorý ho legitimovali. Pravdepodobne sa im zdal byť podozrivý, keď si jeden z financov nechal vo vrecku jeho legitimáciu. Pechal využil nepozornosť obidvoch financov, vytiahol pištoľ a jedného financa zastrelil a druhého ťažko ranil, ktorý na následky zranenia zomrel v nemocnici. Po tomto sa dal na útek smerom k slovenským hraniciam, cestou zahadzujúc osobné veci. Urobil však neodpustiteľnú chybu. Vo vrecku raneného financa nechal svoju legitimáciu. Pri tomto úteku sa zbavil i aktovky s vysokým obsahom peňazí. Či ju zahodil, alebo ukryl sa nepodarilo zistiť. Podľa jeho neskoršej výpovedi ju ukryl pod koreňmi v potoku. Nevieme či to bol Sudomerický potok, alebo Radejovka, ale je viacej pravdepodobné, že to bola Radejovka, lebo na svojom úteku unavený zostal odpočívať v malom lesíku a to je jedine radejovská bažantnica. Aktovka sa dodnes   nenašla. Je možné, že ju prívalová voda vymlela spod koreňov, zobrala a odniesla do Moravy. Pechal mal aj trocha šťastia. Na druhýkrát sa mu podarilo prejsť Nemcami kontrolovanú zónu a dostať sa k svojim rodičom.

Gestapo v spolupráci s protektorátnym českým četníctvom podľa legitimácie veľmi ľahko zistilo kto bol útočníkom a kto zastrelil nemeckých financov. K indentifikácii dopomohla aj žandárska stanica v Skalici, na ktorú sa obrátilo Gestapo o pomoc. Žandári spoznali na fotografii legitimácie, svojho kolegu z prezenčnej vojenskej služby. Gestapo začalo sledovať hájovňu v ktorej bývali Pechalovi rodičia. Než k tomuto prišlo, Pechal sa už ukrýval v lesoch poblíž hájovne, kde sa stretol s ostatnými členmi skupiny Mikšom a Gerikom. Pechal po informácii, že ich rádiostanica je nefunkčná a poškodená zhodnotil situáciu. Bez finančných prostriedkov, bez rádiostaníc pre odbojové skupiny, ktoré ostali ukryté u Gbelov, skupinu rozpúšťa. Gerik odchádza do Prahy, aby sa napojil na skupiny, ktoré v tej oblasti pôsobili, Mikš zase do svojho rodiska, kde sa mal napojiť na miestne odbojové skupiny.

Samovražebná misia. Slová dosť omieľané v spojitosti s Al kajdou a známe tým, že útočník ovešaný výbušninou zahynie spolu so svojou obeťou. Samovražebné misie majú korene v blízkej i vzdialenej minulosti. Z tej blízkej spomeniem iba japonských pilotov lietadiel – kamikadze , či pilotov živých torpéd v druhej svetovej vojne. Medzi samovražebné misie patrí i vysielanie paradesantných skupín  Československej armády v Británii na územie bývalého Protektorátu. Medzi týmito spomenutými misiami bol však zásadný rozdiel. Zatiaľ čo kamikadze či piloti živých torpéd vedeli, že idú na smrť, parašutisti boli uvádzaný do omylu, keď pred vysadením im boli dávané záchytné adresy s uistením, že infiltrácia medzi obyvateľov bude bezproblémová, že na území Čiech a Moravy budú obyvateľmi vítaný. Opak však bol pravdou. Výsadkári sa dostávali na kontaktných adresách do odmietavých postojov a pre nich do ťažko riešiteľných, či neriešiteľných situácií. Skúmať, či to bol úmysel, alebo špatné hodnotenie situácie v Čechách zo strany velenia Čs. armády v Británii je vecou vojenských historikov a analytikov. Výsledok bol ten, že výsadkári išli na takmer istú smrť, a pritom si to neuvedomovali, alebo len veľmi málo.

Taktiež jednou z veľkých chýb tohto velenia bolo to, že výsadkári sa medzi sebou poznali, vedeli jeden o druhom do akých skupín sú zaradený a aké je poslanie týchto skupín. Táto chyba išla až do takej krajnosti, že napríklad skupiny Bioscop, Bivouac a Steel pred odletom na územie Protektorátu mali spoločnú večeru.  Je celý rad prípadov, kedy parašutisti zaistený Gestapom vypovedali podrobnosti aj o iných skupinách a ich poslaní. Viď prípad Čurdu a skupiny Antropoid, ktorá vykonala atentát na zastupujúceho ríšského protektora R. Heydricha. Ale to nie je iba Čurda a Gerik. Aj O.Pechal bol Gestapom privezený do Prahy aby indentifikoval zastrelených parašutistov v kostole sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici. Tento však na rozdiel od Čurdu a Gerika prv tvrdil, že ich nepozná, potom však povedal, že samozrejme ich pozná, ale ich mená z neho nik nedostane.

Dva dni po zoskoku sa pri  poľnohospodárskych prácach našli v časti gbelského katastra zvaného Nové pole,  povrchovo zahrabané padáky. Všetkých päť padákov, výstroj, pravdepodobne 2 kombinézy a „iné veci“ boli privezené na gbelskú žandársku stanicu. Podľa ústneho podania, tieto padáky mal nájsť roľník Saturín Šmida pri jarnej sejbe. Nájdenie padákov vyvolalo zvýšenú aktivitu gbelských žandárov, ktorý pátrali po neznámych  padákových strelcoch. Je zaujímavá i ďalšia skutočnosť. Prelet lietadla 28.3.1942 bol zaregistrovaný aj v Gbeloch, pravdepodobne žandárskou hliadkou, lebo okrem dátumu je uvedený aj čas preletu a to 02,10 v noci. Medzi časom udávaným anglickým letectvom a zápisom v žandárskej Staničnej služobnej knihe je jednohodinový posun. Žandárska stanica rozširuje pátranie. Hľadá, či niekde v katastri nie sú ukryté „traskaviny alebo iné výbušniny“. Navodzuje to špekuláciu o ich domnienke, že úlohou výsadku mal byť diverzný útok na naftové doly v Gbeloch. Nakoľko pátranie nemalo kladného výsledku je po pár dňoch zastavené.

