Jozef Ľudovít Miloslav Hurban (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké) bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 – 1849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra. Je po ňom pomenovaná planétka (3730) Hurban.

* 19.03.1817 (Beckov)               + 21.02.1888 (Hlboké)

 

Kňaz, národný buditeľ, spisovateľ, ideológ národného obrodenia. Narodil sa v Beckove, okres Trenčín v rodine evanjelického farára. Študoval v Trenčíne. Od roku 1830 na  Evanjelickom lýceu v Bratislave. Štúdium  teológie ukončil v roku 1840. Ako kaplán začal pôsobiť v Brezovej. Od roku 1843 bol ev. farárom v Hlbokom pri Senici. V Hlbokom žil a pôsobil štaridsaťpäť rokov. Národne a literárne sa začal angažovať pod vplyvom svojho učiteľa Ľ. Štúra počas svojho štúdia na lýceu v Bratislave.

Patril medzi najaktívnejších členov Spoločnosti českoslovanskej pri Ev. lýceu v Bratislave – neskoršie Ústavu reči a literatúry československej. V rokoch 1837-1840 člen a podpredseda tajného národne-demokratického spolku Vzájomnost. Básnické prvotiny publikoval v časopisoch  Hronka a Květy. V roku 1838 absolvoval cestu do českých zemí, ktorú opísal v cestopise s názvom Cesta Slováka k bratrúm slovanským na Moravě a v Čechách. Aj keď M. Hurban patril k nadšeným stúpencom myšlienok slovanstva a bol obdivovateľom Jána Kollára a svoje literárne diela písal v češtine, ako prvý z bratislavskej skupiny štúrovcov formuloval myšlienku kmeňovej svojbytnosti Slovákov. Prínos Hurbana pre slovenskú reč, literatúru a povznesenie Slovenského národa je mimoriadne významný. Bol nadšeným organizátorom kultúrneho a spoločenského života v kraji pod Javorinou. Pričinil sa o založenie prvých slovenských divadelncýh amatérskych súborov, čitateľských krúžkov, nedeľných škôl, spolkov miernosti. Ťažko prežíval  zhoršujúce sa sociálne postavenieľudu, rastúci maďarizačný útlak svetskej i cirkevnej vrchnosti, ako aj jazykovú roztrieštenosť Slovákov. Bernolákova slovenčina bola jazykom prevažne katolíckej inteligencie. V evanjelickom prostredí pretrvával vplyv češtiny. Všetky tieto skutočnosti viedli štúrovcov k tomu, aby sa hľadali  cesty na zjednotenie všetkých Slovákov – bez ohľadu na konfesiu. Za hlavný prostriedok zjednotenia považovali jendotný slovenský jazyk. Táto myšlienka sa pretvorila v život na schôdzi, ktorá sa konala v Hlbokom u J. M. Hurbana v júli roku 1843. Na hlbockej fare sa stretli Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban. Prijali rozhodnutie: uzákoniť spisovnú normu tzv. štúrovu slovenčinu. Za základ jazyka prijali stredoslovenské nárečie – ako celonárodný spisovný jazyk Slovákov. Iniciátori tohto rozhodnutia si vytýčili cieľ získať pre evanjelikov i katolíkov a upevniť národnú jednotu Slovákov. Hurban v časopise Zrkadlo Slovenska vydávané Červenákom v Pešti v roku 1844 ideovo odôvodnil kmeňovú svojbytnosť Slovákov a prijatie slovenčiny. Literárny almanach NITRA vydávaný J. M. Hurbanom v rokoch 1843-53 a 1876- 77 ako prvý bol písaný a vydávaný v literárnom jazyku Štúrovej slovenčiny. Vďaka tomu sa začalo šírenie jednotného slovenského jazyka po celom území. Okrem toho bol M. Hurban spoluzakladateľom národno-kultúrneho spolku Tatrín (1844). Vydával časopis Slovenské pohľady na vedy, umenie a literatúru. Popri organizačnej a vydavateľskej činnosti sa venoval písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky vydané pod názvom Písně, epických básní Osudové Nitry (1842). Hurban sa najviac venoval písaniu prózy. Počínajúc historickými témami Svadba krále velkomoravského (1842), Svätoplukovci (Praha 1844), Olejkár (1846), Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (1844), Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov (1847). Cieľavedome sa angažoval za národné, sociálne a ideové ideály štúrovcov. V polemickom spise ÚNIA (Budín 1846) podvrátil úsilie maďarskej cirkvi v Uhorsku. Cieľom spojenia bolo nahradiť liturgickú češtinu maďarčinou a tým podporiť pomaďarčenie všetýkch  Slovákov. V štúdii Slovensko a jeho život literárny (1846-51) položil základy slovenskej literárnej  historiografie. J. M. Hurban zohral mimoriadne významnú dejinnú úlohu v organizovaní Slovenského národného povstania v rokoch 1848-1849. Rok 1848 bol rokom revolúcii v Európe, ktoré  ovplyvnili vývoj aj rakúsko-uhorskej monarchie.  Uhorský snem 15. marca 1848 prijal Zákon o zrušení poddanstva. Národy monarchie Česi, Maďari, Chorváti, Slováci sa začali dožadovať svojich práv. Revolučný prevrat J. M. Hurban privítal básňou Bije zvon slobody. Táto báseň sa stala národnou piesňou, ktorá rozochvela tisíce sŕdc slovenských dobrovoľníkov a roduverných Slovákov v meruôsmych rokov. Pripomeňme si úryvok z nej:

 

Bije zvon slobody, čujte ho národy,

Kto ho nepočuje, obanuje,

I my čujme bratia, zvon zlatej slobody,

Kým nezapečatia nám ho zas národy:

 

Nech sa po Tatrách reč naša ozýva,

V súdoch, diétach nech aj ona býva!

