Speváčka a skladateľka Marika Gombitová oslávila v pondelok 12. septembra životné jubileum. Objavil ju Janko Lehotský a spolu s Mekym Žbirkom začali písať slávnu éru skupiny Modus. Z nej neskôr odišla na sólovú dráhu.

Marika koncertovala aj na Záhorí a koncert v Holíči z roku 1987 sa podarilo nafotiť. Fotograf Peter „Falk“ Čimbora vtedy nafotil sériu fotografii, ktoré boli použité aj v publikácii „Neautorizovaný životopis Mariky Gombitové“. Rozhovor s autorom fotografii sme uskutočnili ešte začiatkom roku 2009, a oprášili teraz k príležitosti jej životného jubilea

 

Rozhovor s autorom

Pred nedávnom vyšla i v Česku  kniha „Neautorizovaný životopis Mariky Gombitové“ Knihu napísali dvaja český novinári Miroslav Graclík a Václav Nekvapil. Na tomto diele sa spoluautorsky podieľal fotograf zo Záhoria Peter „Falk“ Čimbora. Preto sme položili autorovi   fotografii par otázok:

 

Peter ako sa dostali tvoje fotografie do tejto knihy?

Požiadali ma o ne cez internetové fórum kde aj ja občas prispievam a v knihe som napočítal presne 19 fotografií z toho dve sú farebné a zvyšok čiernobiele

 

V ktorom období tieto fotografie vznikli? 

To je zložitá otázka, lebo vznikali počas niekoľkých rokoch, vždy keď som sa dostal na koncert a to hlavne na Úsmev ako dar, Vianočná kvapka krvi či Od srdca k srdcu a  aj na koncerte v Holíči som fotil. Takže to bolo v tom roku 1987 po prvé a potom až po páde komunistov a to v roku 1991a v roku 1992 dokonca trikrát som mal možnosť vidieť,počuť a aj fotiť Mariku,prišiel rok 1993 a v PKO na TOP MUSIC SLOVAKIA spievala Vyznanie a to bol zážitok na celý život. Potom bola veliká pauza a v roku 1994 zase Úsmev ako dar. Naposledy sme spolu boli v roku 1997 zase na koncerte pre deti z domovov.

 

Ako si sa zoznámil s Marikou?

Obaja sme jeden ročník, obaja sme z východného sLOVEnska a spoznali sme sa pred jej koncertom v šatni KD Holíč, kde som sa dostal povolenie na päť minút a bola z toho skoro polhodina spoločného rozprávania a tam mi Marika dala svoj prvý autogram a povolila mi fotiť, čo sa počas koncertu prejavilo tak, že prišiel za mnou jeden pán usporiadateľ s páskou na rukáve, že ešte raz uvidí blesk, vyvedie ma a ja som fotil samozrejme ďalej a potom sa mi ospravedlnil, že nevedel o povolení od Mariky….

 

Ako sa správala Marika ako „hviezda“ v tomto období?

Marika je stále rovnaká pani speváčka dnes,  ako bola aj v tom čase (15.3.1987) bola milá, príjemná a bavili sme sa, ako keby sme sa poznali roky už. Bola tam aj jej ošetrovateľka Evka a mala tam toho svojho psíka Pima Bavili sme sa tak o všetkom, ale aj o tom, že jej nesplnili podmienky aké požadovala a hambil som sa za vedenie Kultúrneho domu v Holíči. Koncert bol ako vždy fantastický a Marika podala úplne profesionálny výkon, ako to ona robievala vždy . Po koncerte popodpisovala nejaké fotky a platne deťom pred šatňou a to je všetko…

 

Aj sa fotografie v tom čase autorizovali?

Potom som jej poštou posielal fotografie a Marika vytriedila ktoré môžu a ktoré nemôžu ísť na verejnosť. Takže aj v tej knihe sú také fotky, ktoré schválila, ale dostali sa aj neschválené…

 

Koľko ráz si sa stretol s Marikou?

Mariku som na živo videl v tom Holíči po druhýkrát. Prvý raz to bolo v Hodoníne, kde ma k nej nepustili. V knihe je aj vstupenka z toho Hodonínského koncertu..  Obdivujem ju od jej začiatkov, od jej Modusáckého Úsmevu cez Študentskú lásku, Prstienkov z trávy či veľkého hitu storočia Vyznania. Myslím si, že mám všetko čo od Mariky bolo je a stále bude k dostaniu.

