Po roku zas jeden vrchol v Alpách zdolaný. Predtým to bol Mont Blanc a teraz Grossglockner. Znova s Vladom Štrbom a nadšencami vysokohorskej turistiky z celej republiky, ktorých sme zobrali v Bratislave, a tak nás bolo osem.

Dňa 11. augusta 2016 z  Bratislavy smer Rakúsko, po diaľnici po zdolaní 659 km, sme boli pred polnocou na parkovisku, alebo v našom akože v BC za dedinou Kals, priamo pod horou, ktorá o nás nevedela, že sa ju chystáme pokoriť. Zaľahli sme do vlastných spacích vakov pod práve najkrajšou oblohou v roku, pod padajúcimi hviezdami… Niekto v stane alebo v aute a sníval o tom, čo bude ráno…

Niečo viac o „Veľkom zvone“

Grossglockner s výškou 3 798 m kraľuje nie len pohoriu Vysoké Taury, ale aj samotnému Rakúsku. V skutočnosti je tento najvyšší rakúsky vrch tvorený nie jedným, ale dvoma vrcholmi, oddelenými ťažko prístupným horským sedlom Glocknerscharte. Druhý z vrcholov má názov Kleinglockner a má 3780 m. Svojho vyššieho brata „nedorástol“ len o smiešnych 18 m.
Plán výstupu

Náš výstup povedieme klasickou cestou z juhu, po ľadovci, po skalnatom hrebeni a z vrcholu sa pokocháme neskutočnou panorámou okolitých vrcholov a štítov. Dokonca dovidíme až na Dolomity.
Skoro ráno po studenej noci sme sa zbalili, nachystali všetko, čo potrebujeme mať pri sebe, niečo pojedli, dali sme aj „kafčo“ a vyrazili hore za svojím cieľom.

Výstup

Počasie nič moc, ale v pohode, vyrazili sme okolo pol ôsmej a po hodine sme už sedeli pri prvom občerstvení v chate Luckner Hutte vo výške 2 241 m. Pokračovali sme stále v rovnakom počasí k druhej chate, ale po pár metroch chôdze začal krásne, ako na Vianoce, padať sneh a čím vyššie, tým toho snehu bolo viac a viac a padal hustejšie. Po hodine chôdze sme už z diaľky videli Stud Hutte /2 802 m/, kde bolo príjemne teplučko a dobre nám padla horúca polievka s tromi knedličkami ako „tenisák“. Kto chcel, si dal kávu,čaj či pivko.
Sedelo sa tam dobre a ani sa nám nechcelo ísť do toho krutého počasia. Čakala nás tretia chata, kde sme mali zaistené ubytovanie, ku ktorej sme sa dostali cez dve malé ferratky po pätnástej hodine.  Chata sa volá Erzherzog Johann Hute, je vo výške 3 454 m. Ubytovali sme sa a čakanie na večeru sme si krátili fotoprezentáciou so slovným doprovodom Vlada Štrbu o expedícii Hard Way Everst 2016, ktorá ozaj zaujala, hlavne toho, kto ju ešte nemal možnosť vidieť. Večera bola trojchodová. Hrachová polievka, guláš s cestovinou a ovocie. Po večeri sme ešte posedeli s kuchárom a obsluhujúcim chalanom, obaja sú zo Slovenska, a pridal sa k nám aj jeden pomocník z kuchyne, Sherpa z Nepálu. Im Vlado tiež urobil malú prezentáciu expedície…

Smer Grossglockner

Neviem ako kto, ale ja som spal úplne v pohode v pohodlnej posteli pod dekou. Skoro ráno za úžasného východu slnka sme sa pobalili, dali sme si raňajky a vyrazili niečo po pol-ôsmej na najvyšší vrchol v Rakúsku. Terén bol v snehu a po skalnom hrebeni pohoria Hohe Tauem. Bolo neskutočne krásne slnečné počasie, trochu fúkalo, ale v pohode sme šli pekne za sebou naviazaní na lane. Bolo tam neskutočne veľa podobných skupín ako tá naša, ale menej početných. Čo mňa osobne rozčuľovalo počas výstupu, boli trojčlenné skupiny s horskými vodcami, čo šli ako hore, tak aj dole ako buldozér. Vôbec nebrali ohľad, že je nás na hrebeni veľa a musíme čakať dlhšie, aby sme sa vystriedali na najvyššom bode tohto pohoria. Nakoniec všetko v pohode dopadlo a vrchol sme zdolali okolo pol desiatej. Gratulácie sme vymenili za úžasné dojatie z dosiahnutia ďalšieho svojho sna. Nafotili sme krásne pohľady na okolité štíty aj seba a začali zostupovať dolu k chate.

Ďalší sen splnený

Podľa môjho pohľadu, tento výstup bol oveľa náročnejší ako na Mont Blanc. No nič vážne sa neprihodilo a všetci ôsmi sme boli v pohode a s dobrým pocitom o dvanástej hodine pri chate, kde sme pobalili veci, čo sme tam nechali, pojedli čo-to z vlastných zásob a zostupovali po tej istej ceste dole do údolia k prvej chate Luckner Hute, kde sme si dali zaslúžené občerstvenie a dokonca nie-kto dostal za svoj výkon aj jablkovú štrúdľu ku kávičke.
V tom našom BC, teda pri aute, sme boli pred štvrtou hodinou a postupne sme sa tu stretli všetci. Pobalili sme sa, prezliekli spotené trička a trochu si oddýchli, pojedli, čo sme ešte v batohoch našli, a pol piatej 13. augusta sme vyrazili smer Bratislava. Doma sme boli s Vladom skoro ráno s pocitom splneného sna.