Nájdenie padákov nezostalo utajené a tak povediac spustilo lavínu „šuškandy“. Obyvatelia nielen Gbelov, ale i okolitých obcí si ústne odovzdávali informáciu o zoskoku padákových strelcov z Anglie. Zoskočili traja, našli sa tri padáky a dva z nákladu, no so šírením správy ich počet čoraz viac narastal. Dňa 10.júna 1942 bol v Senici orgánmi Ústredne štátnej bezpečnosti zatknutý Václav Mladý z Jablonice za šírenie poplašných správ. Tento sa v Jablonici pred občanmi chválil, že pri Gbeloch pristálo 18 parašutistov a medzi nimi i jeho brat, s ktorým sa prednedávnom stretol. Nakoľko  pochádzal z Čiech , kde mal i všetkých príbuzných, celú záležitosť vyšetrovalo Gestapo, ktoré zistilo, že všetci súrodenci Václava Mladého sa nachádzajú na území Protektorátu a v zahraničnej jednotke Československej armády sa nenachádza žiaden z nich.

Dnes ťažko nájdeme odpoveď na to, prečo sa Václav Mladý vychvaľoval pred jablonickým trafikantom a chlapmi v krčme, že medzi parašutistami je i jeho brat a vystavil sa vyšetrovacím metódam ÚŠB a Gestapa. Možno si myslel, že v dedine zvýši svoju prestíž a vôbec nepočítal s tým, že narazí na udavača. Pravdepodobne „vytriezvel“, keď si na riť a päty dával octanové obklady a prišiel na to, že je lepšie „držať hubu“ a potichu konať. Ale to platí podnes. Václav Mladý po mesiaci vyšetrovania a domových prehliadok bol v Bratislave postavený pred súd a odsúdený.

A aký bol ďalší osud členov skupiny Zinc?

Nadporučík Oldřich Pechal sa ukrýval na viacerých adresách v oblasti Kyjova. Narazil na konfidentov Gestapa, ktorý ho pod zámienkou napojenia na odbojové skupiny vylákali do Brna, kde bol za dramatických okolností zatknutý a vypočúvaný. Prezradil veľmi málo, v podstate iba tie veci, ktoré Gestapo prostredníctvom konfidentov už vedelo. Nakoľko Pechal svojim mlčaním bol pre potreby Gestapa nepoužiteľný, bol odsúdený k trestu smrti a dňa 22.9.1942 bol popravený obesením v koncentračnom tábore Mauthausen.

Za pomoc alebo ukrývanie Oldřicha Pechala, bolo Gestapom na Morave zatknutých 46 osôb, z toho 33 osôb bolo popravených alebo zahynulo v koncentračných táboroch či vo väzení. Medzi popravenými bola celá Pechalova rodina.

Rotmajster Arnošt Mikš po rozpustení skupiny Zinc odišiel do Tábora, kde od svojho brata (četníka) získal nové doklady. Potom odchádza do Prahy, kde sa stretáva s parašutistami pripravujúcimi atentát na Heydricha. Odtiaľ odchádza na krivoklátsko s úlohou organizovať diverznú činnosť. Spoločne s kolegom zo skupiny Biosscop rotným Koubou sa dostáva  dňa 29.4.1942 do prestrelky s protektorátnym četníctvom. Mikš zostal na mieste ťažko ranený a pretože nevidel iné východisko zastrelil sa vlastným revolverom. Gestapo pri prehliadke našlo jeho poznámkový blok s kontaktnými adresami. Stanný súd odsúdil k smrti obidvoch Mikšových mladších bratov a všetkých, ktorých mená našli v Mikšovom poznámkovom bloku.

Slobodník Viliam Gerik podľa príkazu veliteľa Oldřicha Pechala odchádza do Prahy. Tu chodí od jednej kontaktnej adresy k druhej a všade je odmietaný. Po dvoch dňoch hladný, nevyspatý a vyčerpaný sa prihlasuje na policajnej stanici v domnienke, že ako cudzí štátny príslušník bude deportovaný na Slovensko. Zámer mu nevyšiel. Dostal sa do rúk Gestapa a tam vyzradil všetko čo vedel a dokonca pristúpil na spoluprácu ako konfident. Táto ochota spolupracovať mu mala poslúžiť k voľnosti a jeho úteku do Švajčiarska. Nakoľko sa však zdôveril so svojím zámerom nesprávnemu človeku, bol odhalený, zatknutý a poslaný do koncentračného tábora Dachau. Tam sa mu podarilo prežiť a dočkať sa oslobodenia. Z Dachau odchádza do Prahy, kde sa prihlásil Československým úradom. Bol zatknutý, odsúdený za velezradu a dňa 30.4.1947 popravený obesením. Podľa niektorých historikov bol súd prísny, neobjektívny  a nebral v úvahu situáciu v akej sa Gerik nachádzal. Tu je však otázne, koľkých ľudí Gerik svojou výpoveďou a ochotou spolupracovať poslal na popravisko.

Autor: Miroslav Čárský

Z archívu ezahorie.sk  

.