Prvá rozprávková knižka pôvodných príbehov zo Záhoria vyšla z jeho pera v roku 2013. Verejnosti známy bývalý moderátor televízneho spravodajstva a posledný generálny riaditeľ Slovenskej televízie Štefan Nižňanský vstúpil do slovenskej literatúry rozprávkovou knižkou „O dvanástich trpaslíkoch“. Teraz sa na pultoch kníhkupectiev objavuje ďalší titul určený deťom mladšieho školského veku, prekrásne ilustrovaná rozprávková knižka s názvom „Záhorácki permoníci“.

 

Medzi vydaním oboch Vašich knižiek je rozdiel štyroch rokov… Toľko trvá autorovi vymyslieť a napísať knižku?

Niekomu asi áno, no môže to trvať aj dlhšie. Ja som ale medzitým napísal a vydal ďalšie tri knihy…

 

Všetko knihy pre deti a mládež?

Nie. Ako celoživotný novinár a publicista sa prevažne venujem tvorbe literatúry faktu. V roku 2014 som spolu s kolegom Miroslavom Fořtom z Prahy vydal knižku „Televízne črepiny v zamate“ o zákulisí televízneho spravodajstva v ČSSR, v búrlivom období politického prevratu v roku 1989 a o vývoji a úrovni žurnalistiky po Novembri ´89. V ďalšom roku, ktorý bol poznačený neuváženým mediálnym súbojom o kreslo prezidenta slovenského hokeja, som napísal aj vydal obsiahlu knihu (bohato ilustrovanú 334 fotografiami): „Lesk a bieda slovenského hokeja“. V Čechách som si za ňu prevzal prestížnu medzinárodnú Cenu Egona Ervína Kischa za rok 2015, udeľovanú úspešným spisovateľom literatúry faktu. No a vlani – tesne pred koncom roka – sa mi podarilo dokončiť a vydať životopisnú knižku zaujímavého bratislavského svetobežníka, pilota a podnikateľa „Dobrodruh Saša“ s jeho neuveriteľnými životnými príbehmi a zážitkami.

 

Kde čerpáte inšpiráciu a energiu na takúto „plodnú“ tvorbu?

Som už dôchodca, tak najmä zo svojich celoživotných skúseností, zo spoločenského diania, z informácií, ktorými disponujem a zo stretnutí s množstvom inšpiratívnych ľudí. Popri aktívnej práci som nikdy nemal dostatok voľného času na písanie kníh, tak teraz ho tvorivo využívam. No a energiu čerpám – ako každý „Paštikár“ najmä z voňavého prostredia borovicových lesov Záhoria, z potuliek v prírode, z hubárčenia i z chalupárčenia v Tomkoch. A samozrejme od svojich štyroch vnúčikov!

 

A máte vôbec na nich čas, keď toľko píšete?

Snažím sa im venovať ako správny dedko, chlapci chodia na chalupu radi a keď som s nimi, venujem sa iba im, aby som im niečo ukázal, vysvetlil, naučil ich a k niečomu zmysluplnému ich aj viedol.

 

Ale o Vás je známe, že chodievate aj na besedy do škôl… Kam najčastejšie?

Vždy keď ma niektorá pani riaditeľka, riaditeľ pozvú, neodmietnem. Veď priamy, bezprostredný kontakt s detskými čitateľmi je nenahraditeľný. V pamäti mi tuším najviac ostali milé stretnutia i zaujímavé besedy so žiakmi v Závode, v Skalici, v Sološnici, vo Vrbovom, vo Vrakúni, v Senci. Na viacerých školách som prekvapivo stretol so svojimi vysokoškolskými spolužiakmi z Trnavy, ktorí v školstve napriek všetkému – vydržali.

 

Premieta sa Vaše pôvodné vzdelanie nejako do rozprávok, ktoré tvoríte?

Snažím sa o to. Moje príbehy nie sú len vymyslené fantazijné dobrodružstvá, vždy do nich komponujem typické poslanie a princíp rozprávok – boj dobra so zlom, no tiež výchovný i náučný prvok. Vychádzam z miestopisu, z nejakého malého historického faktu regiónu Záhorie, z miestnych zvykov, tradícií, kultúry. Aby deti, ktoré sa tu narodili alebo na Záhorí žijú boli na svoj región hrdé a vedeli o ňom rôzne zaujímavosti a prírodné tajomstvá. Aby mali vzťah k prekrásnym borovicovým lesom, bez ktorých by na Záhorí – vďaka viatym pieskom – bola najväčšia púšť v strednej Európe…

 

Čím sa táto nová rozprávková knižka „Záhorácki permoníci“ odlišuje od Vašej prvotiny?

Túto knižku mi vydala Matica slovenská, na čo som – ako vlastenec a patriot – náležite hrdý. Knižka prináša úplne nové príbehy, dobrodružstvá, miestopisné povesti. Obrázky vytvoril vynikajúci ilustrátor Miroslav Knap a detičky s rodičmi a „starkými“ dostanú s rozprávkovými príbehmi na CD aj originálnu pesničku o Záhoráckych permoníkoch, ktorí v podzemí vytvorili rozprávkovú ríšu Dutániu. Jej mapa sa čitateľovi zjaví hneď po otvorení knižky, aby ich potom v príbehoch zaviedla dole, do hlbín, kde sa na Záhorí po stáročia ťažilo rôzne nerastné bohatstvo. Moji permoníci tie obrovské dutiny po vyťaženej rope, uhlí, striebre, plynu, mangáne, pyritu atď. pospájali spolu s jaskyňami chodbičkami, v ktorých sa dokážu nesmierne rýchlo nepozorovane premiestňovať, no tiež ukryť pred černokňažníkom Krakom… No viac už neprezradím, želám príjemné aj prekvapivé čítanie!

 

 

 

Pripravil: TIK Záhorie

 

Záhorácki permoníci