Viliam Pauliny-Tóth de Tőre et Tóthmegyer (pseudonymy Amaranth, Boleslav, Budišovský, Marek Rozmarín, Lysický, Miloslavín, M. I. H., Mína, Mydloslav, Mydloslav Vechťovič, Podolský, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský) (* 3. jún 1826, Senica – † 6. máj 1877, Martin) bol slovenský politik, básnik a publicista Pochádzal z rodiny evanjelického farára Fridricha Viliama Paulinyho a jeho manželky Kristíny Dedinskej. Ako polosirota vyrastal u príbuzných.

 

* 03.06.1826 (Senica)               + 06.05.1877 (Martin)

 

Po otcovej smrti žil s matkou u príbuzných v Zemianskom Podhradí, od 1837 v rodine otčima D. Doležala v Modre. V 1834-36 študoval v Senici, potom v Komárne, Modre, kde bol členom Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej. Na ev. lýceu v Bratislave bol poslucháčom Ľ. Štúra. Pred revolúciou 1848-49 bol pedagógom na lýceu v Kremnici. Počas nej vydal politický spis Vek slobody. Bol kapitánom sloven. dobrovoľníckeho zboru. Po revolúcii pôsobil v štátnych službách na župnom úrade v Trenčíne a ako hlavný slúžny v Bytči. R. 1855 získal po svadbe šľachtický titul a k svojmu menu pripojil aj meno manželky. Od 1860 sa venoval už iba národnej práci.

Aktívne sa zúčastnil na prípravách Memoranda slovenského národa (1861 ). V 1869-1872 poslanec uhorského snemu za dolnozemských Slovákov. Na sneme vystupoval na obranu národností a usiloval sa o zjednotenie sloven. politických síl pri obrane národných záujmov. Obzvlášť významný je jeho podiel pri založení a rozvoji Matice slovenskej, jej myšlienku šíril vo všetkých časopisoch, kt. redigoval. Ako prvý podpredseda Matice slovenskej sa usiloval o rozvoj členskej základne. Názory na funkciu Matice slovenskej sformuloval v Príhlase Matice slovenskej (1867) a v prejavoch na valných zhromaždeniach. S F. V. Sasinkom zostavoval Letopis Matice slovenskej, zvlášť významnými sa stali jeho obrany MS proti jej zatvoreniu (1875), kt. publikoval v Národných novinách a v úvode k spisu Slovenské bájeslovie (1876).

R. 1869 sa zaslúžil o založenie Živeny, bol predsedom prípravného výboru pre založenie Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku, členom Učenej srbskej spoločnosti v Belehrade a Matice srbskej v Novom Sade. Poéziu začal tvoriť už v Modre a básnicky sa rozvinul v čase bratislavských štúdií. Zdôraznenie subjektívnej pozície romantického básnika badať už v jeho prvotinách i v autobiografickej poviedke Trinásta pieseň (Lipa 1862). V 60. rokoch tvoril vlastenecké a agitačno-politické básne často humoristicko-satiricky zamerané. Knižne vydal básnickú zbierku Staré a nové piesne V. Podolského (1866) a Básne Viliama Paulinyho-Tótha (1877). V próze bol predstaviteľom dokumentárne orientovaných diel sloven. romantizmu, kt. našiel vyjadrenie v poviedkových súboroch Besiedky 1-4 (1866-70) i v historických a spomienkových poviedkach (Tri dni zo Štúrovho života, Trenčiansky Matúš, Volebné rozpomienky, Drotári, Slovenská vďačnosť. Je autorom politických pamfletov Politika oportunity a Dualizmus a historické právo, kt. vychádzali z ideí Memoranda slovenského národa (1861 ). Ešte ako vychovávateľ v Príbelciach vytvoril veršovanú skladbu Ľudská komédia (publikovaná až v Sokole 1862), V ďalšom období písal veselohry: Kocúrkovský bál, Pansláv, činohra Dobrovoľníci sa nezachovala. Prekladal a voľne adaptoval prozaické a dramatické diela z viacerých európskych kultúr.

Výrazný podiel na rozvoji slovenského literárneho života mal aj ako literárny kritik a redaktor humoristického časopisu Černokňažník. R. 1862 prebral od P. Dobšinského i Sokol, kt. sa pod jeho vedením stal významným centrom národného kultúrneho života. Uplatnil v ňom aj svoje výtvarné nadanie ako ilustrátor. V 1863-1867 sa presunul s jeho redakciou do Skalice a po smrti K. Kuzmányho prešiel do Martina. Vzťah k hudbe prejavil založením jeho hudobnej prílohy Hlahol. V 60. rokoch sa podieľal na prípravách vydávania Pešťbudínskych vedomostí a publikoval v nich. V 1871-74 ako hlavný redaktor Slovenských národných novín zdôrazňoval hlavné potreby sloven. národa a najmä vzrast národného povedomia. Prejavil to v publicistických cykloch Listy k slovenskému Tomášovi a Slovenčina v spoločenskom živote.

 

Foto,  text: Eva Fordinálová, Božena Juríčková, Dana Janáčková, Senica dejiny mesta