 

Krv, pot a mozole zná naša krajina,

Lež čo sme v nej boli – zná rodina:,

Boli sme v nej, boli ako v klietke vtáci,

Ale teraz hor sa na nohy Slováci!

 

Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý bol v tom čase poslancom Uhorského snemu za Zvolen sa Hurban  stal hlavným organizátorom Slovákov v boji za ich práva. Je autorom príhovorov Brtia Slováci, ktoré vyšli vo Viedni. Na verejnom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 11. mája 1848 predložil Žiadosti slovenského národa. Zúčastnil sa s Ľudovítom Štúrom i ďalšími slovenskými národovcami Všeslovanského zjazdu v Prahe. Odtiaľ odišiel na zasadanie Chorvátskeho snemu, aby podporil boj Chorvátov za svoju samostatnosť a získal podporu aj pre emancipáciu Slovákov. V septembri sa vrátil na Slovensko a postavil sa do čela slovenských dobrovoľníkov. Na Myjave 17. septembra 1848 bolo oznámené vytvorenie Slovenskej národnej rady. J. M. Hurbana zvolili za jej prvého predsedu. Spolu s doborvoľníkmi prešiel celé Slovensko.

Po potlačení povstania bol súdený a postavený pod policajný dozor. Počas bachovského absolutizmu sa načas politicky odmlčal a venoval sa náboženskej spisbe. Za dielo Náuka náboženství kresťanského mu univerzita v Lipsku udelila doktorát teológie. Vydal historický román Gottšal, zbierkou Piesne nateraz,  v ktorej vyjadruje nádej na zmierenie Slovákov a Maďarov.

Politicky sa znovu začal angažovať od roku  1859. Začal vydávať Cirkevné listy. Vo februári 1861 predložil  viedenskému c. k. Ministerstvu vnútra Memorandum slovenského národa. Organizačne sa podieľal na zvolaní Slovenského národného zhormaždenia v Martine. Stal sa zakladateľom a členom výboru Matice Slovenskej. Zo slovenských politikov najostrejšie vystúpil  proti princípom rakúsko- uhorského vyrovnania. Za svoje články, ktorými vystúpil proti  prijatiu národného zákona  č. 44/1868 okliešťujúceho práva slovenského národa  a iných národností žijúcich v Uhorsku nazvaných Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny zverejnené v Pešťbudínskych vedomostiach bol odsúdený na polroka do žalára do Vacova a 400 zlatých pokuty. Čitateľ si iste so záujmom prečíta dôvod, pre ktorý bol Hurban odsúdený.

Súd ho odsúdil za tento výrok:

 

,, Hoci sú Slováci v Uhorsku autochtónni a ich sídla sú

súvislé, ich reč, mravy, dejiny, stáletiami oprávnené ako domáce a

svojprávne, predsa si Maďari  dovoľujú popierať ich a strhli k

tomuto postupu i slovenských zemanov, ktorí za latinizmu mali

slovenské povedomie a za maďarizmu ho ľahkomyseľne strácajú“.

 

Po zatvorení slovenských gymnázií a zákaze Matice slovenskej na protest proti maďarizačnému útlaku chcel vydávaním almanachu Nitra vytvoriť ,,československú literárnu jednotu“. Tento pokus bol však nereálny. Do väzenia bol znova odsúdený v roku 1875 za uverejnenie Abaffyho článku v Cirkevných listoch.

1887. M. Hurban v posledných desaťročiach svojho života napísal dve významné historicko-memoárové práce: Životopis Ľudovíta Štúra a Rozpomienky, ktoré boli postupne zverejňované v Slovenských pohľadoch v rokoch 1871-1887.
1888. M. Hurban zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom. Tak ak bol jeho život rušný, rušné boli i posledné dni spojené s jeho pochovaním. Hlbočania vážiaci si svojho dlhoročného farára mu vykopali hrob na najčestnejšom mieste na cintoríne. Na príkaz vtedajšieho predstaviteľa maďarskej vrchnosti – senického slúžneho Tótha, bol hrob zahrnutý. Slúžny určil vykopať hrob v starom cintoríne, kde sa už od roku 1838 nepochovávalo. Aj dnes po viac ako 115 rokoch každý súdny človek musí odsúdiť hyenizmus vtedajšej štátnej moci. To však na veľkosti zosnulého nič nezmenilo. Ba naopak, vtedy to prispelo k vystupňovaniu boja proti maďarskému útlaku.

Veľ historikov, publicistov opísalo život a dielo J. M. Hurbana. Medzi nimi: I. Kusý, O. Mrlian, V. Mináč, T. Winkler. Výber z jeho diela vyšiel pod názvom Zobrané spisy J. M. Hurbana. Z príležitosti storočnice prvého SNP v roku 1949 bol v strede cintorína v Hlobokom postavený náhrobok podľa návrhu Dušana Jurkoviča.

 

 

Foto,  text: Ivan Knotek, Záhorie 2006