 

Aký je tvoj názor na vydanú knihu o Marike?

Kniha sa číta dobré a mne sa nezdá, že je až taká bulvárna ako to denníky písali a tých fotiek je v tej knihe naozaj dosť a teší to ,že som mohol prispieť….

 

Marika Gombitová sa narodila v Turanoch nad Ondavou na východe Slovenska. Vyrastala v rodine, kde hudba vždy mala svoje čestné miesto. Má sestru a troch bratov, otec hral na husliach, v kostole na organe a krásne spieval. Študovala hru na klavíri v Ľudovej škole umenia v Stropkove, vyhrala aj okresnú súťaž gitaristov, ale najviac milovala spev a svoj veľký vzor Janis Joplin. Spievať začala ako trinásť ročná so svojimi bratmi v amatérskej skupine Matador.

Počas štúdia na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach (absolvovala v roku 1976) spievala v skupine Profily (1972 – 1974) a tiež v košických tanečných orchestroch Júliusa Olajoša a Juraja Szabadoša.

V roku 1976 prijala ponuku Jána Lehotského pripojiť sa k jeho skupine Modus a od 1. júla sa tak stala profesionálnou speváčkou. Sprvu hrala na conga a mala na starosti zbory. Bola ale trpezlivá, vytrvalo na sebe pracovala a čoskoro sa stala hlavnou speváčkou skupiny. V kapele sa okrem dobrých muzikantov zišlo silné spevácke trio Marika Gombitová, Miro Žbirka, Janko Lehotský – mená, ktoré sa čoskoro stali značkou kvality a poznávacím znakom Modusu. Skupine sa navyše podarilo presadiť s výhradne pôvodným repertoárom, do roku 1980 nahrala dva radové albumy a jeden anglický. Kapela Modus absolvovala počas piatich sezón niekoľko stoviek koncertov doma aj v zahraničí (Nemecko, Poľsko, Maďarsko, Juhoslávia, Bulharsko, Rusko, Vietnam a Laos). V tomto období nahrala aj Marika Gombitová svoje prvé dva radové albumy – Dievča do dažďa (1979) a Môj malý príbeh (1981). Od začiatku kariéry mala šťastie na dobré autorské zázemie. Spolupracovala s poprednými osobnosťami slovenskej hudobnej scény (Ján Lehotský, Pavol Hammel, Marián Varga, Ján Lauko) a zvlášť dlhoročným spojením s básnikom a textárom Kamilom Peterajom vytvorila štýl, prepájajúci rock a pop s šansónom a poéziou.

Samostatnou kapitolou sú úspechy na Bratislavskej lýre, najvýznamnejšom slovenskom hudobnom festivale. So skupinou Modus sa tu predstavili prvýkrát v roku 1976 v nesúťažnej časti. Rok 1977 už priniesol kapele víťazstvo v podobe zlatej Bratislavskej lýry za pieseň „Úsmev“. V ďalšom ročníku (1978) súťažila Gombitová ako sólistka s piesňou „Študentská láska“ a vyspievala zlato v domácej i medzinárodnej súťaži. V roku 1979 prezentovala baladu „Vyznanie“ a získala striebro. V roku 1980 bola ocenená bronzovou BL za dueto s Jánom Lehotským „Tajomstvo hier“.

Talent Mariky Gombitovej brzo prekročil aj hranice vlasti – jednu z cien získala na Schlagerfestivale v Drážďanoch a vrcholom bolo víťazstvo na medzinárodnom piesňovom festivale Intervízie v poľskom Sopote 1980 (s piesňami „Vyznanie“ a „Chcem sa s tebou deliť“).

V roku 1980 si zahrala hlavnú úlohu v dnes už kultovom TV muzikáli Neberte nám princeznú. Lenže život sa neskladá len z víťazstiev. Posledného novembra 1980, pri návrate z koncertu v Brne, následkom dopravnej nehody ochrnula od siedmeho stavca nadol. Symbolom nezdolnej vôle Mariky sa stalo vystúpenie na Bratislavskej lýre a v lete 1981 nahrávanie albumu Slnečný kalendár.

Aj po nehode pokračovala v koncertovaní, jej dve koncertné turné „Mince na dne fontán“ a „Adresa ja, adresa ty“ trvali celkovo päť sezón. Vystupovala s nimi po celom Československu a štyrikrát vypredala pražskú Lucernu. S druhým turné získala hlavnú cenu v celoštátnej súťaži koncertných programov.

Po viac ako 150 sólových koncertoch v období 1983 – 1987 sa sústredila predovšetkým na televízne a charitatívne vystúpenia. Do konca roka 1980 natočila päť desiatok televíznych programov a po nehode ďalších 110.

Ku 2 sólovým albumom, nahratým pred úrazom, Marika Gombitová vydala ďalších 7 a 3 anglické verzie. Podieľala sa aj na ďalších 2 albumoch skupiny Modus.

Na dvojalbume Mince na dne fontán z roku 1983 si prvú polovicu skladieb zložila sama a druhú Ján Lehotský. Za tento album získala Zlatý erb Opusu – za najlepšiu nahrávku roka.

V roku 1984 vychádza piaty album No.5, kde bola autorkou všetkých piesní. Aranžérsky sa podieľali Laco Lučenič a Peter Breiner.

Aj na ďalších albumoch si zložila väčšinu skladieb. Piesne zo šiesteho albumu Voľné miesto v srdci (1986) tvorili základ nového koncertného turné „Adresa ja, adresa ty.

Na ďalší úspešný album Ateliér duše (1987), ktorý nahrala s Vašom Patejdlom, zaradila aj dueto s Karlom Gottom „Neznámy pár“. S názvom „Ateliér duše“ tiež vyšla prvá hudobná videokazeta na slovenskom trhu.

Ako prvá slovenská speváčka sa Gombitová objavila v rakúskej hitparáde Die Grossen Zehn. Na pozvanie Stevieho Wondera si s ním dvakrát zaspievala počas jeho návštevy Bratislavy. V dňoch Nežnej revolúcie vznikal v spolupráci s Andrejom Šebanom album Kam idú ľudia? (1990).

Deviaty radový album Zostaň natočila v roku 1994 spoločne s Vašom Patejdlom a Gabom Dušíkom.

V roku 2000 si Marika Gombitová zložila nielen hudbu, ale aj text k piesni „Prosba“. Nasledovali dve duetá s Mirom Žbirkom „Nespáľme to krásne v nás“ (2001) a „Tajnosľubná“ (2005) a tiež pieseň z muzikálu Adam Šangala „Tak som chcela všetkých milovať“ (2007).

V roku 2014 sa zapojila ako jediná žena medzi 20 osobnosťami českej a slovenskej kultúry do charitatívnej akcie na podporu ľudí, bojujúcich s nepriazňou osudu. Zúčastnila sa aj dvoch charitatívnych televizných podujatí.

V roku 2015 naspievala titulnú pieseň „Ten príbeh za náš sen stál“ pre rozprávku Sedem zhavranelých bratov. V septembri 2016 vystúpi Marika ako hosť na turné Road to Abbey Road Mira Žbirku a v októbri sa bude konať jej narodeninový koncert.

Dodnes sa jej hudobných nosičov predalo viac než milión. V exkluzívnej ankete 100 najlepších slovenských albumov je zo všetkých interpretov zastúpená najvyšším počtom titulov – deviatimi albumami.

Marika Gombitová naspievala celkom 234 piesní, u 64 skladieb je podpísaná ako autorka hudby.

Mnohokrát bodovala v anketách popularity – Zlatý slávik (3x striebro, 2x bronz), Slovenský slávik (2x zlato), Slávik (5x striebro, 2x bronz), OTO (zlato, 2x striebro, bronz, Sieň slávy).

Stala sa hudobnou ikonou – získala ocenenie Speváčka storočia, Žena 21. storočia alebo cenu Grand Prix Zväzu autorov a interpretov za celoživotný prínos populárnej hudbe. Jej pieseň „Vyznanie“ zvíťazila v ankete Hit storočia a je asi najemotívnejšou skladbou v histórii slovenského popu. Marika Gombitová je živým príkladom, že pieseň sa nemusí len odspievať, ale dá sa aj prežiť. Je nazývaná „nekorunovanou kráľovnou slovenskej populárnej hudby“ a právom patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej kultúry.

Zdroj: sk.wikipedia.org